Bolí to, keď rastieš? - 124.časť

Potom jej ponúkol dlaň a keď si na ňu položila svoje prsty, jemne sa ich dotkol perami. Zuzka sa k nemu pobavene nahla a tiež šepla:

"Ďakujem. Aj ty vyzeráš ako pravý gentleman." so záujmom si prezerala jeho úhľadný oblek. "Obvykle takto nechodíš. To, kam ma berieš, bude niečo neobyčajné?" spýtala sa zvedavo. Tomáš s úsmevom zdvihol obočie, zopárkrát pohol hlavou zo strany na stranu a mlčal. 

Alenka ich nadšene sledovala. Láska, úcta a odovzdanosť z nich žiarila na diaľku. Patrik prišiel z pracovne ku nim, aby privítal Tomáša. Keď však uvidel Alenkine tiché gestá očami, pochopil, usmial sa, podal priateľsky Tomášovi ruku a bez ďalšieho predlžovania sa spolu s Alenkou  stratil v tichu na terase. 

"Neviem nájsť slová, ako by som správne opísal tvoju krásu. Si ako púčik, ktorý náhle vykvitol v nádherný kvet očarujúcej farby." nadchýňal sa Tomáš pohľadom na ňu. Keď zaregistroval, že Alenka a Patrik už v kuchyni nie sú, okamžite si ju pritiahol k sebe a túžobne na ňu uprel horúci pohľad. Zuzke sa zatajil dych a s jemným úsmevom niekoľkokrát zažmurkala. 

"Chcela som byť pre teba pekná." šepla so stiahnutým podbruškom. Jeho oči ju vťahovali do nádherného sveta, kde vládla iba jemnosť a neha. Priblížil sa tesne k jej perám a ľahko sa ich dotkol. 

"Tieto šaty pozdvihli tvoju krásu. To dôležité ti však žiari z tváre. Každý pohyb, ktorý urobíš, spieva vlastnú melódiu o tom, aká si. Výnimočná, jedinečná, pôvabná, oslnivá, podmanivá, dychberúca, nežná. Môj splnený sen. Čaša naplnená luxusným olejom. Diamant vybrúsený v rukách Majstra." každým slovom, ktoré vyslovil, sa jej zakaždým s láskou dotkol pier. Zuzka sa cítila ako v nebi. Omámená jeho vôňou a jemným hlasom. 

"Ak s tým neprestaneš, zachvíľu sa mi podlomia kolená a odpadnem z tvojho šarmu." vyznala sa ticho. Tomáš sa spokojne usmial a nakoniec jej pery pobozkal tak, ako chcel už na začiatku. Zuzke sa tak zatajil dych, že sa ho musela chytiť okolo krku. Nechala sa úplne vtiahnuť do jeho túžby. Po pár minútach sa odtiahol, pozrel na hodinky a ponúkol jej ruku. 

"Môžem ťa na tento večer vtiahnuť do rozprávky?" spýtal sa s pobaveným tónom hlasu. Zuzka chvíľu sledovala jeho veselé oči a potom prikývla. 

"S radosťou, princ môj." chytila sa jeho ruky a spoločne vyšli von, k jeho autu. Tomáš jej galantne otvoril dvere, počkal, kým nastúpila a potom prešiel na svoje miesto.

"Chcem, aby si si dnešný večer zapamätala na celý život." vyslovil a keď sa Zuzka na neho otočila s prekvapeným výrazom, pustil rádio a naštartoval. Na tvári sa mu pohrával spokojný usmev zakaždým, keď sa na neho Zuzka skúmavo pozrela, aby sa aspoň niečo od neho dozvedela. Láska, ktorá mu vyžarovala z tváre, ju však vždy umlčala, keď sa chcela niečo opýtať. Nežne jej chytil ruku a celý čas, až kým neprišli na miesto, ju za ňu držal. To ju upokojilo a pohladilo jej srdce nežnosťou. Keď zastavil auto, v okolí bola úplná tma. Nechápavo sa k nemu otočila a čakala, že jej to objasní. On sa však iba usmial, jemne jej pobozkal prsty na rukách a vystúpil z auta. Keď podišiel k jej dverám a otvoril ich, ovanula ju sladká vôňa kvetov. Tým však, že bola tma, nevedela zistiť, aké konkrétne. 

"Kde to sme?" spýtala sa so záujmom, keď ju chytil za ruku a pomalými krokmi ju naviedol na štrkový chodník. Nad hlavou svietila nádherná hviezdnatá obloha a po chvíli k jej ušiam zaznela trochu vzdialená romantická melódia. Zuzka sa snažila zapojiť všetky zmysly. Márne. Jediné, čo cítila boli Tomášove prepletené prsty. "Tomáš, prosím, povedz niečo, lebo sa začnem báť." povedala vážne. Zrazu sa po pravej i ľavej strane rozsvietili drobné lampášiky a ona mala konečne možnosť uvedomiť si, kde sú. Po oboch stranách ich obklopovali drobné kríky ruží a levandule a ďalej od nich sa vypínali, v pravidelnosti nasadené, okrasné čerešne. Keď na nich dopadalo svetlo zhora, akoby ich kvety nadobudli neznámy odtieň ružovej. Zuzke sa z tej nádhery zatajil dych. Úplne však stratila reč, keď prešli niekoľko ďalších krokov a za menšou zákrutou sa pred nimi objavil nádherný kaštieľ. Šokujúco zastala a chvíľu sa mlčky pozerala dookola. Hudba, vôňa, hrajúce farby ju natoľko fascinovali, že mala pocit, že sa naozaj ocitla v rozprávke. Tomáš ju sledoval so zamilovaným pohľadom. 

"Dal som ti sľub, že sa postarám, aby si zažiarila v tom správnom svetle. Myslím, že toto miesto ťa vystihuje. Dovoľ, aby som bol ten, kto ťa prevedie po tomto úchvatnom mieste a niečo málo ti o ňom prezradí." zaznel jeho nežný hlas, keď bola práve otočená bokom a nadchýňala sa krásou rozkvitnutých čerešní. Rázne sa otočila, keď začula jeho hlas a nadšene sa usmiala. Potom k nemu pristúpila a ovinula si ruky okolo jeho krku. 

"Nevedela som, že existuje takéto nádherné miesto." šepla s iskričkami v očiach. Odrážalo sa v nej nadšenie i láska zároveň. "Je to tu nádherné. A s radosťou príjmam tvoj návrh. Prosím, veď ma, môj najdrahší." vtiahla ho do objatia a s privretými očami sa nadýchla vône, ktorá ju hladila zakaždým, keď zavanul jemný vánok. 

"Smiem ti prezradiť históriu tohto nádherného miesta?" vyslovil nežne, keď sa pomaly odtiahla. Zuzka ticho prikývla a opäť si s ním preplietla prsty. Mala pocit, že sa vedľa neho vznáša. 

"Prosím." jemne sa usmiala a Tomáš jej úsmev opätoval. 

"Tento kaštieľ dal postaviť istý bohatý šľachtic približne v 19.storočí. Tesne predtým si však dal záležať na mieste, kde to malo byť. Jeho príbeh bol totižto veľmi zaujímavý. Hlavne, čo sa týkalo ľúbostného života. Ako malý vyrastal v zámku na mieste, kde mal jeho otec veľký vplyv. Očakávalo sa, že on, ako jeho prvorodený syn a nasledovník všetkého, sa dobre ožení a tým posilní silu ich rodu. Keď sa však mladý Albert, ako znelo jeho ctené meno, vrátil zo štúdií a užíval si na jednej z dedinských zábav, ktorá sa vytvorila na jeho počesť, zahorel obrovskou láskou k obyčajnej dievčine, menom Adriana. Adriana bola veľmi plachá, oddaná Bohu a službe ľuďom. Spočiatku si Albertove dvorenie nevšímala. Keď sa však dozvedela ako nezištne finančne pomohol tamojšiemu sirotincu, kde vypomáhala a s láskou sa zaujímal o deti tam, jej city sa zmenili. Začali sa tajne stretávať tam." ukázal na les, ktorý sa rozprestieral ďalej od nich. "Samozrejme vo všetkej početnosti. Dvoril jej naozaj intenzívne." dodal ešte s úsmevom. Potom sa odmlčal, pretože sa dostali ku vchodu do kaštieľa, kde ich vítali traja mladíci, oblečení v dobovom kostýme. Úctivo sa poklonili, dvaja z nich otvorili pred nimi dvere a jeden ich doviedol až do vnútra, kde sa nachádzala priestranná reštaurácia. Hudba sa zosilňovala a Zuzka konečne mohla zistiť, kto dokázal vytvárať také nádherné melódie, ktoré tomuto miestu podarovali vznešenejší charakter. Jej tvár ešte viac zažiarila nadšením, keď jej mladík galantne pomohol usadiť sa a opäť sa uklonil. Konečne sa pri plnom svetle mohla pozrieť Tomášovi do očí. 

"A ako ten príbeh pokračoval ďalej?" spýtala sa šeptom, keď im mladík doniesol jedálne lístky a opäť ich nechal samých. Tomáš sa veselo usmial nad jej záujmom. 

"Najskôr si objednaj, potom, keď sa najeme, ťa niekam vezmem." povedal s láskou a opäť jej pobozkal prsty. Zuzka ho pohladila očami a ticho prikývla. 

Keď si dopriali naozaj chutné jedlo, Tomáš sa postavil od stola a ponúkol Zuzke ruku. Tá si odpila z vody a s úsmevom jeho gesto prijala. 

"Tak, ako to s Albertom a Adrianou pokračovalo?" zaznel jej jemný hlas, keď ju doviedol k ďalším dverám. Boli bohato zdobené kvetinovými vzormi. Tomáš ju s láskou pohladil po tvári.

"Milovali sa tak veľmi, že sa Albert dokázal odvážne postaviť aj vôli svojho otca. Na to obdobie to bolo naozaj obdivuhodné gesto, ktorým chcel Adriane dokázať, že jeho city boli skutočné." vyslovil vážne a pomaly otvoril dvere. Ocitli sa v miestnosti, kde jednu stenu zdobili samé zrkadlá. Na druhej strane visel obraz s podobizňou mladej ženy. Zuzka nesmelo podišla k obrazu a skúmavo ho sledovala. 

"To je Adriana?" otočila sa naspäť k Tomášovi a netrpezlivo čakala na odpoveď. Tomáš s úsmevom prikývol. 

"Na namaľovanie svojej milej, si dal zavolať až maliara z Francúzska." keď vyslovil zaujímavú informáciu, Zuzka sa  na neho pozrela a jemne sa usmiala. Potom si opäť prezerala obraz. 

"Bola veľmi pekná. Jej oči boli plné vľúdnosti." povedala ticho a opäť sa otočila k Tomášovi, aby pokračoval. Nežne sa na ňu usmial a za ruku ju viedol až ku kreslu, kde ju usadil. On sa posadil oproti nej. Zuzka trpezlivo čakala, kedy bude pokračovať v rozprávaní, načo jej on vzal ruku do svojej a priložil si ju k perám. Potom ticho prikývol a pokračoval vážnym hlasom:

"Jeho otec akceptoval synove poblúznenie určitý čas. Myslel si, že je mladý a potrebuje si užiť. Albertova láska k Adriane však každým dňom silnela. Dokonca sa potajme vzali a začali spoločne bývať v tomto kaštieli, kde mali dostatočné súkromie, aby mohli svoju lásku prežívať naplno. Už sa s ňou viac nechcel skrývať. Chcel jej darovať všetko to, čo mu patrilo. Keď otec stratil trpezlivosť, nevie sa akým spôsobom, prinútil svojho syna odísť od Adriany opäť k nemu a na určitý čas ho osamote poslal, aby spravoval obchody v inej krajine. Ďaleko od svojej lásky. Kaštieľ jej otec hneď nato vzal, aj napriek tomu, že synovi pred odchodom sľúbil, že tak neurobí. Nemal súcit ani, keď sa mu Adriana priznala, že čaká Albertovo dieťa." Zuzku Tomášovo rozprávanie tak vtiahlo, až mala pocit, že sa ocitla v priamom deji príbehu. Hlboko sa vcítila do pocitu nespravodlivosti, ktorý sa Adriane stal a jej tvár zosmutnela, keď si predstavila ako ostala sama, bez svojho manžela a ešte k tomu v očakávaní. "Nebuď smutná, moja milovaná. Boh nad ich láskou držal ochrannú ruku. Keď sa to dozvedela Albertova mama, pretože jej syn písal potajme listy, okamžite Adrianu vyhľadala a s láskou sa o ňu starala, samozrejme, poza chrbát svojho manžela. Narodil sa im syn. Keď sa o dva roky nato Albert vrátil, veľmi sa na otca hneval. Za ten čas, sa mu však svojou šikovnosťou, čestnosťou a dôverou v Boha, podarilo získať dosť veľký majetok, takže sa rozhodol, že sa od svojho otca odpúta. Dokonca mu oznámil, že sa vzdáva svojho titulu prvorodeného a nechce od neho nič. Iba za tento kaštieľ bojoval. Dlhé roky žili Albert a Adriana ďaleko od otca. Matka ich potajme navštevovala a užívala si chvíľky radosti so svojimi vnúčatami. Boh im doprial päť detí." Tomáš sa opäť odmlčal a s láskou si prezeral Zuzkinu zaujatú tvár. 

"A čo sa stalo s Albertovým otcom?" unesene sledovala jeho zamilované oči. Tomáš chvíľu mlčal a potom ju nežne  pohladil po líci. Pomaly sa postavil a zhlboka sa nadýchol. 

"Celé roky prežil v tom, že sa tváril, akoby jeho prvorodený syn zomrel. Hovorí sa však, že raz, keď Adriana a Albert neboli doma, sa rozhodol potajme navštíviť kaštieľ. Najstarší Albertov syn, Maximilián, sa práve hral v záhrade. Mal veľmi láskavú a šľachetnú dušu, po mame, čím srdce svojho dedka veľmi obmäkčil. Niekoľko dní po jeho príchode, Albert starší, intenzívne premýšľal nad svojím synom. Takmer nejedol a nespal. Čo sa mu stalo osudné a ochorel. Až sa to dostalo do uší Adriane, veľmi ju to zasiahlo a prosila svojho muža, aby ho spoločne navštívili. Albert bol sprvoti proti, keď však raz uvidel svoju manželku v skrytosti sa modliť za jeho otca, jej slová sa ho veľmi dotkli. Obzvlášť ho šokovala jej nežnosť a láskavosť voči mužovi, ktorý jej tak veľmi ublížil. Nevidel v nej ani náznak odsúdenia, ba naopak, prijala ho tak, akoby sa nič zlé nestalo. O pár dní na to sa rozhodli prísť za otcom, ktorý oboch úprimne prosil o odpustenie. Ježišova láska, v jej srdci, bola živá a dokázala pôsobiť v tichosti až do hĺbky zatvrdeného srdca." podišiel opäť ku nej. Zuzka sa postavila a nežne sa usmievala. V očiach sa jej leskli slzy dojatia. Podišla úplne blízko k Tomášovi a ovinula si ruky okolo jeho krku. On urobil to isté okolo jej pása. Potom sa ľahko naklonil, dotkol sa kútika jej pier a pomaly prešiel na jej sánku. 

"To bol tak nádherný príbeh. Ďakujem. Nesmierne som ti vďačná, že si ma sem vzal. Zato ako si to všetko naplánoval. Každá maličkosť sa stala úžasným balzamom pre moju dušu. Som taká šťastná, že som v blízkosti muža, ktorý tak veľmi miluje Ježiša." šepla nadšene s lícom opretým o jeho. Tomáš ju nežne hladil po chrbte. 

"To ale ešte nie je všetko, moja milovaná." šepol jemným tónom hlasu. Pery mal blízko jej ucha, čo jej v podbrušku spôsobilo malé chvenie. Snažila sa prehltnúť to sucho, ktoré sa jej náhle vytvorilo, keď bol tak blízko nej. 

"Nie je?" zopakovala so zamilovaným úsmevom, keď sa odtiahol, aby si prezrel jej oči. Opätoval jej úsmev a otočil ju s ľahkosťou ku stene, kde viseli zrkadlá rôznych veľkostí. Ich podobizne, ktoré boli tak blízko seba sa zjavili na niekoľkých z nich. Keď spolu s ňou podišiel bližšie k tomu najväčšiemu, s láskou sa zahľadel na jej tvár v zrkadle. 

"Boh presne vedel, čo robí, keď ti daroval tieto oči. Plné nežnosti, čistoty a láskavosti. Nasýtiť ich túžim tým, po čom v tichosti prosia. Ak je to láska, budem sa v horlivosti učiť od Učiteľa, ktorý bol ochotný zomrieť, aby nám dokázal, aká je krásna. Ak je to pokoj, čerpať budem v tej najčistejšej vode života, ktorú ponúka Utešiteľ každému, ktorý prosí v pokore srdca. Ak je to múdrosť, pobežím k jej Tvorcovi, kde prebýva, aby som už zarána mohol prijať jej usmernenie." Zuzka s nežným pohľadom príjmala vyznania, ktoré s toľkou ľahkosťou vedľa nej vyslovoval. Jemne sa usmiala, keď mohla v zrkadle sledovať ako sa k nej nahol a s privretými očami ju pobozkal na líce. Potom ju chytil za ruku a previedol ju cez ďalšie dvere, kde sa ocitli v obrovskej miestnosti. V rohu na piano oduševnene hral starší pán jemnú melódiu od Clauda Debussyho. S ľahkosťou zdvihol na nich hlavu a jemne sa s úsmevom uklonil, aby ich pozdravil. Tomáš urobil rovnaké gesto a ďalej pokračoval k ďalším dverám. Zuzka sa z toho zvuku, ktorý okolo nich znel, nadchýňala. Mala pocit, že sa ocitla v inom storočí, na mieste, kde vládla harmónia a pokoj. Tomáš na chvíľu pri dverách zastal a nechal, nech si môže Zuzka, stratená vo svojich myšlienkach, vychutnať to, čo potrebovala. Keď sa po niekoľkých minútach k nemu opäť otočila, ticho prikývla, že môže ďalšie dvere otvoriť. Úplne stratila dych, keď tak urobil a pred nimi sa rozvinula nádherne upravená záhrada, dokonale osvetlená tak, aby nestratila nič na svojej kráse a farebnosti. Ovial ju teplý vánok, ktorý sa s jej šatami hral tak, akoby tancoval na melódiu klavíra, ktorá z otvorenej miestnosti doznievala. Tomáš pustil jej ruku a nechal, aby sa mohla slobodne poprechádzať tam, kde chcela. Oči jej nadšene behali sem a tam. Nevedela, kde sa má skôr pozrieť. Sluch jej hladilo, okrem zvuku piana, aj jemné šumenie vody z fontány, ktorá bola vsadená oproti nej. Keď sa jej nadšenie krásou trochu upokojilo, uprela pohľad na Tomáša, ktorý sa posadil na kraj fontány. Zaujato sledovala jeho tvár, ktorá sa zahalila do zamyslenia. Pomaly k nemu pristúpila a posadila sa kúsok od neho. Tomáš zdvihol pohľad ku nej a jemne sa usmial. Keď mu Zuzka položila ruku na jeho, nežne si jej prsty priložil k perám a pár sekúnd tak zotrval s privretými očami. 

"Každý detail, ktorý si nachystal, som zo všetkého taká unesená, že strácam reč. Cítim sa, akoby som ja sama bola tou, o ktorej si mi rozprával. Ďakujem ti za tento večer, budem si ho pamätať navždy." vyznala sa s dojatím v očiach. Tomáš sa zhlboka nadýchol a postavil sa. Zuzka ho chvíľu prekvapene sledovala a keď jej podal ruku, aby sa postavila aj ona, prijala ju a nechápavo sledovala jeho oči. Tomáš sa veselo usmial a o pár sekúnd si pred ňu pokľakol a opäť chytil jej ruku. Zuzke sa zatajil dych a do očí jej vyhŕkli slzy. Naliehavo si prehliadala jeho tvár. 

"Buď prosím mojou Adrianou. Postarám sa o teba s ešte väčšou odvahou, Božím smerovaním a láskou, ako sa dokázal Albert o svoju milú. Ráno sa staneš mojou prvou dávkou svetla, cez deň, keď náhodou nebudeš so mnou, budem v mysli uchovávať tvoje oči a v noci ti odkryjem to, čo tak dlho tajím zakaždým, keď ťa cítim blízko seba. Staň sa, prosím mojim splneným snom. Buď mojou ženou." sklonil na chvíľu hlavu, z vrecka saka vytiahol malú krabičku a pomaly ju otvoril. Zuzka úplne stratila reč. Jediné, čo dokázala urobiť bolo, že si rýchlo kľakla k nemu a skryla ho do náručia. Tomáš sa trochu rozpačito usmial a šepol blízko jej ucha: "To má byť áno?" Zuzka sa rozosmiala, náhle sa odtiahla a trikrát nadšene prikývla na súhlas. 

"Áno. Chcem sa stať tvojou manželkou. Tisíckrát áno!" zvolala popritom, ako si utierala slzy z tváre.