Bolí to, keď rastieš? - 126.časť

Keď sa Zuzka ráno zobudila, prvé, čo ju napadlo, bolo pozrieť sa na svoj prst. Celé jej vnútro sa rozlialo v radosti, keď si uvedomila, že všetko to nádherné, zo včera, nebol iba sen. Posadila sa na posteľ a zahľadela sa so okna. Postavila sa a s pokorou privrela oči. 

"Ďakujem Ti, môj dobrý Boh. Tvoja láska je taká starostlivá. Vo chvíľach, keď mám pocit, že padám mi posielaš dary, ktoré neviem slovne opísať. Prosím, staraj sa o môjho budúceho manžela a veď našu lásku po ceste, kde vládne Tvoja moc. Nielen preto, aby sme sa milovali, ale aj preto, aby sme boli stále bližšie k Tebe. Vtedy je moje srdce v pokoji a istote a môžem naplno prežívať vernosť Tvojho Slova, že Nebeské Kráľovstvo je tu, medzi nami. Ďakujem Ježiš." vyslovila tichú modlitbu, stále však nechávala oči privreté, až kým nezačula jemné klopanie na dvere. Otočila sa a nahlas zvolala:

"Prosím, vstúp." už totiž poznala, kto vedel tak jemne klopať na dvere. Bola to jej mama. Alenka pomaly otvorila dvere a neistým krokom vošla dnu. Zuzka sa na ňu povuzbudivo usmiala a ukázala, aby sa posadila vedľa nej. Alenka jej úsmev opätovala a posadila sa kúsok od nej. 

"Nepočula som, kedy si včera večer prišla." povedala Alenka a vnímavo si prezerala jej žiariacu tvár. 

"Bolo už dosť neskoro. Včerajší večer bol totiž tak nádherný, že som nechcela, aby sa skončil." zhlboka sa nadýchla a so skrývaným úsmevom sa zahľadela na svoje prsty. Alenka ju chvíľu v tichu pozorovala a potom jej pohľad padol na Zuzkinu ruku. Všimla si prsteň. Pery sa jej pomaly rozšírili do veselého úsmevu. 

"To je nádherný prsteň." povedala a potľapkala na miesto vedľa seba, aby mala dcéru bližšie. Zuzka ju počúvla a oprela si hlavu o jej rameno, potom otočila tvár tak, aby sa na ňu mohla pozrieť. Ticho prikývla. 

"Tomáš ma požiadal o ruku a ja som súhlasila." pretrvávajúci Zuzkin úsmev Alenke do srdca priniesol obrovskú radosť a dojatie. Vtiahla svoju dcéru do objatia. 

"Som za vás taká šťastná. Nech vám Boh žehná, aby sa váš vzťah rozvíjal v Jeho moci. Je to úžasná správa, moja drahá." šepla popritom, ako jej hladila vlasy. Zuzka sa po chvíli odtiahla a pohladila Alenku po líci, kde jej stiekla jedna slza. 

"Ďakujem mamička. Viem, že Tomáš je muž, pri ktorom bude môcť naša láska rásť v tom správnom Svetle." vyslovila pokojne. Alenka prikývla a chytila jej dlaň do svojej. 

"Vtedy budem vedieť, že si v tej správnej opatere." pohladila niekoľkokrát jej dlaň. "S Patrikom sme sa rozhodli, že na určitý čas odídeme do hôr. Má tam prenajatú chatku." Alenka sa zhlboka nadýchla a zahľadela sa do Zuzkiných vnímavých, nežných očí. "Nerada ťa tu nechávam, ale potrebujem tiché miesto, kde budem môcť hľadať vôľu svojho Utešiteľa. V poslednom čase sa strácam vo svojich rozhodnutiach. Patrik je natoľko vnímavý a láskavý, že to vidí. Tak sa rozhodol pomôcť mi takýmto spôsobom." vyznala sa ticho. Tentokrát to bola Zuzka, ktorá vzala jej ruku do svojej a jemne ju hladila. 

"Nemusíš mi nič vysvetľovať, mamička. Ja vidím, že si nesieš v sebe niečo, čo ťa veľmi ťaží. Ak by som ti mohla nejako uľaviť, aby sa ti to bremeno stalo ľahším, neváhaj sa mi o tom vyznať. Patríš medzi najvzácnejších ľudí v mojom živote. Nechcem, aby si sa trápila." s láskou a nehou pohladila jej líca. Videla, ako sa v jej tvári zjavila bolesť, ktorú akoby jej chcela vysvetliť očami. Potom sa zhlboka nadýchla a opäť Zuzku objala. 

"Pomôžeš mi tým, že budeš šťastná. Spolu s Tomášom." šepla a pobozkala ju na líce. Zuzka ticho prikývla. Niečo v jej vnútri ju však ťažilo. Aj keď sa nepýtala, vedela, že to, čo mama tak zaryto drží v sebe, sa týka jej pôvodu. Rozhodla sa však, že dnešný deň nechá, nech plynie v tom požehnaní, s ktorým ráno vstala. Boh sa predsa o jej potreby postará lepšie, ako by mala svojim trápením prekrývať to, čo v nej tvoril. 

Peter sa ráno rozhodol opäť navštíviť nemocnicu a viac sa zaujímať o dianie na svojom oddelení. Po rozhovore s Lenkou mu v hlave stále vŕtala jedna myšlienka. Aj napriek tomu, že jej neveril, jej ponuka, že mu pomôže, aby Tomáša odohnala od Zuzky, ho lákala. Nebol zvyknutý byť súčasťou intríg. Ak však mal možnosť získať Zuzku naspäť, premýšľal, že by bol ochotný prijať aj to. V okamžiku mu však svedomie začalo vytvárať iný pohľad na vec. 

Vidíš sa vedľa Zuzky ako ten, ktorý svoje šťastie stavia na jej vlastnom nešťastí? Naozaj si myslíš, že ťa bude môcť milovať, keď jej ponúkneš takú sebeckú lásku? Si vzdialený od skutočnej Pravdy, tak ako je tvoja láska od Zuzky. Zmena tvojho srdca je nevyhnutná, aby si pochopil, čo som ti ochotný dať. 

Peter sa vzpriamil a bolestne sa zamračil po tých slovách, čo počul. Zrazu mu zazvonil mobil. Bolo to neznáme číslo.

"Prosím." povedal trochu nahnevane.

"Ale, ale, priateľu, už hneď zrána tak nevrlo?" ozval sa Sebastianov veselý hlas. Peter zaskočene zalapal po dychu, rýchlo sa posadil do kresla a veselo sa rozosmial.

"Sebastian. Ty si sa prebral, to je tak úžasná správa." nadšene zvolal do telefónu.

"Áno. Včera. Rád by som ťa videl. Nemal by si čas zastaviť sa? Ak ti to samozrejme tvoje pracovné i súkromné záležitosti dovoľujú." povedal s úsmevom.

"Samozrejme, že si na teba vždy čas nájdem. Hneď nasadám do auta a som u teba." vyslovil Peter veselo.

"Nie, počkaj. O pol hodiny ma prevezú do nemocnice v meste. Budeš to mať bližšie. Uvidíme sa potom tam." pokojne argumentoval Sebastian. Do srdca mu vošlo očakávanie, keď si predstavil ako blízko bude svojej dcére.

"Dobre, ja sa tam práve chystám. Rozhodol som sa, že sa primárom stanem trochu skôr ako som očakával." zamyslene stíšil hlas pri posledných slovách.

"Súvisí to s dámou, o ktorej si mi rozprával?" spýtal sa Sebastian so záujmom.

"Áno. Porozprávame sa však o tom radšej osobne, dobre? Som veľmi šťastný, že si späť a neviem sa dočkať, kedy ťa uvidím." usmial sa Peter. Sebastian sa rozlúči a zložil. Peter hneď na to položil mobil na stolík. Rázne sa postavil a prešiel ku kávovaru, aby si vychutnal svoju šálku kávy predtým, než uvidí Zuzku. Vedel, že dnes má službu. Hana mu to prezradila. Zhlboka sa nadýchol, posadil sa na terasu a zamyslene sledoval ľudí, ktorých skúmavo sledoval z diaľky.

Dobre Bože, ak chceš zmenu môjho srdca, ukáž mi ako. Chcem byť Zuzke bližšie. Nielen slovom, ale aj vnímaním. Pamätám si, že keď sme boli ešte spolu, veľmi rada sledovala tváre cudzích ľudí. Premýšľala, aké príbehy si asi v sebe nesú. A čím sú vzdialení k tomu, aby ich Tvoja láska zachránila. Ukáž mi to, čím som ja vzdialený od Teba. 

Ochota, s ktorou dokázal tak ľahko vysloviť tiché slová k Bohu, jeho samotného zaskočila. Akoby to vychádzalo mimo neho. Niečo v jeho vnútri mu však našepkávalo niečo iné: Načo by si sa menil? Buď taký ako doteraz. Veď aj predtým si ju bol schopný získať. Príjmi Lenkinu ponuku, to bude ľahšie ako sa zbytočne zapodievať niečím, čomu aj tak nerozumieš.

Peter sa rázne postavil, prehrabol si vlasy a prešiel naspäť do kuchyne. Šálku vložil do umývačky, vzal si kľúče od auta, svoje veci a prešiel k svojmu autu. S vážnou tvárou nastúpil dnu. To, čo mu spôsobovalo vnútorný rozruch okamžite utíšil hlasnou hudbou z autorádia, keď naštartoval. Bez ďalšieho premýšľania míňal cestu až k nemocnici.