Bolí to, keď rastieš? - 115.časť

Tomáš ticho prešiel k malej kuchynke a začal si pripravovať kávu. Dnešný deň sa mu zdal zvláštny. Aj napriek tomu však cítil obrovskú vďačnosť k Bohu. Jeho a Zuzkine modlitby boli vypočuté a Sebastian sa prebral. Spokojne sa usmial, posadil sa naspäť do svojho kresla a s pohľadom upretým do okna si vychutnával svoju šálku voňavej kávy. Po chvíli si vzal mobil zo stola a rozhodol sa zavolať Zuzke, aby jej tú skvelú novinu oznámil. To ohľadom Petra si chcel nechať skôr na osobný rozhovor.

"Drahý, rozhodol si sa mi zavolať, lebo ti chýbam?" zaznel Zuzkin pobavený hlas. Tomáš sa spokojne usmial, keď začul jej jemný a láskavý tón.

"Keď ťa počujem, hneď sa mi deň zdá krajší." vyslovil nežne.

"A azda ho máš škaredý? Do akých farieb ho mám premaľovať, aby si sa cítil spokojne?" pokračovala v rovnakom tóne hlasu. Tomáš sa zamilovane usmial.

"Chceš ma vtiahnuť do sveta tvojich vlastných farieb? Veľmi rád sa nechám. Bude to tam určite fascinujúce. Môžem ho prikrášliť svojimi bozkami." šepol hlbokým hlasom. Zuzke sa okamžite rozbúšilo srdce. Postavila sa zo sedačky, odkiaľ sledovala mamu, ako sa o ňu Patrik starostlivo stará a s ospravedlňujúcim pohľadom vyšla hore po schodoch, do svojej izby.

"Kedy ťa budem môcť vidieť? Keď takto rozprávaš, mám chuť sa za tebou rozbehnúť." s túžbou si Zuzka vzdychla. Tomáš jej veľmi chcel povedať, aby prišla ihneď. Na stole ho však čakali ešte nedokončené veci pre Petra.

"Chcel by som ti povedať, že príď hneď, ale mám tu súrnu nedokončené prácu. Sľubujem, že si nájdem dostatok času, aby som ti všetko vynahradil." 

"To nemusíš, môj milý. Bez ohľadu na to, či sme spolu, telefonujeme alebo sme na chvíľu vzdialení, cítim ako veľmi ma miluješ. Tiež však potrebuješ čas na oddych. Nechcem, aby si sa cítil pod tlakom. Na to ťa až príliš milujem. Vďaka tebe som spoznala skutočný význam lásky. Jej vôňu, dotyk i charakter. Zistila som, že ten, kto sa ňou nechá premôcť, neutláča, ale dovoľuje, aby si slobodne lietal na miesta, kde to jej Tvorca sám uzná za vhodné. Tak ako si mi ty dal možnosť, aby som zazrela seba v tvojich očiach, tak chcem, aby si sa cítil ty v tých mojich." Tomáš počúval jej slová s rozpínajúcim sa srdcom. Bol nadšený z toho, ako jej duša kvitla v každom smere. 

"Ďakujem. Ja si však najlepšie oddýchnem, keď ťa smiem cítiť vedľa seba." vyslovil s láskou. "Prosím, zavri na chvíľu oči a predstav si, že sedím vedľa teba a spoločne sa dotýkame čelami. Čo cítiš?" privrel oči aj Tomáš a s úsmevom čakal na odpoveď. 

"Obrovskú túžbu a spojenie. Moje pery kričia po tom, aby si sa ich dotkol a zároveň moje srdce bije v rytme toho tvojho." šepla so zrýchleným dychom. 

"Milujem ťa, moja nádherná, skvostná ľalia. Zapamätaj si, prosím, tento pocit, pretože keď prídem, zhmotním ti ho presne v tej istej naliehavosti ako si to práve teraz predstavuješ." šepol s rovnakým tónom hlasu ako ona pred chvíľou. Zuzka si slastne vzdychla. Pár sekúnd v telefóne mlčali. Potom Tomáš otvoril oči a pobavene sa usmial. 

"Chcel som ti niečo dôležité povedať. Úplne som sa stratil v tvojom hlase." zaznel jeho veselý tón. Zuzka sa tiež usmiala. 

"Veľa dôležitého si mi povedal. Ale počúvam ťa." snažila sa znieť vážne. 

"Táto správa ťa veľmi poteší. Pretože ťa utvrdí v tom, že Boh je verný, keď sa k nemu modlíme s dôverou." povedal pokojne. 

"Čo je to za správu?" zvedavo sa spýtala. 

"Práve som sa dozvedel, že sa Sebastian prebral z kómy." vyslovil šťastne. Zuzka zalapala po dychu a rázne sa postavila. Potom sa šťastne rozosmiala a do očí jej vošli slzy. 

"To je úžasná správa, Tomáš. Ani nevieš ako rada to počujem. Mohli by sme ho navštíviť, len čo to bude trochu možné. Hoci som si hovorila, že prvého by som chcela vidieť najskôr Matúška." 

"Vlastne, riaditeľka nás na zajtra pozývala na večeru. Zdala sa mi nejaká zvláštna. Povedal som jej, že zajtra nemôžeš." 

"Ale dnes večer by sme mohli, nie?" povedala nadšene. Tomáš sa usmial. 

"Skúsim jej to navrhnúť. Už ale musím končiť. Mám tu niečo rozrobené. Tak či tak sa večer za tebou zastavím. Niekam by som ťa rád zobral." povedal zasnene. 

"Dobre, budem ťa čakať." nežne dodala. Keď sa rozlúčili, Zuzka pristúpila k oknu a zahľadela sa na vrchol toho najvyššieho kopca. 

Ďakujem Otec, že si ho ponechal na tomto svete. Neviem prečo, ale cítim, že by mi chýbal, keby som sa s ním už nikdy nemohla porozprávať. Ďakujem, že si vypočul moju prosbu.

Ticho šepla v mysli a spokojne sa usmiala, keď si predstavila, že čoskoro bude môcť vidieť Matúška a zároveň mať priestor, aby mohla so Sebastianom viesť opäť zmysluplný rozhovor. 

Vilma sa posadila do kresla a chvíľu predýchavala informáciu, ktorú sa pred pár minútami dozvedela. Počuť opäť Sebastianov hlas bolo, akoby sa jej duša na púšti, mohla napiť v oáze vody. Vzala si do rúk mobil a chvíľu si váhavo prezerala číslo, na ktoré túžila zavolať. Potom sa zamyslela. Hodí sa, aby mu pravdu o ich dcére zdelila cez telefón? Tak neosobne? A ako mu to má vlastne povedať? Vzala si svoj diár a prešla cez kanceláriu až k miestu, kde sedela Veronika. 

"Musím súrne na pár hodín odísť. Prosím, Veronika, vybavte všetko ohľadom toho piatkového večierka. Všetky kontakty máte na zadných stranách diára. Keby ste čokoľvek potrebovali, budem na telefóne." povedala rázne a pomaly sa chystala na odchod. 

"Ale pani riaditeľka, ja som nikdy žiadny večierok neorganizovala. Myslíte, že je dobrý nápad, aby som to robila sama?" spýtala sa Veronika neisto. 

"Ste šikovná, len si verte. Zajtra to potom spolu ešte môžeme prekontrolovať." Vilma sa na ňu povzbudzujúco usmiala a chystala sa na odchod. Po pár krokoch sa ešte otočila a dodala: "Veronika a doprajte si predtým kávičku. Zaslúžite si to." Veronika sa spokojne usmiala a prikývla. 

Tesne predtým, než Vilma vstúpila do svojho auta, zdvihla telefón a zavolala naspäť Sebastianovi, aby mu ozrejmila, že sa za ním chystá osobne. On spočiatku nesúhlasil, keď mu však prezradila dôvod, ticho sa podvolil.