Bolí to, keď rastieš? - 120.časť

Zuzka užasnuto hľadela na Tomáša, keď zaparkoval auto na malom, súkromnom letisku. Veselo sa k nej otočil a jemne ju pobozkal na pery.

"Poď. Niečo ti ukážem." otvoril dvere, prebehol na jej stranu, otvoril jej dvere a chytil ju za ruku. Doviedol ju k plechovému hangáru, odkiaľ vyšiel starší usmiaty pán.

"Tomáš, rád ťa vidím. Prišiel si si zajazdiť?" povedal veselo a otočil sa k Zuzke. "Vitajte, krásna dáma. Musíte mať v Tomášovom živote vzácne miesto, žiadnu ženu si sem ešte nedoviedol." pobavene pozrel na Tomáša a podal Zuzke ruku.

"Volám sa Samuel. Ale v kľude mi tykajte a hovorte mi Sam." Samov spokojný úsmev sa preniesol aj na Zuzku a s láskou jeho ruku prijala. Tomáš sa na oboch spokojne usmial. 

"Veselý Sam." dodal Tomáš a potľapkal priateľa po pleci. Sam mu opätoval gesto s rovnakou priateľskosťou. Zuzke sa očakávaním rozžiarili oči. 

"Ty lietaš?" s prekvapením sa nahla k Tomášovi. 

"Tak trochu." šepol pri jej uchu a nežne ju pobozkal do vlasov. 

"Čo ešte o tebe neviem?" spýtala sa ticho. Sam sa vyrovnane usmial a so záujmom si ich prezeral. 

"Nechám vás osamote. Myslím, že to potrebujete. Ak by ste čokoľvek potrebovali, budem vo veži." rozlúčil sa s úsmevom. Tomáš so Zuzkou mu stihli ešte poďakovať a spoločne sa pobrali k lietadlu. Zuzka nechápavo hľadela na Tomáša ako jej starostlivo nasadil slúchadlá. Potom sa zamilovane usmial, naklonil sa bližšie a snažil sa ju pobozkať. 

"Ešte aj keď si zaskočená, si nádherná." Zuzka sa zasmiala a pokrútila hlavou. 

"Nemám sa báť?" spýtala sa so zatajeným dychom, keď jej pomáhal nasadnúť do lietadla. 

"So mnou nemusíš. Si pre mňa to najdrahšie v mojom živote. Dám na teba pozor." pobozkal ju na prsty na ruke a prešiel na druhú stranu. Zuzka si s obdivom prehliadala každý pohyb, ktorý urobil. Vnútro sa jej stiahlo v obrovskom očakávaní, keď sa lietadlo pohlo a začula v slúchadlách vážny rozhovor medzi Tomášom a Samom. Tomáš na Zuzku ešte raz pokojne pozrel a do uší jej zaznel jeho pokojný hlas:

"Pripravená, láska moja?" Zuzka prikývla a zahľadela sa do okna. Chvíľu sa rozhliadala po okolí so zatajeným dychom, keď sa však otočila k Tomášovi a videla jeho vyrovnaný a spokojný výraz, aj ona sa upokojila a začala si let viac užívať. Bolo fascinujúce sledovať ako sa celé miesto, kde pred chvíľou stáli zmenšuje a stráca z dohľadu. Po pár minútach sa ocitli nad nadhernou zelenou pláňou. Nič ten nádherný výhľad nerušilo. Zuzka sa spokojne usmiala a s nadšením sledovala ako míňajú stromy, lúky a jazero. Srdce sa jej rozbúšilo obdivom, keď si uvedomila ako sa všetko zdá malé. Rozprestieralo sa to pod nimi ako na dlani. 

"Nikdy nie je nič také ťažké, aby sme to spoločne s Bohom nevyriešili, moje nežné vtáča. Zhlboka sa nadýchni, rozprestri krídla a leť. Nenechám ťa spadnúť. Moja milovaná." zaznel Tomášov nežný hlas do jej uší. Pohľad, ktorý jej venoval ju nadchýňal a zároveň jej dodával odvahu. Zamilovane ho pohladila očami. 

"Milujem ťa, môj drahý. Neviem nájsť tie správne slová, ktorými by som sa ti poďakovala za všetko, čo pre mňa robíš." 

"Nemusíš ďakovať. Iba si to užívaj. Ten pokoj a nádhera vyplýva z Božej podstaty a chce ich podarovať každému v plnosti. Stačí len otvoriť srdce a nechať vstúpiť Jeho Ducha. On ti všetko ozrejmí dokonalejšie, než sama dokážeš prijať." Zuzka sa zhlboka nadýchla a prikývla. Nechala, nech sa jej duša nadýchne tej Pravdy, ktorú počula z Tomášových úst. 

Peter stál v predajni motoriek a vyberal si jednu z nich. Tú, čo mal v cudzine nakoniec predal kolegovi a za peniaze z predaja si mohol kúpiť novú. Ešte stále mu v mysli vírili Zuzkine slová. Potreboval si prevetrať hlavu. Dali mu možnosť skúšobnej jazdy, čomu sa potešil. Keď si na hlavu nasádzal prilbu, ešte stále cítil tieseň vo svojom vnútri. Zvuk motorky však prehlučal Zuzkin hlas v jeho hlave, ktorý ticho opakoval: "Ty hľadáš seba vo mne. Usvieča ťa to v tom, ako veľmi tvoja duša túži po Ježišovi. Hoci sa tomu brániš už mnoho rokov. Ak nájdeš Jeho, nájdeš to, čo tak veľmi potrebuješ." Rázne pridal plyn a okamžite sa stratil v rýchlosti. Bezmyšlienkovito míňal obchody, domy až sa ocitol v objatí zelených lesov. Obiehal niekoľko áut, bez toho, aby si uvedomoval, či tým ohrozuje seba alebo druhých. Chcel zabudnúť. Vymazať slová, ktoré dnes počul. Po dvadsiatich minútach jazdy náhle stlačil brzdu a za šmyku zadných kolies zastavil malý kúsok od rieky. S hnevom si dal dole prilbu a pretrel si rukou tvár. 

"Čo odo mňa chceš? Vzal si mi všetko, na čom mi naozaj záležalo. A neustále sa mi snažíš dostať do hlavy. Ja viem, že som urobil chybu. Priznávam. Prečo mi však nedopraješ, aby som bol so Zuzkou šťastný? Prečo medzi nás stále ťaháš Tomáša? Ako sa mu môžem rovnať? Je v pohľade Zuzky dokonalý. Ja som iba niekto z minulosti. Niekto, kto neustále robí chyby. Tak ma naprav. Urob niečo, aby sa aj na mňa tak pozerala. Aby som získal možnosť byť opäť s ňou. Bez nej som stratený." kričal od zúfalstva do ticha, ktoré sa okolo neho rozliehalo. Práve okolo prechádzal starší pán, ktorý venčil svojho psa. Uvidel Petra a počul aj jeho zúfalstvo. Ticho podišiel k nemu a prívetivo sa usmial. 

"Máte ťažký deň?" spýtal sa milo. Peter na neho mlčky pozrel a smutne prikývol. "Voláte na Toho správneho. Iba by to možno chcelo trochu viac pokory." snažil sa ho povzbudiť. Peter sa mierne zamračil a so záujmom si pána prezrel. 

"Nemyslím si, že potrebujem rady do života. Chcem byť sám." povedal chladne Peter. Starý pán sa však nenechal odradiť. 

"Môžem vám niečo povedať? Sľubujem, že si budem dávať pozor na to, aby som vám už viac neradil." opäť sa povzbudivo usmial starký a ukázal na lavičku, ktorá bola neďaleko nich. Peter si vzdychol a rozhodol sa pána nasledovať. 

Starký chvíľu mlčal a upieral zrak na svojho psa, ktorý si spokojne užíval pobyt vo vode. Potom sa otočil k Petrovi a sledoval jeho tvár. 

"Volám sa Henrich. Prednedávnom som bol hospitalizovaný v nemocnici, kde mi Boh dal možnosť stretnúť jednu veľmi výnimočnú sestričku. Prežíval som ťažký čas a ona bola tá, ktorá mi pomohla. V ten deň, keď sme sa prvýkrát stretli, jej neobyčajná vnímavosť povzbudila môjho ducha tým správnym smerom. Povedala niečo v tom zmysle, že každý potrebuje niekoho, s kým sa môže porozprávať o svojom trápení. Som tu, ak to budete potrebovať. Poznám totiž Toho, kto dokáže uľaviť akejkoľvek bolesti." Henrich sa na okamih odmlčal a zamyslene sa usmial. Petra jeho rozprávanie tak zaujalo, že zabudol na hnev, ktorý ho pred chvíľou ovládal. "Viete, jej slová sa ma tak hlboko dotkli, že sa mi prisnil v noci sen. Bol nesmierne živý. Ešte stále ho mám v mysli zapísaný a nedokážem naň zabudnúť. Ticho som v ňom kráčal po púšti, stopy za mnou sa strácali v piesku. Išiel som celkom sám, aspoň taký pocit mnou prechádzal v srdci.

"Pravdou si nepokrstený!" zvolal predo mnou mocný hlas. "Ponúkam ti pokoj, radosť, lásku a hojnosť toho, čo ti schádza. Myslíš, že si sám, stratený vo vlastnom nedostatku? Si jediným nepochopením vzdialený odo Mňa. Od Toho, ktorý má moc zničiť tvoju stratu, jedným dychom svojho živého Ducha. Niekoľko malých, ťaživých myšlienok sa dokáže stratiť v jednej obrovskej - skutočnej. Tej, ktorá mení tvoju podstatu strachu, v istote a pokoji ku Mne. Moje meno znie z každého zákutia tvojho srdca:

Ježiš - Pán, ktorý slúžil bezmocným, 

Ježiš - Kráľ, ktorý bol poslušný až na smrť, 

Ježiš - Víťaz, ktorý nepotreboval vojsko, 

Ježiš - Knieža, ktorý roznášal pokoj strateným. 

Hovorím ti, poď von! Z toho tmavého hrobu, ktorý si si vytvoril svojimi nesprávnymi predstavami o Mne. Zotriem ti každú slzu. Poď. Klop. Volaj. Pros. Nasleduj ma. Nie som ďaleko. Som s tebou. Neustále. Po všetky dni, až do konca." Peter si všimol, ako sa Henrichovi v očiach zaleskli slzy, keď sa k nemu opäť otočil. "Čakal som na ten správny okamih, kedy to budem môcť niekomu povedať a svedčiť o zázraku, ktorý sa v mojom živote stal. Mal som ženu, ktorú som veľmi miloval. Ona, svojou nádhernou, až detinskou vierou, presvetľovala celý môj život. Keď zomrela, nadobudol som pocit, že som stratený. Až kým sa mi nestalo toto. Možno aj vám pomôže, keď budete počuť nahlas tú pravdu. Totiž nikdy nie je neskoro obrátiť sa k Nemu." zdvihol pohľad k nebu a láskavo sa usmial. Peter na neho hľadel s pootvorenými ústami. Snažil sa racionálne spracovať tento nečakaný rozhovor. Henrich ho priateľsky potľapkal po pleci a ticho ešte dodal: "Pokoj Ježiša Krista, nech je s vami, mladý muž." Keď sa pomalou chôdzou strácal, aj so svojím psím spoločníkom, na cestičke do neďalekého lesíka, v Petrovom vnútri ešte stále doznievalo jeho úprimné vyznanie.