Bolí to, keď rastieš? - 116.časť

Veronika hľadela na diár, na svojom stole a zhlboka sa nadýchla. Ak jej verí riaditeľka, že to zvládne, bude si veriť aj ona sama. Ešte predtým však počúvne jej radu a pôjde si dať do bufetu kávu a niečo sladké. 

Keď vošla do dverí, so záujmom si prehliadla poloprázdnu miestnosť. Až keď prešla k pokladni a s chuťou očami skúmala svoju obľúbenú tortu, ktorá sa jej ušla, začula za sebou známy hlas. 

"Mám pocit, že tu máme na seba šťastie." zaznel Petrov veselý hlas. Veronika sa strhla a pozerala na neho chvíľu nechápavým pohľadom. 

"Nesleduješ ma?" podozrievavo k nemu zdvihla obočie Veronika. Peter sa zasmial a nasledoval ju k stolu, kde sa obaja posadili. 

"Hovoril som ti, že som nový primár interného. Prišiel som si po nejaké papiere. Musím však chvíľu počkať, kým mi ich zastupujúci primár pripraví." keď to dopovedal, tvár mu zvážnela. 

"Myslíš Tomáša?" odkrojila si malé sústo sladkého a pozrela na Petra so záujmom. Zakaždým, keď uvidela jeho hlboký pohľad mala pocit, že sa nemôže nadýchnuť. Spomenula si totiž na jeho bozk. Uhla pohľadom a snažila sa sústrediť na vidličku vo svojich rukách. 

"Poznáš sa s ním dobre?" položil Peter otázku a netrpezlivo čakal na jej odpoveď. Veroniku zaujal jeho naliehavý tón a opäť sa na Petra pozrela. 

"Tak trochu. Prečo sa pýtaš?" podozrievavo stiahla pohľad a skúmavo sledovala ako Peter otočil hlavu a tvár sa mu stiahla napätím. 

Zrazu Veronike zazvonil telefón. Peter sa strhol a pozrel sa opäť jej smerom. 

"Zuzka. Rada ťa počujem. Ako sa má tvoja mama?" keď Peter začul Zuzkine meno, prekvapene sa zamračil. Veronika si jeho prekvapenie všimla, ale sústredila sa na rozhovor. 

"Už dobre. Chcela som sa ťa spýtať na to, či ešte platí tvoja ponuka ohľadom vyberania šiat na piatok." spýtala sa Zuzka veselo. 

"Samozrejme. A s veľkou cťou. Budeš predsa sprevádzať najžiadanejšieho doktora v našej nemocnici. Potrebuješ zažiariť." pridala sa Veronika veselo. Peter sa opäť zamračil, bez slova sa postavil a odišiel preč. Veronika za ním nechápavo hľadela. 

"Ďakujem. Tak sa teším." 

"Počkaj, keď už ťa mám na linke, môžem sa ťa niečo opýtať?" Veronikin hlas znel vážne. 

"Iste, čo sa deje?" pokojne položila otázku Zuzka. 

"Dnes ráno sa tvoja mama, na dosť dlhý čas, zavrela v kancelárii s riaditeľkou. Potom, keď skončili, sa mi tvoja mama zdala smutná a vážna. Je všetko v poriadku?" zaujímala sa Veronika nezištne. Nie kvôli tomu, aby roznášala klebety, ale preto, že si Zuzku i Alenku s Patrikom obľúbila. Zuzka chvíľu mlčala. 

"Odkiaľ sa moja mama pozná s riaditeľkou?" nechápavo sa spýtala Zuzka ticho. 

"Sama netuším. Možno ti to tvoja mama objasní lepšie." povedala Veronika priateľsky. Zuzka súhlasila. Potom sa rozlúčili a Veronika ostala sama so svojou tortou. Chvíľu si ešte prehliadala vchod od bufetu, či sa Peter nevráti. Nedočkala sa. Keď dojedla posledné sústo, vzala si svoju kávu a pobrala sa naspäť do kancelárie. Čakala ju nová výzva. V mysli jej však ešte dosť dlhý čas prebleskoval Petrov orieškovohnedý pohľad. 

Peter sedel v aute a s upretým pohľadom sledoval cestu. Potreboval byť sám a predýchať, čo počul. Dal si súvislosti dokopy a bol presvedčený, že tá, s ktorou Veronika hovorila bola jeho Zuzka. Celým jeho telom prechádzal hnev a frustrácia.

Zuzka sedela na posteli a zaujato sledovala z okna oblohu, ktorá bola celá zaliata do čistej, modrej farby. Zhlboka sa nadýchla a odhodlala sa zísť dole. Patrik práve pripravoval niečo v kuchyni. Alenka sa slnila na terase a tak sa Zuzka rozhodla pridať ku nej. Potichu si sadla na drevenú sedačku vedľa nej. Alenka sa ľahko usmiala, keď sa otočila jej smerom.

"Mám veľmi rada, keď je takéto počasie. Je to požehnanie, keď môžem sedieť na terase a sledovať tú nádheru okolo." povedala Alenka uvoľnene. Zuzka sa zamyslela, či môže začať rozhovor o Vilme. Zhlboka sa nadýchla a neisto sa zahľadela na kopce. Alenka si všimla, že v jej tichu sa ukrýva niečo viac. "Trápi ťa niečo, dcérka?" so záujmom sa k nej otočila.

"Mám jednu otázku. Nie som si však istá, či je vhodný čas sa ju opýtať." Alenka na ňu zvedavo zdvihla obočie.

"Vždy sa ma môžeš spýtať čokoľvek. To predsa vieš." snažila sa ju povzbudiť. Zuzka ticho prikývla a zahľadela sa Alenke úprimne do očí. 

"Odkiaľ sa poznáte s riaditeľkou Vilmou?" Alenkina tvár zvážnela. Tak veľmi jej chcela povedať pravdu. Sľub, ktorý dala Vilme jej v tom však bránil. A tak niekoľko minút mlčala. Potom si hlasno vzdychla.

"Je to dcéra mojej sestry. Potrebovala som jej niečo pripomenúť." vyznala sa potichu. Zuzka si ju šokovane prehliadala. Nechápavo spracovávala informáciu, ktorú sa práve dozvedela.

"Vilma je tvoja neter?" spýtala sa nahlas, aby pochopila lepšie, čo práve počula. Alenka ticho prikývla. So stiahnutým hrdlom čakala, či sa bude Zuzka pýtať ďalej. 

"Asi som ťa tou informáciou trochu vyviedla z miery, však?" povedala Alenka trochu smutne. Zuzka chytila jej ruku a jemne ju pohladila.

"Nie mamička. Ty si nič nevyčítaj, hlavne oddychuj. Chcem, aby si sa cítila dobre." povedala Zuzka starostlivo. Nechcela ju v jej zdravotnom stave zaťažovať a trošku ju mrzelo, že tú tému vlastne aj začala. V mysli ju však začala ťažiť ďalšia otázka. Čo jej mama, po takom dlhom čase, potrebovala svojej neteri pripomenúť? Videla, že keď sa priznala, kto Vilma vlastne je, jej tvár zvážnela. Nechcela mamu zbytočne rozrušovať a tak sa iba mlčky pozrela do diaľky. 

"Chceš sa to spýtať, však?" prerušila ticho medzi nimi Alenka svojim pokojným hlasom. Hoci Vilme sľúbila, že bude mlčať, bola odhodlaná, že chce Zuzke pomôcť, aby sa k pravde dopracovala aj sama. Nebola si totiž istá, ako sa k tomu Vilma postaví. 

"A chceš mi to povedať?" spýtala sa Zuzka neisto. Alenka sa nadýchla a prikývla. 

"Vilma pozná, kto sú tvoji biologickí rodičia." povedala ticho. Zuzka zalapala po dychu a s nechápavým pohľadom na Alenku upierala pohľad. Alenka sklonila hlavu a s privretými očami sa snažila pokojne dýchať. 

"Ako?" zmohla sa na krátku otázku Zuzka. 

"Nemôžem ti viac povedať. To je všetko, čo smiem." Alenkin hlas sa zlomil a smutne zdvihla svoj pohľad na Zuzku. Zuzka stiahla obočie a chvíľu sledovala jej oči. Potom otočila hlavu a s nečitateľným výrazom začala sledovať svoje kopce. Alenka si ľútostivo prehliadala črty jej tváre. Srdce ju bolelo z toho, že jej nemohla povedať viac. Zuzka sa zhlboka nadýchla a pozrela opäť Alenkiným smerom. 

"Mami. Nebude ti vadiť, keď sa pôjdem trochu prejsť? Chcela by som byť chvíľu sama." vyslovila Zuzka pokojne. Poznala svoju mamu. Všetko, čo spravila, vždy vykonala s láskavým srdcom a obetavosťou voči druhému. Nedokázala sa na ňu hnevať, že jej nepovie celú pravdu, hoci po tom túžila. A tak jediné, čo jej ostávalo bolo prijať mamine priznanie s pokorou a úctou. Nechcela ju viac rozrušovať. Jej srdce však horelo pocitom sklamania a nenaplnenia. 

"Už odmalička si bola taká. Vždy, keď si potrebovala niečo spracovať, vyhľadala si si svoju čerešňu a tam si sa cítila najlepšie. Len choď, moja drahá, na miesto, kde sa tvoja duša cíti bližšie k svojmu Utešiteľovi. Nech si budeš prechádzať čímkoľvek, vedz, že pre mňa vždy budeš výnimočná." pohladila tentokrát jej ruku Alenka. Zuzka sa snažila jemne usmiať a ľahko pobozkala Alenku na tvár. Potom vbehla do svojej izby a do ruksaku si vzala notes od Tomáša.