Bolí to, keď rastieš? - 113.časť

"Dobrý deň, hľadáte niekoho?" spýtala sa so záujmom Lenka, ktorá práve prechádzala okolo neho. Peter sa otočil k nej a chvíľu ju sledoval. Potom sa opäť otočil k Tomášovej menovke. Nie je slaboch. Už nie, postaví sa problému čelom. Už neutečie, ako kedysi.

"Idem na konzultáciu, k pánovi doktorovi." vyslovil Peter vážne a trikrát rázne zaklopal. Lenka si ho so záujmom prezerala, keď okolo neho prechádzala ku svojej izbe. Na tom mužovi sa jej zdalo niečo zvláštne. Najskôr hľadal sestru Sabovú a teraz Tomáša. Bude si musieť zistiť, kto vlastne v skutočnosti je.

Peter čakal s očami upretými na dvere, keď Tomáš otvoril dvere. Jeho pokojná a veselá tvár sa okamžite skryla do vážnosti. Chvíľu si Petra mlčky prezeral. Nečakal jeho návštevu. Riaditeľka mu totiž, v dnešnom nečakanom stretnutí s Alenkou, zabudla podať informáciu o Petrovej návšteve.

"Prosím, poď ďalej." prerušil to zvláštne ticho medzi nimi Tomáš. Peter mlčky prikývol a vošiel dnu. 

Lenka si z diaľky prezerala ich napäté tváre. Stále viac ju jej ženská intuícia viedla k tomu, že ten novoobjavený muž na ich oddelení, ešte bude mať čo povedať do vzťahu Zuzky a Tomáša. Spokojne sa usmiala a pomaly vošla dnu do svojej izby.

Tomáš sa pri dverách zhlboka nadýchol a pomaly zatvoril dvere. Chvíľu odtiaľ pozoroval Petra, ktorý sa posadil oproti jeho stolu a so záujmom sledoval na stene jeho lekárske úspechy. Po pár sekundách, keď cítil, že sa jeho srdce upokojilo, už pokojnejšie prešiel okolo neho a posadil sa mu oproti. Petrova tvár bola vážna a chladná.

"Všimol som si, že aj tebe sa v kariére darilo." povedal s pohľadom upretým k nemu a potom ním uhol na diplomy. Tomáš sa jemne usmial a prikývol. 

"Čo ťa sem privádza?" spýtal sa Tomáš narovinu.

"Riaditeľka ti nepovedala? Mal som sa stretnúť so zastupujúcim primárom, aby mi ozrejmil situáciu. Chcem nastúpiť na svoje miesto už budúci týždeň." povedal rázne Peter. Tomáš sa zhlboka nadýchol a chvíľu sledoval Petrove dravé oči. Všimol si, že je iný ako pred tými mnohými rokmi, keď boli ešte spolužiaci.

"Nie, riaditeľka mi nič nepovedala, ale tvoja požiadavka mi nerobí problém. Daj mi prosím nejaký čas, než pripravím všetko, čo potrebuješ." povedal Tomáš a pomaly si začal kontrolovať papiere, ktoré Petrovi chcel odovzdať.

"Viem, že tu Zuzka pracuje." vyslovil vážne, popri tom, ako sa Tomáš sústredil na triedenie papierov. Po Petrovej vete zamyslene zastal očami na papieri, ktorý držal v ruke, zhlboka sa nadýchol a uprel na neho vážny pohľad. "Rozhodol som sa, že budem o ňu bojovať." Tomáš ho chvíľu mlčky pozoroval a potom opäť pokračoval v triedení papierov. Neodpovedal a Peter sa cítil trochu nervózne. "Je niečo medzi vami?" spýtal sa narovinu. Tomáš položil papiere na seba, rázne sa otočil k oknu a zamyslene sledoval oblohu.

"Keď sme boli mladší, prijal som s pokorou situáciu , že ste boli so Zuzkou spolu a že sa pre teba rozhodla, aj napriek tomu, že som tušil, že jej ublížiš." povedal pokojne Tomáš, s pohľadom stále upretým do okna, potom sa otočil naspäť k Petrovi a rovnaký pohľad uprel na neho. "Naozaj dlhý čas Zuzka trpela kvôli tomu, že si bol nestály a nerozhodný. Nedal si jej možnosť, aby sa vyjadrila k tomu, čo sa hodláš urobiť, aj napriek tomu, že si dobre poznal, aká je a že má rada úprimnosť. Čo teraz čakáš a čo jej chceš ponúknuť?" Peter na neho prekvapene stiahol obočie. Vždy mu vedel položiť otázku, na ktorú nevedel reagovať ihneď. A tak chvíľu iba zmätene hľadal v sebe tie správne slová. 

"Chcem sa s ňou o tom všetkom porozprávať a vynahradiť jej to, o čo som ju pripravil, keď som sa rozhodol tak nerozumne." povedal prvé, čo ho napadlo. Keď to však počul nahlas a uvidel Tomášov pohľad, akosi prestal byť so svojou odpoveďou spokojný.

"Peter. Jej duša, vnímanie a vnútro je iné, ako si zvyknutý príjmať u žien. V plnosti to pochopíš až vtedy, keď odovzdáš svoje vlastné srdce Bohu. Bez Jeho pôsobenia jej nikdy nedokážeš dať to, po čom túži." Tomášove slová Petra bodli hlboko v srdci. Jeho tvár sa stiahla a uzavrel sa do seba. Niekoľko minút mlčal. Tomáš na neho nenaliehal, iba sa opäť otočil k oknu. Po chvíli do Petra vošla žiarlivosť.

"A ty si jej to schopný dať?" spýtal sa sebaisto. Tomáš chvíľu mlčal a potom sa  k nemu opäť otočil.

"Mojou túžbou je, aby rástla v Ježišovi, ktorý posilňuje jej srdce, zvládať ťažkosti v živote v múdrosti, sile a láske. Pretože vtedy sa cíti sebaisto a šťastne." povedal pokojne. Peter sa opäť zamračil. Vždy mal o niečo navrch a to sa mu nepáčilo. Ani vtedy, ani teraz. Položil Tomášovi svoju vizitku na stôl, postavil sa a podišiel k dverám.

"Zavolaj mi, keď to budeš mať hotové." povedal ticho a odišiel preč. Tomáš si zhlboka vzdychol a pokračoval v triedení papierov. Svoju starosť o Zuzku prenechal Bohu. Vedel, že On zariadi dokonalejšie, aby Zuzka bola tam, kde je to pre ňu správne. On sa bude starať s láskou o to, aby spoločne prežili chvíle, ktoré patria iba im dvom. Každý deň má beztak dosť vlastného trápenia.

Sebastian kráčal po vyschnutej, popraskanej zemi. Keď sa otočil dozadu, niečo ho nútilo pokračovať v ceste. Zrazu sa pred ním objavil prudký kopec, ktorý bol zarastený vysokou zelenou trávou. Nevedel, kam ide. Iba ho stále niečo hnalo hore. A tak pokračoval ďalej. Hoci sa cítil neisto a unavene. Hore si pomáhal už aj rukami. Keď sa pozrel na oblohu, bola úplne jasná a okolo krúžil orol s vystretými, majestátnymi krídlami. V mysli mu zaznel hlas: Tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly, utekať budú a neustanú, budú putovať a neomdlejú.(Biblia, Izaiáš 40:31)

Únavu nahradila naliehavosť. Akoby jeho srdce tušilo, že ho na vrchole čaká niečo, čo už veľmi dlho hľadal. Keď sa mu s vypätím posledných síl podarilo dostať do cieľa, ľahol si na zem a zavrel oči. Snažil sa do pľúc nahnať čo najviac vzduchu. Cítil sa veľmi smädný. Niekde v diaľke začul šum vody. Zrazu k nemu zaznel mohutný, jasný hlas:

Prešiel si dlhú cestu. Hoci vieš, kam patríš, niečo ti bráni zhlboka sa nadýchnuť. Veríš, že dokážem zmeniť tmu na svetlo? Že premením neúrodné na úrodné? Že môžem nájsť stratené a prinavrátiť to tam, kde je jeho správne miesto? Že môžem vytvoriť vzťah tam, kde vládne neistota?

Sebastian chcel otvoriť oči a pozrieť sa, ako vyzerá Ten, kto sa k nemu prihováral. A hoci tušil, kto to je, veľmi túžil vidieť aj Jeho tvár. Niečo mu však bránilo v tom, aby sa pozeral. Akoby bol slepý.

Verím. 

Odpovedal Sebastian, aj napriek tomu, že neotváral ústa.

Si ochotný ma nasledovať, keď ťa zavolám, aj napriek tomu, že ti v tom srdce bude brániť?

Sebastian nechápal tejto vete. Chvíľu váhal. Jeho srdce však horelo silným spaľujúcim ohňom, ktorý mu šepkal, aby súhlasil.

Áno. 

Povedal opäť bez toho, aby čo i len otvoril ústa.

Tak bdej, lebo príde čas, kedy budem čakať, či svoj sľub dodržíš. Ja budem stále s tebou, aj v tvojom smútku. A keď vytrváš, tvoju radosť rozmnožím niekoľkonásobne. Som verný Boh, ktorý sa nevzdá diela, ktoré započne.

Sebastianovi sa zatajil dych a oči sa mu zaplavili v obrovskom svetle. Keď sa mu ich podarilo otvoriť, iba mlčky hľadel a obzeral si svoje telo ležiace na nemocničnom lôžku.