Bolí to, keď rastieš? - 119.časť

Pred reštauráciou pri jazere zastavil taxík, z ktorého vystúpila Zuzka. V dlani zvierala kľúčik od Tomáša. Keď šofér odišiel, pristúpila k dverám a potichu ich otvorila. Na tvár sa jej pomaly usadil ľahký úsmev, keď kráčala na miesto, kde jej Tomáš podaroval novú nádej. Nezabúdala, aj napriek tomu ťaživému pocitu, ktorý občas v srdci pocítila. Hoci sa jej pri rozhovore s Petrom sčasti uľavilo, nebola úplne spokojná. Hlasno si vzdychla a posadila sa na hojdačku tak, aby mala výhľad na jazero. Pomaly sa jej začal vnútri rozlievať pokoj. 

"Už mi tu chýba iba Tomáš." vyslovila potichu a privrela oči. Zrazu začula ako na parkovisko prichádza auto. Oči však neotvorila. Keď však začula tiché kroky, ktoré sa k nej približovali, otočila sa a pomaly sa postavila ku schodisku. Na tvári sa jej okamžite zjavil zamilovaný úsmev.

"Ako si vedel, že tu budem?" spýtala sa a zastala kúsok od Tomáša. Spokojne si s ním preplietla prsty a s úľavou vydýchla.

"Nevedel som. Prišiel som sem, lebo mi volali, aby som niečo podpísal. Uvidel som otvorené dvere, tak som sa rozhodol vojsť. Neruším ťa?" vnímavo si prehliadal jej oči. Zuzka sklopila pohľad a chvíľu mlčky premýšľala, čo mu má skôr povedať.

"Túžila som po tvojej blízkosti. Som rada, že si tu." zdvihla pohľad a jemne sa usmiala. Tomáš ju chytil za ruku a prešiel s ňou až k lavičke, kde si obaja sadli. Celé telo otočil jej smerom a skúmavo si ju prehliadal.

"Niečo sa stalo, však?" spýtal sa ticho. Zuzka so stiahnutým pohľadom prikývla a opäť sklonila hlavu. Sledovala ich spoločne prekrížené prsty.

"Vždy sa nájde niečo, čím sa môj život skomplikuje. Najskôr to bol návrat Petra, potom Lenka a teraz informácia o tom, že moja mama a Vilma sú rodina." na chvíľu sa odmlčala a plytko si vzdychla. Tomáš ju jemne pohladil po tvári. "To s Vilmou by ma až tak nerozrušilo, ale keď mama prezradila ešte niečo ďalšie, nechápala som."

"Niečo ďalšie?" nechápavo nahol Tomáš hlavu doboku a čakal na objasnenie.

"Mama mi prezradila, že Vilma pozná mojich biologických rodičov." keď to Zuzka vyslovila, Tomáš šokovane zdvihol obočie. Chvíľu si mlčky prezeral jej tvár, ako ju otočila k jazeru a zamyslene sa zahľadela do diaľky.

"Tak tá informácia by asi rozhodila aj mňa. Ako sa cítiš?" spýtal sa citlivo.

"Ja neviem. Neviem, čo mám urobiť skôr. Spýtať sa to mamy alebo ísť za Vilmou a spýtať sa to jej? Alebo to nechať tak? Naozaj neviem, som zmätená. A k tomu všetkému ma ešte vyhľadal aj Peter." povedala vážne a uprela na Tomáša pohľad. Ten ju okamžite vtiahol do svojho upokojujúceho objatia. Zuzka privrela oči. Snažila sa započúvať do zvuku jeho srdca a spevu štebotajúcich vtákov. Tomáš dosť dlhý čas mlčal. Chcel jej povedať, že aj jeho vyhľadal Peter, potom si však uvedomil, že práve teraz by to nebolo vhodné. 

"Moje nežné vtáča. Nie si si istá, v tom tmavom údolí, ktoré ťa postretlo? Neboj sa. Tíško. Som tu, aby som ťa nenechal samú. Ak máš byť malú chvíľu v neistých pocitoch, budem s tebou, aby si mohla načerpať silu. Svetlo, ktoré ti je také blízke, nie je tak ďaleko, aby si ho neuzrela. To iba pocity ťa od toho oddeľujú. Iba sa upokoj a nechaj svoju myseľ viesť tou istotou, že Otec je väčší ako akýkoľvek problém, ktorý prežívaš. A potom budeš môcť s väčšou ľahkosťou načrieť do oživujúcej Ježišovej vody. Dovediem ťa k nej, aj keď by som ťa mal niesť na rukách. Moja milovaná." jeho nežný, láskavý hlas a slová plné života ju vtiahli tam, kde sa jej duša cítila pokojne. Zhlboka sa nadýchla a spokojne si ovinula ruky okolo neho. Tomáš ju jemne pobozkal do vlasov.

"Je nádherné byť v tvojej blízkosti a môcť sa nechať vtiahnuť do toho, čím si požehnaný. Svojimi slovami a tým, aký si, mi vždy pomôžeš vidieť veci inak. Ďakujem." šepla stále ukrytá v jeho objatí.

"Boh je dobrý. Jemu treba ďakovať, že keď sa cítim slabý ja, daruje mi teba a zase opačne." povedal s úsmevom Tomáš. Zuzka sa od neho odtiahla a pozrela mu do očí.

"Milujem ťa." vyznala sa náhle. Tomáš sa ľahko usmial a vošiel jej prstami do vlasov.

"Milujem ťa, moja nežná. Smel by som ťa niekam vziať?" povedal tajomne. Zuzka nechápavo zdvihla obočie, keď sa mu pohol ľavý kútik do úsmevu. Keď sa postavil a podal jej ruku, s očami plnými očakávania a zvedavosti, ju prijala. Tomáš sa spokojne usmieval, keď ju viedol po schodoch do auta, aj keď spoločne nastupovali a neprestával ani, keď naštartoval a odchádzali preč.

"Nemal si niečo podpísať v reštaurácii?" spýtala sa Zuzka s pobavením.

"To počká." pozrel letmo na ňu a zapol autorádio. Zuzka si prehliadala jeho tvár.

"Prezradíš mi, kam ma berieš?" spýtala sa zvedavo. Tomáš sa opäť usmial a pokýval hlavou zo strany na stranu.

"Chcela by si to vedieť?" snažil sa ju naťahovať. Zuzka sa pobavene usmiala.

"Ak by som to nechcela vedieť, nepýtala by som sa." argumentovala so skrytým úsmevom. Tomáš vyhľadal jej ruku a nežne ju pobozkal.

"Vezmem ťa tam, kde budeš môcť vidieť problémy omnoho menšie, ako sa na prvý pohľad zdajú. Prevetráme si spoločne hlavu." uškrnul sa Tomáš. Zuzka nechápavo zdvihla obočie.

"Nebudeš chýbať v nemocnici?" Tomáš pokrútil hlavou.

"Dohodol som sa už včera s kolegom. Ráno som potreboval iba niečo skontrolovať. Trochu ma zaskočila nečakaná návšteva, ale aj to už je vyriešené." povedal pokojne. Zuzke sa v srdci usadil ešte väčší pokoj, keď uvidela akou spokojnosťou jeho tvár žiarila. Bol ako dieťa. Dokázal sa potešiť už len z toho, že mohol mať Zuzku vedľa seba. "Si mojim veľkým darom. Chcem, aby si to vedela aj vtedy, keď budeš mať zo seba akékoľvek pochybnosti. Pre mňa budeš vždy dostatočná. Nehľadám v tebe dokonalosť. Túžim len, aby si bola šťastná." šepol nežným hlasom a letmo na ňu pozrel zamilovaným pohľadom. Zuzka sa opäť usmiala.

"A hneď je všetko krajšie. Máš nádherný dar vytvoriť v neporiadku a chaose pokoj. Obdivuhodné. Blahoslavení tvorcovia pokoja, lebo oni sa budú volať Božími synmi." pomaly sa k nemu nahla a pobozkala ho na líce. "Ďakujem." šepla mu pri uchu, keď sa mu kútik pohol do úsmevu.