Bolí to, keď rastieš? - 12.časť

Pri všetkom tom strese v škole, niekoľkých testoch a skúšaniach Zuzke týždeň prešiel veľmi rýchlo. Peter sa nevedel dočkať, kedy Zuzku opäť uvidí. A tak sa rozhodol ju prekvapiť a v piatok poobede ju čakal pred domom. Práve sa chystala s Haxom von.

"Peter, čo tu robíš?" spýtala sa prekvapene, keď Haxovi pripínala vodítko. 

"Čakám na teba." veselo sa usmial. Potom si nervózne strčil ruky do vreciek nohavíc a vážne zovrel pery. "Chcel by som sa ťa na niečo spýtať."

"To znie vážne." prekvapene sa otočila k jeho tvári.

"Kamaráti ma zajtra na obed pozvali na opekačku. Nechcela by si ísť tiež?" spýtal sa nadšene. Zuzka premýšľala. Nemala rada veľa ľudí. Už len ten sľub, že pôjde s ním na stužkovú, ju stál veľa zapierania. Peter videl jej zamyslenú tvár. Zabudol v tom nadšení, aká je. Má rada svoj pokoj a teraz ju postavil do nepríjemnej situácie.

"Neviem, Peťo. Chcela som si trošku oddýchnuť od tohto náročného týždňa." povedala priamo.

"Prepáč. Chápem. Tak môžeme oddychovať spoločne." usmial sa na ňu. Zuzke ho prišlo ľúto. Kvôli nej by odmietol pozvanie. Nechcela to tak.

"Tak na chvíľu sa tam môžem objaviť." usmiala sa na neho. Tvár sa mu rozžiarila nadšením a nečakane ju zdvihol v náručí.

"Ďakujem." povedal blízko jej tváre. Zuzka na neho zmätene stiahla obočie. Pomaly ju pustil a odkašľal si. Ďalej už prechádzali pokojne. Viac sa snažil svoje pocity k nej nedávať najavo.

Na ďalší deň na obed ju už Peter čakal pred domom. Požičal si auto od otca, aby mohli prísť aj odísť, kedy bude Zuzka chcieť. Usmieval sa, keď si sadala vedľa neho.

Cesta netrvala dlho. Na mieste už bolo zopár Petrových známych. Zuzka mala čo robiť, aby sa dokázala uvoľniť. Peter sa jej snažil byť neustále na blízku a zlepšovať jej náladu. Keď však ostala sama, pretože ho zavolali, aby pomohol nazbierať drevo, rozhodla sa odpojiť od davu. Sadla si bližšie k lesu na peň, ktorý tam ostal po odpílenom strome. Pohľad uprela na lesný chodník. Po chvíli privrela oči a snažila sa zo svojho vnútra odstrániť zbytočný nepokoj, ktorý sa jej tam nakopil.

"Stratená vo svojich myšlienkach, vyzeráš ako vzácny kvet uprostred lúky plnej zošednutej trávy." zaznel pokojný mužský hlas. Strhla sa, pretože mala ešte stále privreté oči a sústredila sa na seba. Keď ich otvorila, hľadel na ňu pár veselých sýtomodrých očí. Zuzka sa nadýchla a pootvorila ústa. "Smiem si prisadnúť?" spýtal sa s pokojným pohľadom. Ticho prikývla. Mladík si sadol oproti na trávu a skúmavo na ňu hľadel. Mlčal tiež. Po chvíli sa usmial. "Veľa toho asi nenarozprávaš, však? Ja som Tomáš." postavil sa a podal jej ruku. Zuzka na neho zodvihla obočie. Nemala chuť zoznamovať sa s novými mužmi. Tomáš stiahol ruku a pobavene pokrútil hlavou.

"Prečo si sem za mnou prišiel?" spýtala sa zvedavo. Tomáš ju zaujal, ale nevedela presne, čo si má o ňom myslieť. Usmial sa.

"Už som si myslel, že nikdy nebudem počuť tvoj hlas." odpovedal jej svojsky. Zuzka sa nesmelo usmiala.

"Nemám veľmi chuť zoznamovať sa." priznala sa.

"Chápem. Ja som sem tiež prišiel len preto, aby som nepretrhol triednu súdržnosť." uškrnul sa.

"Si Petrov spolužiak?" spýtala sa zvedavo. Prikývol. 

"A ja sa dozviem tvoje vzácne meno?" spýtal sa opäť. Do srdca jej vošiel zvláštny oheň. Sklopila pohľad. 

"Tu si." povedal Peter veselo a pohladil ju po chrbte. Spýtavo zdvihol pohľad na Tomáša. Ten sa usmial, postavil a odišiel. Ako prechádzal popri Zuzke, jedným okom na ňu skúmavo ešte raz pohliadol. 

"Čo chcel od teba Tomáš?" spýtal sa trochu podráždene. 

"Nič, iba sa so mnou rozprával." povedala Zuzka pokojne. 

"Vidím, že sa tu necítiš dobre. Ak chceš, môžem ťa vziať niekam, kde bude menej ľudí." povedal láskavo. 

"To by som bola rada." priznala sa. Vlastne jemu samotnému to vyhovovalo, pretože túžil byť s ňou sám. Až teraz pochopil, že pozvať ju sem nebol moc dobrý nápad. 

Peter podišiel ku veľkej skupine mladých ľudí, ktorí sedeli u ohniska a opekali. Zuzka stála so sklonenou hlavou hneď vedľa neho. Ospravedlňoval sa, že musia ísť, pretože im do toho niečo vošlo. Po chvíli Zuzka zdvihla pohľad, skúmali ju rovnaké oči, ako pred pár minútami. Tomášova tvár bola nečitateľná. Usmial sa však, keď odchádzala.

"Kam by si chcela ísť?" spýtal sa Peter nežne, keď spolu sedeli v aute. "Vezmem ťa kamkoľvek." 

"Domov. Chcela by som ísť s Haxom von." usmiala sa. Peter prikývol. Po ceste premýšľal opäť nad Zuzkou. Mal silnú túžbu vyznať sa jej zo svojich pocitov. 

"Mohol by som vziať Lejlu a ísť s tebou, ak by si chcela?" spýtal sa po ceste. 

"Bola by som rada." odpovedala s radosťou. 

Keď Peter vrátil auto a vzal Lejlu, netrpezlivo čakal pri Zuzkiných dverách. Išli na ich obľúbené miesto, kde mali psy dostatočný výbeh. Zuzka opäť sedela opretá o čerešňu a usmievala sa. Milovala toto miesto. Ten pokoj, ktorý tu vládol ju opantával radosťou. A tiež mala rada Petrovu spoločnosť. Cítila sa s ním bezpečne a spokojne. 

"Ďakujem, že si tam so mnou šla." vytrhol ju jeho hlas. 

"Nemáš za čo. Šla som rada." 

"Ale nie zas tak veľmi, však?" povedal s úsmevom. Pokývala hlavou a zasmiala sa. Peter sa rozosmial spolu s ňou. 

"Je mi dobre tu, s tebou a s našimi psími priateľmi." vyznala sa ticho. 

"Aj mne." pošepol a pohladil ju po ruke, ktorú mala opretú blízko pri ňom. Prekvapene sa na ten jemný dotyk otočila. Peter na ňu hľadel zamilovaným pohľadom. Naklonil sa k nej a chytil jej tvár do dlaní. "Moja Zuzka, keby si vedela." zaťal sánku a pohladil ju po líci. Vyzerala tak krásne a zároveň krehko. Bál sa, že by ju svojimi citmi mohol raniť. Po chvíli ju pustil a sklonil hlavu dole. Zuzka na neho zmätene hľadela. Videla ako veľmi bojuje sám so sebou. Nechápala však prečo. 

"Čo sa deje, Peťo?" spýtala sa prekvapene. Opäť na ňu zdvihol oči. Nechápavo na neho zažmurkala. Zrazu ku nim pribehol Hax s paličkou v ústach. Vyžadoval si pozornosť, aby sa s ním jeden z nich začal hrať. Peter vydýchol a začal sa s ním naháňať on. K tomu, čo sa stalo sa už viac nevracal. Zuzke to však v srdci zanechalo zvláštne pocity, ktoré sa jej vracali zakaždým, keď sa na ňu pozrel.