Bolí to, keď rastieš? - 118.časť

Vilma sa práve snažila zaparkovať auto pri súkromnej klinike. Na pár minút ostala sedieť vnútri a privrela oči. Snažila sa nájsť tie správne slová, ktorými by mohla Sebastianovi povedať to, čo sa dozvedela. Ich dcéra je Zuzka. Sama tomu ešte úplne nechápala. To dievča bolo pre ňu odzačiatku výnimočné. Vo všetkých smeroch. Zaplavilo ju sklamanie zo samej seba. Nie je hodná nazývať sa jej matkou. Pokrútila hlavou, otvorila oči a rázne vyšla von s auta. Chcela splniť sľub, ktorý si dala. Sebastianovi povie pravdu. Do srdca jej vošla radosť. Bola nesmierne šťastná z toho, že bude môcť konečne vidieť jeho pohľad. Zhlboka sa nadýchla a rýchlym krokom sa snažila dostať až tam, kde Sebastian ležal. Prekvapene sa zamračila, keď cez okno uvidela, že už tam nie je. Sestrička, ktorá ju zazrela, prešla až k nej a ozrejmila jej, že Sebastiana previezli na normálnu izbu. Vilma sa poďakovala.

Keď sa ocitla pred dverami Sebastianovej novej izby, rázne chytila kľučku. Na pár minút ju zaplavili pochybnosti a ruku opäť spustila k sebe. Bude sa na ňu Sebastian ešte stále hnevať? V telefóne znel jeho hlas veľmi pokojne. Nebol v ňom ani náznak odsúdenia. Opäť chytila kľučku a otvorila dvere. Sebastian práve v rukách držal Bibliu a niečo zaujato čítal. Vilma k nemu v tichu podišla a s nadšením si prezerala jeho tvár plnú života. Láska ju zaplavila v každej bunke jej tela. Po chvíli Sebastian odložil Bibliu na stolík a zaujato sa zahľadel Vilme do očí.

"Vitaj Vilma." povedal pokojne. Vilma sa náhle postavila, chvíľu na neho mlčky hľadela a potom sa mu hodila do náručia. Sebastian na malý okamih zaváhal a napokon jej objatie prijal. Zotrvali takto v tichu niekoľko minút. Keď sa Vilma odtiahla, pozrela mu do očí a usmiala sa.

"Som taká šťastná, že si sa prebral. Prežívala som hrozné pocity, keď si bol v kóme. Prosím, odpusť mi, ak môžeš, tú zradu, ktorú som v mladíckej slabosti urobila. Nezaslúžil si si, aby som ťa obrala o možnosť byť otcom. Keby som mohla nejak to zmeniť, urobím to. Hlboko toho ľutujem." vyznala sa so sklonenou hlavou.

"Prosím, sadni si." vyzval ju Sebastian. Vilma na neho ľútostivo pohliadla a sadla si vedľa jeho ruky. On sa jej zahľadel do očí. Jeho výraz bol pokojný a vyrovnaný. "Odpúšťam ti. Nemá cenu, aby som žil v neustálej sebaľútosti z toho, čo by bolo keby. Už sa to stalo. Nebudem ťa súdiť, prečo si to urobila a ako si to mohla urobiť lepšie. Rozhodla si sa tak, ako si to v ten daný moment považovala za najlepšie. Zmysel v tom nenachádzam, ani pochopenie významu. Jedno však viem. Boh bol celý čas nad tým všetkým. Verím, že o našu dcéru sa staral lepšie, ako by sme to dokázali my dvaja dokopy." Vilma na neho pozerala s neveriacim pohľadom. Čakala všetko, že sa však dočká takej láskavosti, to nedúfala.

"Nečakala som, že by si mi mohol odpustiť." povedala prekvapene.

"Život je príliš krátky na to, aby sme si ho komplikovali neodpustením. Či už voči druhému alebo voči sebe samému. Zapieral by som potom to, čo pre nás urobil Ježiš." povedal pokojne a láskavo. Vilma chvíľu skúmala jeho tvár a potom uhla pohľadom. To, čo hovoril bolo síce pekné, ale ona to tak necítila. Vo vnútri ju ešte stále premáhali výčitky svedomia z toho, čo urobila voči svojmu dieťaťu.

"Dnes som sa dozvedela, kto je naša dcéra." povedala ticho. Sebastian na ňu uprel naliehavý pohľad.

"Aká je?" spýtal sa s nadšením.

"Výnimočná. Má tvoje oči." vzdychla si. Sebastianovi do očí vošlo nadšenie. Spokojne sa usmial.

"Chcel by som ju vidieť." povedal so zrýchleným dychom. Vilma prikývla.

"Myslím, že si ju už mal možnosť stretnúť." priznala Vilma ticho. Sebastianov pohľad zvážnel.

"Ako to?" nechápavo si prezeral celú Vilminu tvár.

"Pamätáš si Zuzku? Sestru z interného, ktorá svojou láskavosťou a vnímavosťou dokázala pomôcť nejednému ľudskému srdcu. Aj Matúška si získala okamžite, už pri prvom stretnutí." vyznala sa so zamyslením. Sebastianovi sa zatajil dych.

"Zuzka je naša dcéra?" spýtal sa so zarazeným výrazom. Po celom tele sa mu rozliali zimomriavky. Bol zaskočený a nadšený zároveň. "Mal som možnosť rozprávať sa s ňou osobne. Vtedy, keď mala úraz." keď sa mu vrátili spomienky z toho, ako ju uvidel prvýkrát a ako mu Boh podaroval možnosť byť jej nablízku, všetky tie emócie mu spôsobili, že sa mu do očí nahromadili slzy. "Zuzka je moja dcéra." šepol so zlomeným hlasom. Po tvári mu stieklo niekoľko sĺz. Zhlboka sa nadýchol a keď si konečne v plnosti uvedomil, čo sa práve dozvedel, šťastne sa usmial. "Vilma. Musím ju vidieť. Prosím. Máš na ňu číslo?" povedal naliehavo. Vilma ticho prikývla.

"Počkaj, prosím, chvíľku. Zariadim, aby ťa priviezli naspäť do našej nemocnice. A postarám sa o vaše stretnutie. Podaruj mi iba trochu času." Sebastian ju mlčky pozoroval. Nechcel čakať. Keď si však uvedomil, že aj pre Zuzku to bude šok, súhlasil.

"Koľko času budeš chcieť?" spýtal sa pokojne. Vilma si vzdychla.

"V piatok má nemocnica galavečer s investormi. Sľubujem, že hneď ako to všetko skončí, stretnete sa." Vilme sa stiahla tvár. Sebastian ticho prikývol. Hoci by Zuzku najradšej videl hneď, nechal Vilme čas, aby to spracovala aj ona sama. Niečo v jeho vnútri mu našepkávalo, aby na ňu nenaliehal.

"Ako sa cítiš ty?" vytrhol ju zo zamyslenia Sebastian.

"Som šťastná, že si v poriadku a mám možnosť napraviť chybu, ktorú som pred mnohými rokmi urobila." vyznala sa Vilma vážne.

"Myslel som otázku inak. Ako vnímaš to, čo si sa dozvedela?" vnímavo si prehliadal jej tvár. Vilma mlčala. Jej tvár odrážala sklamanie i bolesť zároveň. Sebastian chytil jej ruku a jemne ju pohladil. Vilmine oči si so záujmom prezerali tie jeho. V srdci sa jej rozliala neha. Náhle sa privinula k jeho hrudi.

"Cítim sa stratená a zlomená zároveň. Mám pocit, že už nevládzem. Na jednej strane som šťastná, že je to práve Zuzka. A na tej druhej cítim obrovské výčitky svedomia a strach z toho, ako bude reagovať, keď sa dozvie, akým spôsobom som sa jej vzdala. Ja si nezaslúžim odpustenie. Ja sama si to nedokážem odpustiť." hovorila s tichými vzlykmi so zlomeným hlasom. Sebastian jej vošiel prstami do vlasov a jemne ju hladil.

"Otec je s tými, čo majú skrúšené srdce, zachraňuje tých, čo majú ubytého ducha.(Biblia, Žalmy 34:19)" snažil sa ju povzbudiť pokojným hlasom. Vilma sa upokojila a zotrvala niekoľko minút pod jeho pokojnými dotykmi. Počuť srdce, ktoré mu bilo v pravidelnom rytme, jej pomohlo trochu sa utíšiť. Zrazu jej zaznel mobil. Volala jej Veronika, aby jej podala informáciu, že nedokáže presvedčiť jedného z dodávateľov o tom, čo chcela. Vilma ju ubezpečila, že sa čoskoro vráti a postará sa o to sama. Keď zložila telefón, Sebastianov pohľad ju vrátil do toho chvíľkového pokoja, ktorý cítila, keď bola skrytá v jeho objatí.

"Musím ísť." povedala smutne a podišla k dverám.

"Vilma?" vyslovil nežne jej meno. Náhle sa otočila. "Každý si zaslúži odpustenie, obzvlášť, keď dokáže priznať váhu svojich skutkov." vyslovil s prijatím. Vilma pokrútila hlavou.

"Ja nie, Sebastian." sklamane hlesla a zmizla za zatvorenými dverami.

"Otče, nezabúdam na sľub, ktorý som ti dal. Moje srdce je ochotné a pripravené. Iba ťa prosím, pomôž Vilme pochopiť dar milosti, ktorým si celú zem obmyl od našej nedostatočnosti a slabosti." šepol tichú modlitbu z hĺbky srdca.