Bolí to, keď rastieš? - 123.časť

"Preto si ma zavolal, však? Nie preto, aby si sa pýtal na veci týkajúce sa nemocnice. To by si mohol kedykoľvek, aj počas toho, keď budem mať službu. Nevieš sa zmieriť s tým, že by som vo svojom voľnom čase bol so Zuzkou." povedal vyrovnane. Peter na neho upieral spaľujúci pohľad. 

"Ale prosím ťa, nebuď paranoidný." vysmial sa mu. V kútiku duše mu však lietala myšlienka, ktorá ozrejmovala pravdu. Hnev a žiarlivosť však víťazili. 

"Ak je to všetko, čo si chcel, pôjdem." Tomáš sa chcel zdvihnúť, Peter ho však zastavil:

"Počkaj! Chcem ti ešte niečo ozrejmiť." snažil sa povedať Peter čo najpokojnejšie. Tomáš sa opäť posadil a trpezlivo čakal.

"Ja budem o Zuzku bojovať. Rozumieš? Urobím všetko preto, aby si vybrala mňa." rázne sa nad neho postavil. Tomáš sa postavil tiež. Uprene jeden druhému sledovali oči. Ich pohľady však boli rozdielne. Kým Petrov vyžaroval bojovnosť a túžbu po víťazstve, Tomášov bol plný pokoja a slobody. 

"Nemám potrebu s tebou bojovať. Zuzka je slobodná, ak sa rozhodne pre teba, nebudem jej v tom brániť. Sila lásky nespočíva v tom, za každú cenu získať toho, koho miluješ. Láska je tá, ktorá chápe a upokojí." ozrejmil s ľahkosťou. Tomášov úprimný, pokojný pohľad Petra ešte viac nahneval a tak zovrel päsť. Zrazu niekto zaklopal na dvere. Dnu vošla Lenka, ktorej oči okamžite padli na Petrov spaľujúci pohľad. Na Tomáša nevidela, pretože jej bol otočený chrbtom. Tomáš ešte chvíľu pokojne sledoval Petra. Zvláštne ticho prerušil tak, že sa rozlúčil a sebaistou chôdzou vyšiel von. Peter ho sledoval so zovretou sánkou. Potom sa posadil naspäť do kresla a rukou ukázal na stoličku, aby sa posadila aj Lenka. S nechápavou tvárou ho počúvla a mlčky čakala, čo jej chce povedať. 

Tomáš nasadol do auta a s vážnou tvárou naštartoval. Hoci bol celý čas pokojný, prestávalo sa mu Petrove správanie páčiť. Choval sa ako malý chlapec, ktorému niekto vzal hračku a on ju silou mocou chcel získať naspäť. Zhlboka sa nadýchol a vybral si rýchlejšiu cestu domov. Predtým, než sa so Zuzkou večer stretnú, potreboval ešte niečo vybaviť. Dnešný večer totiž bude nádherný, výnimočný a dlhoočakávaný. Do vnútra mu vošlo nadšenie. Áno, dnes jej položí tú zásadnú otázku. Zamilovane sa usmial, keď si predstavil Zuzkine oči. Ani Petrova zaslepenosť nezničí to, čo s toľkou láskou a starostlivosťou pre ňu pripravoval už dlhší čas. 

Bol už podvečer, keď sa Zuzka nakláňala k Matúškovej unavenej tvári a s láskou ho pobozkala na čelo. Ten sa spokojne privinul k svojej líške a s privretými očami sa spokojne usmial. Keď videla ako oči zavrel a zadriemal, vyšla potichu z izby spolu s Milanom. Keď spoločne schádzali po schodoch, prihovoril sa jej:

"Je vidno, že máte Matúška veľmi rada. Jedna vec ma však trošku znepokojuje." zastal, keď zišli schody a podišli k dverám. Zuzka sa k nemu so záujmom otočila. 

"A aká?" pokojne sa zahľadela do jeho očí. Milana jej pohľad trochu vykoľajil. Jej oči boli také výnimočne čisté, až mal pocit, že mu vidí do duše. 

"Smiem byť úprimný?" stiahol jemne obočie. Začal mať nepríjemný pocit, či bolo správne načať to, keď videl ako si s ňou Matúško skvelo rozumie. Zuzka ticho prikývla a čakala na ozrejmenie. "Viete, veľmi sa mi páči váš vzťah k môjmu synovi. Staráte sa nielen o jeho fyzické dobro, ale aj o dušu, čo je výnimočné, ale prečo ho mätiete zrovna náboženstvom?" spýtal sa ustarane. Zuzka sa na neho pokojne usmiala. Chápala jeho starosť. Za ten čas, čo boli spolu mala možnosť Milana lepšie spoznať a všimla si, že ich vzťah je nádherný a plnohodnotný. Milanov dotaz vôbec nevzala zle. 

"Máte pocit, že je váš syn zmätený? Nevnucujem mu žiaden svoj názor. Môj vzťah k Bohu je úprimný a prirodzený. Tak ako sa s ním dokážem rozprávať o rozprávkach a hrách, tak je to aj o Ježišovi. Ja to inak neviem. On je dôležitou súčasťou mojej duše, rovnako ako dýchanie pre moje telo." snažila sa mu s láskou ozrejmiť. Milan na ňu upieral nechápavý pohľad. Zuzka sa opäť povzbudivo usmiala. 

"Veľmi tomu nerozumiem. Nikdy som v Boha neveril a nemal som ani tú potrebu skúšať to." povedal Milan zamyslene. 

"Nikdy ste vo svojom srdci necítili, že vám niečo chýba? Nejaký zmysel, hlbší význam života. Nezamýšľali ste sa nad tým, prečo vlastne na tomto svete ste a kam smerujete?" spýtala sa s jemnou tvárou. Milana jej čistota ohúrila. Otázky, ktoré mu položila ho prekvapili. Mlčky sa nad nimi zamyslel. V spojení s jej vnímavým pohľadom na okamih úplne stratil reč. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošla Vilma. Zarazene ostala stáť, keď uvidela Zuzku vedľa Milana. Úplne jej vyschlo v krku a vážne zovrela tvár. 

"Zuzka. Nečakala som, že tu ešte budete." vyslovila ticho, keď sa Zuzka otočila jej smerom. Jej pohľad Vilmu natoľko vykoľajil, že jej z ruky vypadla kabelka. Milan k nej podišiel a starostlivo jej pomohol. 

"Už som na odchode." vnímavo si prezrela Vilminu zaskočenú tvár. Tá k nej spravila niekoľko neistých krokov. Moja dcéra, šepla si vo svojom vnútri. Srdce jej pri tom oslovení divoko bilo. Zuzkine oči mali presne taký istý odtieň ako Sebastianove. Pozerala sa s rovnakou hĺbkou. Až teraz si to v plnosti uvedomila. Zuzka ju pomaly obišla, ticho sa pozdravila, popriala obom pokojný večer a stratila sa vo dverách. 

Vilme sa do očí nahromadili slzy. Rýchlym krokom podišla ku pracovni a bez ďalšieho slova sa tam zavrela. Milan počul jej tiché vzlyky. Nechápavo podišiel bližšie k dverám a zdvihol ruku. Chcel zaklopať. Potom zamyslene zastal, otočil sa a pobral sa na terasu. V mysli sa mu objavili Zuzkine posledné slová, než dnu vošla Vilma. Jej nežnosť a láskavosť ho veľmi ovplyvnili. Posadil sa na ratanové kreslo a mlčky sledoval západ slnka, ktorý sa pred ním vynímal. Niečo v jeho vnútri ho nahlodávalo k tomu, aby na Zuzkine otázky odpovedal áno. 

Zuzka práve vystupovala pred domom, keď jej volal Tomáš, aby jej ozrejmil, že o pol hodiny ju príde vyzdvihnúť. Z jeho tajomného, veselého hlasu sa jej dnu nasťahovali jej nežní vtáci. Tešila sa na každú možnosť byť pri ňom. Keď vstúpila do domu, Alenka práve niečo štrikovala. Zuzka na ňu z diaľky pozerala a do očí jej vošla neha. Nech medzi nimi boli akékoľvek nezrovnalosti, svoju mamu veľmi milovala. Mlčky k nej pristúpila, posadila sa blízko nej a odovzdane si o ňu oprela hlavu. Alenka odložila svoju načatú prácu a s láskou ju pobozkala. 

"Moja nežná dcérka. Som rada, že si prišla." šepla Alenka. 

"Si môj bezpečný domov, bez ohľadu na to, čo v sebe držíš a aké tajomstvo si so sebou nesieš. Ty budeš vždy moja milovaná mamička. Dala si mi to najkrajšie detstvo." vyznala sa úprimne. Alenku jej priznanie dojalo a po líci jej stieklo niekoľko sĺz. 

"Milovala som ťa od prvého okamihu, kedy som ťa uvidela. A nikdy sa to nezmení." povedala Alenka s tichým, zlomeným hlasom. Zuzka sa odtiahla a nežne sa usmiala. Oboma rukami jej s láskou pohladila tvár. 

"Ďakujem. Chcem, aby si bola šťastná a netrápila sa ničím. Aj ja ťa budem vždy milovať. Si to najcennejšie v mojom živote." usmiala sa a zotrela jej jemne všetky slzy, ktoré jej vypadli z očí. Alenka ticho prikývla a tiež sa snažila usmiať. "Za chvíľu príde po mňa Tomáš, má pre mňa nejaké prekvapenie. Musím sa ísť nachystať." nadšením sa jej zmenila tvár. 

"Tak to ho nenechávaj čakať a užite si spolu krásny večer." povzbudila ju Alenka. Zuzka sa k nej nahla, pobozkala ju na líce a rýchlym krokom vybehla po schodoch do svojej izby. Alenka na ňu s hrdosťou pozerala. Odpustí jej, keď sa dozvie pravdu. Veľmi v to dúfala. Pretože tiché modlitby, ktoré s pokorou odovzdávala k Bohu, boli oporou v jej neistých myšlienkach. 

Keď Tomáš zaklopal na dvere, Zuzka ešte stále neschádzala dole. A tak ho Alenka usadila k stolu a ponúkla mu kúsok koláča, ktorý cez deň upiekla. Tomáš jej ešte predtým podaroval malú kytičku drobných kvietkov, ktoré Alenke rozžiarili tvár. Materinsky si ho privinula do náručia a v tichosti mu poďakovala svojim pohladením. 

"Bol si dnes so Zuzkou celý deň?" spýtala sa Alenka so záujmom, keď si k nemu prisadla počas toho, ako si vychutnával jej dezert. 

"Nie úplne. Stretli sme sa nečakane." odpovedal po tom, čo sa napil vody po poslednom súste. Alenka mu ponúkla ešte jeden koláč, ale zdvorilo odmietol. Zhlboka si vydýchla. 

"Ako zobrala to zistenie o Vilme?" spýtala sa Alenka úprimne. Vedela, že Tomášovi môže pokladať osobné otázky, mala v neho dôveru. Tomáš uprel na ňu vnímavý pohľad. 

"Alenka, ty poznáš svoju dcéru lepšie ako ja. Ja som za ten čas, čo sme spolu zistil, že Zuzka má najradšej, keď sa veci hovoria priamo. Má rada úprimnosť. To, čo sa zakrýva a ona o tom tuší, ju veľmi zraňuje. Neviem, čo ti bráni v tom, povedať jej pravdu, ale myslím si, že aj tebe dobre padne, keď sa porozprávate narovinu." snažil sa ju povzbudiť. Alenka sklonila hlavu a chvíľu premýšľala. Keby Vilme nedala ten sľub. Ticho pokrútila hlavou. 

"Veľmi by som chcela, ale dala som sľub, že počkám." vyslovila zlomene. Tomáš prekvapene zdvihol obočie. Pohľad od Alenky mu okamžite padol na schodisko, kde pomaly schádzala Zuzka. Jej prirodzená krása, v nádherných dlhých letných šatách, mu okamžite vyrazila dych. Mal pocit, že k nemu prichádza princezná. Rázne sa postavil a zamilovane sa usmial, keď sa na neho pozrela. Keď k nej spravil niekoľko neistých krokov, jemne jej miklo kútikmi pier. Dlhé svetlohnedé vlasy si upravila do nepravidelných kučier a tak jej vlasy vytvárali dojem nádherného závoja. Keby pri nich nebola Alenka, okamžite by ju stiahol k bozku. 

"Si prekrásna." šepol pri jej uchu, keď sa skláňal, aby ju pobozkal na líce.