Bolí to, keď rastieš? - 114.časť

Mäkký golier, zdvihnutá ľavá noha v sadre, oviazaná hlava. Chcel niečo povedať, ale kyslíková maska mu v tom bránila. Pocítil hrozný smäd. Zrazu k nemu pribehla sestra v strednom veku a so záujmom si ho prezerala. Potom vzala do rúk mobil a chvíľu čakala. Sebastian k nej upieral unavený pohľad. Niekoľkokrát privrel oči a opäť ju skúmal. 

"Pán primár, pán doktor Majeský sa práve prebral." sestra po tom, ako to dopovedala, zložila a vložila si mobil naspäť do vrecka. Potom sa nahla k Sebastianovi, kyslikovú masku mu pomaly zložila dole a povzbudivo sa na neho usmiala.

"Vitajte späť, pán doktor." šepla pri jeho uchu. Sebastian sa ľahko usmial a privrel oči na znak poďakovania. 

Vilma sa snažila všetku svoju pozornosť venovať práci. Už v piatok sa mal konať ten večierok s investormi. Nevedela sa však sústrediť. V hlave jej neustále vírili slová Alenky o tom, že tá tiaž nespočíva len na jej pleciach. Keď sa nad tým hlbšie zamyslela, zistila, že Alenka má pravdu. Utajovaním skutočnosti, že je Zuzkinou biologickou mamou bránila nielen Zuzke k zisteniu, že Matúško je jej skutočný brat. Odzačiatku bola sebecká a ani si neuvedomovala ako veľmi zaťažila Alenkino láskavé a nesebecké srdce. Teraz to urobila opäť. Bez toho, aby si to uvedomovala. Bolestne zovrela tvár a hlasno si vzdychla. Silvia jej svojou sebeckosťou pri výchove vštepila do srdca rovnaký pocit márnivosti. Akoby jej z očí pomaly padal závoj hmly a ona si uvedomila, že tá hra na obeť, ktorou veľakrát nechala ovládať svoj život, ničil aj životy tých, ktorí jej boli blízki. Niečo akoby sa zlomilo v jej srdci a odkrylo to miesta, kam ešte úplne nebola pripravená vkročiť. Zmena prichádza vtedy, keď sa pokoríš pred Bohom. Zaznel veľmi tichý, ale naliehavý hlas v jej vnútri. Privrela oči a snažila sa sústrediť na realitu. Som tak veľmi unavená, šepla do chaosu, ktorý sa v jej hlave tvoril. Pomaly sa zdvihla zo stoličky a podišla k dverám. Potichu prešla popri Veronike, ktorá na ňu hľadela so spytujúcim pohľadom.

"Pani riaditeľka, ste v poriadku?" ticho sa k nej prihovorila, keď si všimla jej bledú tvár. Vilma sa k nej otočila a s vážnou tvárou prikývla.

"Iba si na chvíľu potrebujem odskočiť. Hneď sa vrátim. Prosím, odbehnite do bufetu a objednajte mne aj sebe jednu kávu." povedala s povzdychom a bez ďalšieho slova prešla k výťahom. Prvý, kto ju napadol bol Tomáš. Nezaujímala sa veľmi o vzťahy v nemocnici, ale ten medzi Tomášom a Zuzkou sa k nej nepriamo dostal už vtedy, keď sa Tomáš rozhodol o ňu starať, po jej úraze u nej doma. Dúfala, že sa od Tomáša dozvie niečo viac o Zuzke.

Keď sa dostala k jeho dverám, stála niekoľko minút so zdvihnutou rukou a premýšľala, či má zaklopať. Tomáš to vyriešil za ňu, pretože sa práve rozhodol ísť do sesterne, aby sa Hany spýtal na určité veci, ohľadom Zdenky. Chcel Petrovi odovzdať agendu pacientov presne v takom stave, ako by to chcel aj on sám. Prekvapene zdvihol obočie, keď sa ocitol oproti zmätenej tvári Vilmy.

"Pani riaditeľka, rád vás vidím. Prosím, poďte ďalej." vyslovil pokojne a otvoril dvere dokorán, aby mohla Vilma vojsť dnu. Tá sa trochu neisto usmiala a podišla až k Tomášovmu stolu, kde sa posadila na stoličku. Tomáš zavrel dvere a vrátil sa na svoje miesto.

"Dáte si niečo? Mám výbornú kávu, od priateľa z Južnej Ameriky." spýtal sa so záujmom.

"Nie, ďakujem. Dúfam, že som vás nevyrušila." pozrela na niekoľko papierov na jeho stole. Tomáš sa posadil a ticho pokrútil hlavou, že nie.

"Iba som nečakal, že sa nový primár objaví práve dnes." vyslovil vážne.

"Ach, prosím, prepáčte mi. Úplne som vám to zabudla povedať. Dnes som mala nečakaný rozhovor, ktorý má úplne vyviedol z miery a ja sa nedokážem sústrediť." vzdychla si Vilma a zamyslene sa zahľadela do okna za Tomášom.

"Niečo vážne so Sebastianom?" spýtal sa Tomáš s ustaraným pohľadom.

"To nie. Jeho stav je stále rovnaký." povedala smutne.

"A čo vás ku mne teda privádza?" snažil sa Tomáš prejsť k veci. Zdalo sa mu, že je riaditeľka trochu nervózna. "Je Matúško v poriadku?"

"Áno, vďaka Bohu sa zotavuje veľmi dobre a rýchlo. Už určite viete, že sme sa dnes vrátili. A premýšľala som, či by ste vy aj so Zuzkou, vlastne sestrou Sabovou, nechceli prísť zajtra večer k nám domov na večeru. Matúško by sa veľmi potešil." Vilma sa snažila jemne usmiať. Tomáš nahol hlavu na stranu. Zdalo sa mu, že v jej pozvaní je ešte aj niečo iné. Nevedel to však špecifikovať. Vilma totiž za celý ten čas, čo ju poznal, nikdy nikoho k sebe nepozývala na večeru. Podozrenie však po chvíli odohnal tým, že sa možno rozhodla urobiť výnimku hlavne kvôli vzťahu Matúška so Zuzkou. Veď ju pozvala aj na jeho narodeninovú oslavu. Povzbudivo sa usmial.

"Ja by som veľmi rád prišiel, ale pokiaľ viem, Zuzka má zajtra smenu." Tomáš pohľad upieral na Vilmu, ktorá sa stále cítila trochu nesvoja.

"Aha. A nedala by sa jej smena vymeniť?"

"Jej mama mala v piatok slabosť a ležala tu u nás v nemocnici. Už si smenu vymieňala niekoľkokrát. A v piatok ide na ten večer so mnou, takže viem, že si to chce nadrobiť. Možno budúci týždeň by bol lepší." snažil sa ju povzbudiť pokojným úsmevom.

"Alenka má zdravotné problémy?" spýtala sa Vilma zmätene. Tomáš sa prekvapene na ňu pozrel. 

"Vy sa s ňou poznáte?" so záujmom čakal na odpoveď. Vilma sa trochu nervózne pohmýrila na stoličke a uhla pohľadom. 

"Tak trochu. A vy chcete Zuzku zobrať na ten večer so sebou?" zmenila Vilma náhle tému. Tomáš zdvihol na ňu obočie.

"Áno. Milujem Zuzku a nemám potrebu sa tým tajiť." povedal vážne. Vilma sklopila pohľad a ticho prikývla.

"Samozrejme. Do vašich súkromných záležitostí vám nemám prečo zasahovať." zdvihla opäť pohľad k nemu. Tomášovi sa jej rozhovor zdal zvláštny.

"Pani riaditeľka, ste naozaj v poriadku?" spýtal sa narovinu. Vilma si odkašľala a snažila sa tváriť nezaujato.

"Áno. Všetko je v poriadku. Iba viem, aký je váš otec. Ste si istý, že ju chcete priviesť tam, kde bude aj on?" spýtala sa ustarane. Tomáš nechápavo zdvihol obočie.

"Máte o Zuzku starosť?" snažil sa zistiť Tomáš. Vilma sa zhlboka nadýchla. Nevedela ako správne to má Tomášovi vysvetliť a mala pocit, že sa jej celý tento rozhovor vymyká spod kontroly. Keď chcela Vilma konečne odpovedať, zrazu Tomášovi zazvonil telefón. Volal mu primár zo súkromnej kliniky, kde ležal Sebastian. Práve včera spolu telefonovali, aby sa Tomáš dozvedel, ako chcú ďalej postupovať pri stave Sebastiana.

"Dobrý deň, pán primár. Rád vás počujem." prijal hovor Tomáš a pomaly sa postavil. Vilma ho so záujmom pozorovala.

"Dobrý deň, pán doktor Izakovič. Volal som pani Vilme, ale nedvíhala mi telefón, tak ste boli prvý, ktorý ste ma ihneď napadli. Chcem vám oznámiť nové správy." povedal naliehavo primár. Stál pri Sebastianovej posteli a nadšene sledoval jeho pokojný úsmev. 

"Stalo sa niečo vážne?" spýtal sa Tomáš a otočil sa k Vilme, ktorá sa náhle postavila a zisťovala, čo sa deje. "Pani riaditeľka je tu pri mne." dodal Tomáš vážne.

"Naozaj? Prosím, dáte mi ju k telefónu?" zaznel nadšený primárov hlas a ticho prikývol na Sebastiana. Potom mu podal telefón a ticho odišiel do sesterne, aby nechal svojmu priateľovi súkromie na rozhovor. S obrovskou radosťou v očiach sledoval, ako Sebastian sám dýchal, hýbal sa a vnímal. Nevedel to nazvať inak ako Boží zázrak.

Tomáš podal Vilme svoj mobil s tichým šeptom, že s ňou chce hovoriť primár kliniky. Vilma rýchlo vzala mobil do rúk a podišla do stredu miestnosti.

"Pán primár, čo sa deje? Stalo sa niečo so Sebastianom?" naliehavo sa pýtala Vilma a netrpezlivo čakala na odpoveď.

"Ahoj Vilma. To som ja, Sebastian." ozval sa pokojný hlas z druhej strany. Vilma zalapala po dychu. Nevediac ako, nahmatala sedačku pri stene a ako bez duše sa posadila.

"Sebastian." šepla so slzami v očiach. Rukou si zakryla pery. Tomáš k nej uprel pohľad a so záujmom si ju prezeral. Po tvári jej tiekli slzy a pár sekúnd mlčky hľadala tie správne slová. "Ty si sa prebral? Si v poriadku?" vyslovila napokon naliehavo.

"Vyzerá to tak, že áno. Podľa všetkých vyšetrení, ktoré mi urobili, som v poriadku."

"Pamätáš si, čo sa stalo?" spýtala sa Vilma bolestne. Sebastian sa zamyslel. Prvé, čo sa mu objavilo, bola spomienka na jeho sen. Hoci si nepamätal úplne všetko a niektoré slová sa mu zahmlievali, to podstatné sa mu uchovalo. Jeho sľub.

"Pýtaš sa ma na to, či si pamätám, že mám dcéru?" odpovedal jej inak, než čakala. V srdci pocítila tieseň a otočila sa k Tomášovi. Vážne zovrela tvár.

"Mohla by som ti zachvíľu zavolať z môjho mobilu? Nechcem Tomáša oberať o čas." snažila sa povedať pokojne. A však Sebastianov hlas a pripomienka o ich dcére ju rozrušili natoľko, že sa jej zlomil hlas. 

"Iste. Mám dostatok času." Vilma ticho poďakovala, zrušila hovor a položila mobil naspäť k Tomášovi.

"Prepáčte, musím ísť." povedala nervózne a rýchlo prešla k dverám.

"Pani riaditeľka?" ozval sa ešte Tomáš, než stihla Vilma otvoriť dvere. Potom k nej pomaly podišiel a so záujmom si ju prezrel. "Je všetko v poriadku?" Vilma sa usmiala a prikývla.

"V tom najlepšom. Sebastian sa práve prebral z kómy. Prepáčte. Potrebujem sa s ním o niečom súkromnom porozprávať." povedala a bez toho, aby mohol Tomáš akokoľvek reagovať, zmizla za dverami.