Bolí to, keď rastieš? - 121.časť

Tomáš so Zuzkou sedeli na terase malej reštaurácie, neďaleko hangaru. V Zuzkinom vnútri ešte stále doznievali pocity z letu, ktorý spoločne absolvovali. Akoby sa myšlienky v jej hlave úplne stratili a ona si mohla užívať slobodu naplno.

"Tak, aké to bolo?" spýtal sa Tomáš s úsmevom.

"Úžasné. Ešte som nikdy nič podobné nezažila." spokojne sa usmiala a zahľadela sa na zelenú pláň pred nimi.

"Tak to som veľmi rád. Mám ešte jeden nápad. Nechcela by si ísť teraz, keď máme trošku voľna, navštíviť Matúška? Aj ja by som ho rád videl." pokojne sledoval ako Zuzka otočila hlavu jeho smerom a oči sa jej rozžiarili nadšením.

"To je úžasný nápad." vyslovila okamžite. Tomáš sa ľahko usmial, vytiahol mobil a vytočil Vilmino číslo. Tá práve parkovala auto pri nemocnici. Keď zazrela na displeji číslo Tomáša, okamžite zdvihla.

"Áno Tomáš, počúvam vás." povedala naliehavo. Mala pocit, že keď počuje jeho, dokáže byť bližšie k Zuzke. Cítila, ako sa jej rozbúšilo srdce.

"Pani riaditeľka, práve som so Zuzkou a uvažovali sme, či by vám nevadilo, keby sme teraz išli navštíviť Matúška." spýtal sa priateľským tónom.

"Samozrejme, že nie. Určite sa veľmi poteší. Rada by som tam bola s vami, ale teraz mám menší problém v nemocnici. Jeho otec je však doma, takže, v kľude choďte. Ja mu dám vedieť." Vilma sa odmlčala, keď si predstavila, že jej dcéra a syn budú v jednom dome. Stiahlo sa jej pri tej predstave srdce.

"Ďakujem veľmi pekne. Príjemný deň. A nech sa vám problém podarí rýchlo vyriešiť." snažil sa rozlúčiť Tomáš. Vilma však stále mlčala. Úplne prepočula Tomášov hlas. Keď ani po ďalších sekundách nezareagovala, Tomáš ešte dodal: "Pani riaditeľka, ste v poriadku?" Vilma sa strhla a náhlivo dodala:

"Áno. Áno, som. Prepáčte, len som sa zamyslela. Pozdravte odo mňa Zuzku a aj vám príjemný deň." zložila a zhlboka sa nadýchla. Začínala mať pocit, že celý jej život sa rúca do nejakého zvláštneho miesta, kde ju tmavé steny pomaly gniavia, bez toho, aby nachádzala aspoň malú nádej k úniku.

Zuzka si so záujmom prezrela Tomášovu vážnu tvár.

"Je všetko v poriadku?" spýtala sa starostlivo. Tomáš sa k nej otočil a nežne sa usmial.

"Ale áno. Iba riaditeľka sa mi dnes zdá nejaká zvláštna. Možno to súvisí s tým, čo si sa dozvedela aj ty." Tomáš nahol hlavu na stranu a so stiahnutým pohľadom skúmal Zuzkinu tvár. "Ako sa z toho všetkého vlastne cítiš ty?" jemne chytil jej ruku a niekoľkokrát ju pohladil po prstoch.

"Neviem. Čím viac nad tým premýšľam, tým menej tomu chápem. Mám veľmi veľa otázok a bez toho, aby som nezistila čistú pravdu, neobjavím v tom pokoj. Vieš. V živote sa niekedy toho nahromadí tak veľa, až začneme mať pocit, že sa nedokážeme zhlboka nadýchnuť." na malú chvíľu sa odmlčala a potom priložila svoju dlaň na jeho líce. "Ja však nemám chuť a potrebu v tom zotrvať, pretože mi Boh dal do života  muža, tak vzácneho a výnimočného. Zakaždým, keď mám pocit, že sa strácam, mocne ma zovrieš v náručí a držíš ma dovtedy, až kým sa opäť necítim v pokoji. Si muž, ktorý objavil odvahu a silu bojovať. Nie však pre tento svet, ale pre poklady, ktoré sa nestratia ani nezhrdzavejú. A tým si pre mňa ešte vzácnejší." šepla s tvárou nahnutou k nemu. Tomáš sa na ňu ľahko usmial a priložil si dlaň na jej ruku. Jemne jej ju odtiahol a s láskou si ju priložil k perám. Zuzka sa tiež usmiala a obtrela sa lícom o to jeho. "V zajatí svojho drahého som. Dobrovoľne sa nechávam unášať, lebo správne vystihol cesty môjho srdca. Krásu kvetov vnímavo spoznal a jedinú prijal za svoju. Nech z výšok padám a či v plytkosti sa strácam, vždy si tam. Som iba tvoja, môj milovaný." šepla nežným hlasom pri jeho uchu. Tomáš sa pri jej slovách zhlboka nadýchol a s privretými očami si užíval jej blízkosť. Neodpovedal na jej slová a Zuzke to ani nevadilo, pretože keď sa odtiahol, všetko podstatné jej vyslovil očami. Spoločne sa opreli čelami a nechávali, nech sa ich srdcia nadýchnu toho, čo potrebovali.

"Som iba tvoj, moja láska." šepol nakoniec do ticha a s láskou sa zmocnil jej pier.

Tomášovo auto zaparkovalo tesne pri bráne obrovského domu. Zuzka si chvíľu prezerala tú rezidenciu a zhlboka sa nadýchla. Pamätala si na poslednú návštevu na tomto mieste. Vrátila sa jej v pamäti myšlienka na Vilmin rozhovor so Silviou o odloženom dieťati. Mierne sa zamračila. Snažila sa ten zvláštny pocit, ktorý sa jej usadil, zmeniť na radosť z toho, že konečne uvidí Matúška. Tomáš vystúpil a galantne otvoril Zuzke dvere. S ľahkosťou sa usmiala a prijala jeho ruku. Potom spoločne prešli až k dverám. Po treťom zaklopaní im otvorila žena v strednom veku, ktorá sa predstavila ako pomocná sila. Po chvíli k nim prišiel muž s príjemným úsmevom.

"Dobrý deň. Vy musíte byť Tomáš a Zuzka, však? Vilma mi telefonovala, že sa k nám chystáte na návštevu. Už vás netrpezlivo očakávame. Ja som Milan, Matúškov otec." podal obom ruku a priateľsky sa s nimi zvítal. Potom ich oboch odprevadil do Matúškovej izby a ospravedlnil sa, že si musí niečo vybaviť v pracovni. Keď ich Matúško uvidel, zvískol od radosti.

"Zuzka, Tomáš, to je také super, že ste prišli. Veľmi sa teším." nadšene nadskočil na posteli a čakal, kedy ho Zuzka objíme.

"Môj vzácny chlapček, ani nevieš, aká som šťastná, keď vidím, že si v poriadku." prisadla si k nemu a okamžite ho vtiahla do náručia.

"Už si mi chýbala." povedal ticho, stále skrytý v jej objatí. Tomáš sa spokojne usmial nad ich srdečným zvítaním.

"Ahoj, malý, odvážny bojovník. Aj mňa tak priateľsky privítaš?" spýtal sa s pobavením Tomáš, keď si k nemu prisadol na druhú stranu, oproti Zuzke. Matúško sa odtiahol a s veselým úsmevom pozrel na Tomáša. Privítali sa päsťami, ako skutoční muži.

"Ako to, že ste prišli spolu?" so záujmom si prezeral Tomáša. Ten zamilovane hodil jedným očkom po Zuzke a poškriabal sa po nose.

"Ako to? Preto, lebo som urobil tak, ako si mi poradil." odpovedal mu so skrývaným úsmevom. Matúško chvíľu premýšľal a potom nadšene zdvihol obočie.

"Takže si Zuzku pozval na rande?" veselo sa usmial a otočil sa k Zuzke. Tá sa ľahko usmiala a ticho prikývla.

"Dá sa tak povedať." vyslovil Tomáš.

"Páči sa mi, že sa ľúbite. Máte také mäkké oči, keď sa na seba pozeráte." spokojne povedal Matúško. Obaja sa rozosmiali a to Matúškovi vyčarilo na tvári žiarivý úsmev. Potom jeho tvár zvážnela a pozrel vnímavo na Zuzku.

"A kedy ma vezmeš na tvoje obľúbené miesto?" spýtal sa so záujmom. Zuzka mu vzala ruku do svojej a nežne ju hladila.

"Mám také malé tajomstvo. Chceš ho počuť?" naklonila sa k jeho tvári a veselo ho pohladila po nose. Matúško zvedavo prikývol. Zuzka sa tentokrát nahla k jeho uchu a ticho šepla: "Ale musíš mi sľúbiť, že to nikomu nepovieš." Matúško vážne pozrel na Tomáša, ktorý ich pobavene sledoval a opäť sa zahľadel na Zuzku.

"Sľubujem." rázne šepol a netrpezlivo čakal, kedy mu Zuzka prezradí to tajomstvo.

"Niekto, koho veľmi milujem a veľmi dobre pozná moje srdce i dušu, mi vytvoril nové miesto. Takže keby som sa mala rozhodnúť, ktoré ti ukážem skôr, bolo by to práve to nové. Pretože práve tam dokáže moja duša opäť rásť k dôvere v Boha. Bez obmedzení a slobodne." šepkala s úsmevom, popritom ako zamilovane sledovala Tomášov pohľad. Tomášov kútik pier sa nahol do úsmevu a uprene sledoval jej oči. Keď sa od Matúška odtiahla, ešte stále si hľadeli jeden druhému do očí. Tomáš jej napokon pohybom pier vyslovil: Milujem ťa.

Matúškovi nič neuniklo a radostne sledoval každé ich spoločné gesto.

"Ja sa z vás tak teším. Keď ty si moja, akože sestra, tak Tomáš bude čo?" spýtal sa Zuzky. Tá sa usmiala a nechala, nech odpovedá Tomáš.

"Ak si ma Zuzka vezme za muža, tak budem tvoj, akože švagor." pokojne sledoval Matúškove oči.

"A ty si ho vezmeš, Zuzka?" spýtal sa s pohľadom upretým na ňu. Zuzke do líc vošla červeň. Otvorila ústa a chcela niečo povedať, keď do toho vošiel Tomáš.

"Matúško? Vieš, keď muž žiada o ruku ženu, respektíve, keď sa jej pýta, či sa stane jeho ženou, tak to robí tak, aby sa cítila ako princezná? A určite budeš so mnou súhlasiť, že Zuzka je naša princezná. Však?" Matúško sa pozrel na Zuzku a potom opäť na Tomáša. Rázne prikývol.

"Áno. Tak mu Zuzka urči, aby splnil nejakú úlohu a keď sa mu to podarí, môžete sa vziať." podal Matúško svoj pohľad k veci. Zuzka s Tomášom sa opäť zasmiali. Matúško sa sprisahanecky nahol k Zuzke a ticho jej šepol: "Daj mu nejakú hádanku, ktorú len veľmi ťažko uhádne. Ale zase nie až tak ťažkú, aby sa necítil smutný. Dobre?" Zuzka vážne prikývla a pobavene sa usmiala.

"Si skvelý parťák. Ďakujem." pridal sa Tomáš a pohladil Matúška jemne po líci.