Bolí to, keď rastieš? - 112.časť

"Zuzka Sabová, tá, ktorú si Matúško odzačiatku obľúbil, akoby bola jeho vlastná, je jeho sestrou aj naozaj?" šokovane skonštatovala, skôr sama pre seba. To poznanie ňou tak otriaslo, že aj zabudla, že oproti nej stále sedí Alenka. "Nemôžem tomu uveriť. Všetko to do seba tak zapadá. Keď si spomeniem na naše prvé stretnutie a jej pohľad. A vlastne zakaždým, keď som sa na ňu pozrela, akoby som videla Sebastiana. To je neuveriteľné." poslednú vetu povedala šepotom, pretože sa jej zlomil hlas.

"Možno som ti to mala povedať už skôr, ale nebola som na to pripravená. Keď však za mnou prišla Silvia, aby ma odhovorila, rozhodla som sa, že je načase, aby pravda vyšla na povrch. Myslím si, že ty a Zuzka si zaslúžite zmierenie. Rovnako aj Sebastian. Aj keď, teraz ma mrzí, že som tak dlho otáľala. Možno by to všetko dopadlo inak." smutne sklonila hlavu a mlčky sa snažila prehltnúť slzy, ktoré ju začali páliť v očiach.

"Nič si nevyčítaj, Alenka. Všetko je to moja chyba. Keby som pred mnohými rokmi nebola pod vplyvom matky a dokázala by som Sebastianovi už vtedy povedať pravdu, všetko by bolo iné. Ja som príčinou všetkého zlého. Keď sa človek rozhodne stavať život na slabých základoch, ľahko sa mu zosype." bolestne stiahla obočie na Alenku a privrela oči. Snažila sa predýchať výčitky, ktoré na ňu zaútočili zo všetkých smerov.

"Myslím si, že hľadať vinníka v tomto všetkom, je nepodstatné. Každý máme určitý podiel viny. Silvia, ja i ty. Podstatné však je, aby sme si to uvedomili a pokiaľ je to aspoň trošku možné, uľahčili to tým, ktorí budú najviac zranení z poznania tej pravdy. Je čas, Vilma." vyznala sa Alenka pokojne. Vilma na ňu uprela oči plné neistoty.

"Mala som čas nad tým všetkým premýšľať. A viem, že je to trúfalé, od teba ešte niečo žiadať, ale ja nechcem, aby sa Zuzka dozvedela, že som jej biologická mama. Chcem, aby si jej mamou ostala navždy iba ty. To iba vďaka tebe z nej vyrástla taká výnimočná žena. Túžim iba potom, aby sa spoznala so svojím skutočným otcom a aby si vynahradili tie stratené roky." Vilma sa zhlboka nadýchla a pomaly sa postavila k oknu. Chvíľu mlčky sledovala okolie. Ak by jej aj Zuzka odpustila všetku tú krivdu, ktorú jej spôsobila, ako by to mohla prijať? Stratené roky už nevráti a tak si zaslúži, aby v tých výčitkách a bolesti žila až dokonca svojho života. Nech je to jej trestom.

"Zaslúžiš si, aby si pocítila tú slobodu odpustenia. Ježiš zomrel aj za teba, nechce, aby si zotrvávala v bahne. On ťa vykúpil a to veľmi draho." vytrhla Vilmu z bolestného ticha Alenka. Vilma sa otočila a chvíľu si prezerala jej tvár.

"Vždy si bola ku mne láskavá. Aj napriek tomu, že aj tvoje srdce som sklamala tým, ako som sa zachovala." povedala zlomene a opäť si sadla oproti nej. Alenka sa na ňu nežne usmiala a chytila jej ruku, ktorú mala kúsok od nej.

"Nie som tu na to, aby som ťa súdila. A hoci veľa veciam nechápem, nemyslím si, že Boh sa na teba pozerá ako na tú, ktorá si zaslúži žiť celý svoj život v neodpustení. Domnievam sa, že opak je pravdou. Necítiš to? Zmena prichádza vtedy, keď sa tvoje srdce pokorí pred Tým, ktorý ho stvoril. Ak človek dokáže vytvoriť nádherné umelecké diela, pri ktorých sa tají dych. Čo potom dokáže Boh, ktorý jediným slovom stvoril nekonečný vesmír? Všetko veľké vždy začínalo Slovom. Keby chcel, aby sme mlčali, nedopustil by, aby sa Zuzka stretla s Matúškom a aby sa uchádzala o miesto práve v nemocnici, kde si riaditeľkou ty. On je nad našimi malichernými a nerozumnými rozhodnutiami, Vilma. Chce ti dopriať úľavu. Myslím, že to ťaživé bremeno si si niesla už dosť dlho." Vilma ju počúvala s upretým pohľadom. Tak pekne zneli slová, ktoré hovorila. Čo však mohla robiť, keď ona sama to vnímala inak. A tak iba ticho pokrútila hlavou.

"Alenka, tvoje slová sú plné nádeje a pokoja. Ja si ich však nezaslúžim. Prosím, ak je to aspoň trošku možné, nehovor Zuzke o mne. Nechaj to na mňa. Ja ju navediem k jej otcovi."

"A čo Matúško a Zuzka? Nezaslúžia si vedieť pravdu, že sú v skutočnosti naozaj súrodenci?" snažila sa o posledný argument Alenka. Vilma si hlasno vzdychla.

"Prosím, Alenka. Nenaliehaj na mňa." Alenka vážne zovrela pery. "Ja si to ešte premyslím. Ale nateraz je najdôležitejšie, aby Zuzka spoznala, kto je jej otec. Ja nie som dôležitá." povedala pokorne a tiež sa odmlčala.

"V poriadku Vilma, nech je ako chceš. Nepoviem Zuzke nič. Dávam ti však týždeň, aby si jej prezradila, kto je jej otec." Alenka sa zdvihla a pomaly prešla k dverám.

"Počkaj Alenka. Prosím, nehnevaj sa na mňa." povedala Vilma náhle a rýchlym krokom podišla k nej. "Viem, že sa to všetko ťažko chápe, ale myslím si, že takto je to najlepšie."

"To si si myslela aj pred mnohými rokmi a vidíš ako to dopadlo. Spôsob, akým si sa k tomu postavila teraz, ťahá so sebou aj ostatných. Tá tiaž, totižto, nespočíva len na tvojich pleciach. Skús popremýšľať." Alenka k nej uprela pokojný pohľad a potom sa mlčky pobrala von z jej kancelárie. Necítila sa spokojne, aj napriek tomu, že sa jej sčasti uľavilo tým, že Vilme prezradila konečne pravdu. Dúfala, že tak bude môcť urobiť aj u Zuzky. Vilmin postoj ju prekvapil. Nechápala ho, ale snažila sa to akceptovať. Verila, že Boh ju dovedie k tomu, aby sa nakoniec rozhodla správne.

Veronika sa zmätene pozerala za Alenkou, ktorá ju ticho pozdravila a stratila sa niekde medzi výťahmi. Potichu zaklopala na Vilmine dvere a trochu neisto otvorila. Vilma sedela v kresle a upierala pohľad do okna.

"Pani riaditeľka, môžem vám nejako pomôcť?" spýtala sa Veronika ticho. Vilma sa zhlboka nadýchla a otočila sa k nej. Jej tvár sa zmenila vo vážnosti. 

"Nie, Veronika, ďakujem. Vráťte sa, prosím, k svojej práci." povedala profesionálne. Veronika mlčky prikývla a vrátila sa naspäť na svoje miesto.

Alenka kráčala k vchodovým dverám nemocnice, práve keď dnu vošli Zuzka a Tomáš.

"Mami, si v poriadku?" spýtala sa Zuzka, keď uvidela maminu zamyslenú, vážnu tvár. Alenka sa na ňu a Tomáša povzbudzujúco usmiala a ticho prikývla.

"Stretla som jednu starú známu, tak sme sa trošku porozprávali. Nemusíš mať o mňa strach, som v poriadku." snažila sa znieť pokojne, aj napriek tomu, že sa v nej  stále odohrával vnútorný boj.

"Ja sa s vami rozlúčim. Musím ísť ešte hore na oddelenie niečo skontrolovať." pridal sa Tomáš, pohladil Zuzku jemne po prstoch, rozlúčil sa s Alenkou a pomaly prešiel k výťahom.

"Pôjdem s vami domov. Dnes mám ešte vymenenú službu, takže sa ti môžem venovať." usmiala sa veselo Zuzka na Alenku, chytila ju za ruku a spoločne prešli až k dverám Patrikovho auta.

"Moje obetavé dievčatko. Nemusela si si robiť starosti. Patrik sa o mňa stará ukážkovo." pohladila Zuzku po tvári Alenka tesne predtým, než nastúpili dnu do auta.

"Dva dni si mi to odoprela. Tak aspoň tento jeden mi to dopraj." povzbudivo na ňu uprela pohľad Zuzka.

"A chceš mi povedať, že ten čas s Tomášom, v takom krásnom prostredí, ti nepadol dobre?" usmiala sa Alenka. Zuzka sklopila pohľad a pobavene sa usmiala. Bol to najkrajší čas, pomyslela si pre seba. Vždy, keď mohla byť s Tomášom, cítila sa ako v rozprávke.

"To netvrdím." odhodlala sa vysloviť nahlas. Alenka ju pohladila po ruke a spokojne sa usmiala. Bola veľmi rada, že je jej dcéra s mužom, ktorý vie, ako ju spraviť šťastnou. Bude ho potrebovať, keď sa dozvie všetku tú dlhoutajovanú pravdu. Alenka si ticho vzdychla a zamyslene sa otočila do okna. Zuzka ju ustarane skúmala. Aj napriek tomu, že sa snažila jej mama vyzerať šťastne, tušila, že v sebe drží niečo, čo ju už dlho trápi. Nechápala však, prečo jej to nechce prezradiť.

Peter stál pri svojom novom aute, niekoľko krokov od miesta, kde nastupovali Alenka a Zuzka. Mlčky ich pozoroval. Srdce mu divoko bilo, keď uvidel láskavý a nežný úsmev Zuzky. Túžba byť pri nej sa v ňom stále viac a viac umocňovala. Chcel však, aby s ňou mohol byť sám. V hlave si vytváral predstavy, ako by to všetko mohol zariadiť tak, aby ju vrátil do čias, keď boli spolu šťastní. Keď odišli, zhlboka sa nadýchol a snažil sa myseľ nastaviť naspäť do reality. Dnes mal navštíviť zastupujúceho primára, aby sa dozvedel všetky súvislosti o vedení na jeho novom oddelení. Tak sa včera telefonicky dohodol s riaditeľkou. Bude veľmi zaujímavé pracovať na mieste, kde bude aj jeho Zuzka. Tešil sa na to a zároveň mal aj trošku obavy, keďže ich posledné stretnutie dopadlo inak ako dúfal. Zuzka bude jeho, inak to byť nemôže. Povzbudil sa a rázne vkročil dnu do nemocnice.

Keď vystúpil z výťahu na internom oddelení, so záujmom si prezeral každý detail. Nadšenie, ktoré v ňom rástlo okamžite opadlo, keď si prečítal menovku na dverách, kde chcel zaklopať. Tomáš Izakovič, zástupca primára, hlavný lekár. Petrova tvár zvážnela. Toto nečakal. Opäť Tomáš. Okamžite sa mu v mysli vytvárali súvislosti. Vždy nejakým spôsobom zasahoval do jeho života. Najmä však do života so Zuzkou. Nahnevane zovrel sánku, keď si predstavil, že to auto zo včera by mohlo patriť jemu. Rázne pokrútil hlavou.