Bolí to, keď rastieš? - 117.časť

Ešte dlhý čas, keď kráčala po svojej známej cestičke, sa jej v mysli prehrával rozhovor spred pár minút. Vie mama, kto sú jej skutoční rodičia? A vie to odzačiatku a tajila jej to? A ak áno, prečo to nepovie? Mala pocit, že sa jej vnútri vytvoril chaos, z ktorého nenachádza východisko. Blúdny kruh bez konca. Keď sa jej podarilo dostať k svojej čerešni, mlčky sa o ňu oprela chrbtom a pomaly sa spustila na zem. Ak sa dozvie pravdu, čo potom? Je schopná prijať to s pokorou a odpustením? Na čo všetko ju Boh taký dlhý čas pripravoval? Privrela oči a snažila sa utíšiť svoje vnútro. Po pár minútach ich opäť otvorila a z ruksaku pri svojich nohách vytiahla diár od Tomáša. Chvíľu si prezerala jeho venovanie a zhlboka sa nadýchla. Potom odhodlane vzala do ruky pero a začala písať:

Som príliš slabá na to, aby som tú cestu zvládla sama. Niečo sa vždy zvrtne a ja sa krútim vo svojej neistote a strachu. Prosím Ježiš, buď mojou silou, zasvieť mi svetlom, ktoré presvetlí moju duchovnú slepotu, aby som smela o Tebe vedieť viac. Čím som k Tebe bližšie, tým viac moje srdce rastie v slobode a láske. Zabúdam na pocity, ktoré ničia moju podstatu v Tebe. Obklop ma zo všetkých strán. Z juhu, nech ku mne kráča Tvoj pokoj, od východu, nech mi šepká Tvoje Slovo, zo západu, nech ku mne veje Tvoja láska a zo severu, nech mi zjavuje cestu Tvoja múdrosť. Ty najlepšie vieš, čím je môj život popretkávaný. Pocity verzus viera. Túžim, nech Ty si ten, kto povie posledné slovo. Nech je moja viera aspoň taká ako horčičné zrniečko. Načri ma a pokrop, aby som bola pripravená prijať to, kam ma nasmeruješ. V tichu a pokore. Tvoja vôľa, nech sa mi stane vášňou, pri ktorej zahorím ohňom Tvojho Ducha. V ozdravujúcej prítomnosti Tvojho prijatia. Lebo iba v Tvojej sile dokážem nadobudnúť stratené.

Keď dopísala poslednú vetu, zhlboka vydýchla a položila pero s diárom ďalej od seba. Potom zdvihla pohľad k nebu a ticho šepla:

"Ty máš vždy čo povedať v mojom živote, Bože. Prosím, nemlč. Nauč ma správne viesť svoje dni."

Peter práve prechádzal druhou stranou na rovnaké miesto. Keď Zuzku zazrel, zastal a chvíľu si ju mlčky prehliadal. Bola mu otočená chrbtom a nevidela ho. So záujmom si poprezeral okolie a keď nikoho nevidel, odhodlal sa pristúpiť k nej bližšie.

"Ahoj Zuzka." povedal ticho, kúsok od diára, ktorý položila na zem. Zuzka sa strhla a keď uvidela Petrovu tvár, rozbúšilo sa jej srdce. Vzápätí sa však zhlboka nadýchla, mlčky privrela oči a pomaly, s vážnou tvárou sa snažila svoje srdce upokojiť. Peter ju uprene sledoval. "Viem, že som ťa asi opäť vyrušil nečakane, ale chcel by som sa s tebou porozprávať." šepol do ticha, pri ktorom Zuzka otvorila opäť oči a zahľadela sa na neho.

"Tak sa posaď." odhodlala sa povedať  a otočila svoj pohľad naspäť k vrchom. Peter chvíľu váhal a potom sa posadil oproti nej.

"Je to presne také isté ako pred mnohými rokmi. Moje vnútro s nadšením čaká, čo nové sa od teba dozvie." jemne sa usmial Peter. Zuzkina tvár však bola nečitateľná, akoby jej myseľ kráčala na mieste, kde to on sám nevedel pomenovať. Keď skúmal jej tvár, srdce sa mu zvieralo nadšením. Za tie roky dozrela. Aj jej pohľad bol sebaistejší a vnímavejší, aj napriek tomu však stále nežný a jemný. Musel zovrieť ruku v päsť, pretože ho opantávala túžba pohladiť ju. Zuzka sa otočila jeho smerom a sledovala jeho oči.

"Nie Peter, nie je to také isté." vyslovila pokojne. Vidieť pohľad, ktorým v nej intenzívne hľadal stratenú minulosť, ju nenechalo chladnou. Ešte stále jej na ňom záležalo. Bol predsa súčasťou jej detstva a dospievania. Vždy bol k nej chápavý a láskavý a nech sa akokoľvek snažila potlačiť to, stačil jediný jeho pohľad a znovu sa jej to vrátilo. Chýbal jej, veľmi. Nie však ako muž, po ktorom by túžila, ale ako priateľ, s ktorým zažila veľkú časť svojho života.

"Takže si zabudla na všetko to krásne, čím bol náš vzťah výnimočný? Ja som to nedokázal. Celé tie roky si sa mi vracala takmer každý večer. Predstavoval som si, aké by to bolo, opäť sa vrátiť a môcť ťa objať." Peter sklonil hlavu a so stiahnutou tvárou sa oddal sklamaniu.

"Chceš mi vyčítať, že som sa rozhodla nežiť v minulosti? Ach, Peter. Posledné roky som mala pocit, že robím jedno zlé rozhodnutie za druhým. Že sa utápam v stratených rokoch a nenachádzam východisko. A teraz, keď mi Boh dá možnosť objaviť nové obzory, prídeš a chceš mi vyčítať, že som tam nezotrvala? Že som si miesto života nevybrala prežívanie?" Zuzkin hlas bol stále pokojný. Každým jedným slovom mala pocit, že tá tiaž, ktorá v hĺbke jej srdca bola, pomaly opadáva tým, že to mohla vysloviť nahlas.

"Bolí ma, keď počujem ako veľmi som ťa zranil. Keby som mohol urobiť veci inak, urobím to. Bol som sebecký a hlúpy. Teraz to už viem a veľmi ľutujem, ako som odišiel a nechal ťa bez toho, aby sme sa o tom mohli spoločne porozprávať. Myslel som si, že náš vzťah by ma brzdil v tom, čo som chcel dokázať. Teraz už viem, že opak bol pravdou. To, že som ťa stratil, bola najväčšia chyba v mojom živote. Dlhé roky som s tým bojoval, kým som sa odhodlal postaviť sa tomu čelom." keď to dopovedal, priblížil sa bližšie k nej a chytil jej ruku. S láskou ju niekoľkokrát pohladil. Zuzka ju okamžite, ako si to uvedomila, odtiahla a pozrela na neho upreným pohľadom. 

"Máme niečo spoločné. Stratili sme sa, ja v tebe a ty vo mne. Je však medzi nami priepastný rozdiel. Mne Boh poslal Tomáša a minulosť, v ktorej som bola uväznená, už nie je. Tomáš mi svojou láskou, ktorú tak dobre pozná od Ježiša, daroval svetlo a ja sa oň už nenechám pripraviť." jej hlas bol sebaistý a rázny, napriek tomu sa však snažila byť stále pokojná. Peter sa zamračil a chvíľu ju mlčky sledoval. Nepáčilo sa mu počúvať o Tomášovi. Z hlboka sa nadýchol a zamračene sa mu zovrela celá tvár. 

"Ja som ochotný o teba bojovať. Urobím pre teba všetko." vyslovil odhodlane. Zuzka ticho pokrútila hlavou a vážne mu pozrela do očí. 

"Stále tomu nerozumieš, Peter? Už niet za čo bojovať. Je len jediný muž, ktorý dokázal obsiahnuť celé moje vnútro, telo i dušu a tým je Tomáš. Milujem ho láskou, ktorú som tak dlho hľadala. On je jediný." ortieľ, ktorý vyslovila s toľkou nehou a láskou, Petrovi vzal všetku nádej, ktorú si v sebe budoval počas svojho návratu. V srdci pocítil tieseň straty. 

"Si jediná žena, u ktorej som sa cítil presne taký, aký som chcel byť. Žiadna iná žena v mojom živote mi nedokázala dať to, čo si mi dala ty. Nie som schopný prijať, že by si mohla byť šťastná s niekým iným, ako so mnou." vyslovil priamo. Zuzka si skryla diár do ruksaku, rázne sa postavila a ešte raz pozrela uprene na Petra.

"To nie je láska, Peter. Ty hľadáš seba vo mne. Usvieča ťa to v tom, ako veľmi tvoja duša túži po Ježišovi. Hoci sa tomu brániš už mnoho rokov. Ak nájdeš Jeho, nájdeš to, čo tak veľmi potrebuješ." dopovedala nežne, pomaly sa otočila a odišla preč od neho. Peter za ňou pozeral ešte dlho potom, čo sa stratila v diaľke. Srdce ho hlboko bolelo zo slov, ktoré počul. Nechcel si to priznať. Nemôže to tak byť. Rázne pokrútil hlavou a zahľadel sa na miesto, kde sa pred niekoľkými okamihmi pozerala Zuzka. Urobí všetko preto, aby jej pomohol vrátiť sa do času, keď boli spolu šťastní.