Bolí to, keď rastieš? - 127.časť

Zuzka vchádzala práve cez dvere, keď Peter zaparkoval na parkovisku. Ihneď ako ju zbadal, rýchlo vystúpil a snažil sa ju dobehnúť. Zastavila ho však Veronika, ktorá zamyslene kontrolovala nejaké papiere a nechtiac do neho vrazila. Peter sa pozrel na rosypané papiere, ktoré jej vypadli z rúk na zem a so zamračenou tvárou sledoval, ako sa mu Zuzka stráca. Po chvíli sa s výdychom sklonil k Veronike a pomohol jej zdvihnúť jeden obal s dokumentami. Láskavo sa na ňu usmial, keď sa oproti sebe postavili, podal jej ho do rúk.

"Prepáč, prosím, že som do teba vrazil. Nevšimol som si ťa." povedal ospravedlňujúco.

"Ale to ja som vrazila do teba. Niekam si sa ponáhľal?" spytujúco zdvihla obočie. Petrova tvár zvážnela a opäť sa pozrel tam, kde videl Zuzku naposledy. 

"Tak trochu. Môžem ťa odprevadiť?" ruku nasmeroval k dverám a čakal, kedy sa Veronika rozhodne pokračovať v chôdzi. Tá ticho prikývla a pomalým krokom pristúpila k dverám. Peter ju nasledoval. Ako sa ocitli vo výťahu, Veronika mala pocit, že vzduch nejak zhustol a kabína sa zmenšila, keď zazrela jeho hlboký pohľad. Celý čas však mlčali. Veronike totiž, v každom okamžiku, keď sa jej oči stretli s jeho, úplne zmizli všetky témy na rozhovor. Až Peter prerušil ticho, keď sa otvorili dvere a vystúpil na svojom oddelení:

"Príjemný deň ti prajem, Veronika." vyslovil tichým hlasom a otočil sa k nej, keď sa zatvárali dvere. Stihla sa na neho usmiať a rýchlo odpovedať: "Aj tebe." Ešte chvíľu nad sebou krútila hlavou, keď sa usádzala pred svojím stolom  a premýšľala, čo sa to s ňou vlastne deje. 

Peter v tichosti kráčal k svojim dverám, až po chvíli si uvedomil, že obišiel sesterňu bez toho, aby sa uistil, či tam je aj Zuzka. Okamžite sa otočil a s priamym pohľadom zmenil smer. Inka na neho upierala šokujúci pohľad a po chvíli, keď drgla do Taňji, sa pridala aj tá. Peter pomaly podišiel bližšie k nim. 

"Príjemné dobré ráno, dámy. Som nový primár oddelenia. Ste tu iba vy dve?" spýtal sa zdvorilo. Inka na neho otvorila ústa a ako tá, ktorej nikdy nedochádzajú slová, úplne mlčala. 

"Dobré ráno, pán primár. Ešte príde sestra Sabová." odpovedala Taňja a pohľadom uhla na Inku. 

"Poprosím vás, aby ste potom všetky tri prišli ku mne. Ďakujem." vyslovil pokojne. Obe dve ticho prikývli a keď sa Peter stratil v primárskej izbe, obe na seba nechápavo pozreli. 

"Prečo chce, aby sme tam prišli?" spýtala sa prvá Inka. "Ale je fešák, že?" zamilovane sa otočila na miesto, kde boli Petrove dvere. Zo zasnenia ju prerušila Zuzka, ktorá vošla dnu a s úsmevom sa pozdravila. 

"Prečo sa na mňa tak pozeráte?" spýtala sa prekvapene Zuzka, keď na ňu Inka s Taňjou upreli pohľad. 

"Zastavil sa u nás nový primár a chce, aby sme všetky tri išli k nemu." podotkla Taňja. Zuzke sa zovrela tvár a otočila sa obom chrbtom. Snažila sa tváriť, že má niečo na práci. 

"Zuzka? Musíme ísť." snažila sa ju vyrušiť Inka. Zuzka sa zhlboka nadýchla a otočila sa so stále vážnou tvárou. Inka s Taňjou si však toho nevšimli, lebo poslušne kráčali k Petrovým dverám. Zuzka sa veľmi pomalým krokom snažila vyhnúť tomu stretnutiu. Keď Inka zaklopala a vstúpila dnu, Taňja sa postavila tesne vedľa nej. Zuzka ticho zavrela dvere a snažila sa skryť za nimi. Peter si obe prezeral s vnímavým pohľadom a očami skúmal Zuzkin sklopený pohľad, ktorý skrývala medzi nimi. 

"Ďakujem, že ste prišli. Prosím, posaďte sa." ukázal na dve stoličky oproti sebe. Inka s Taňjou s úsmevom Petrove galantné gesto prijali, Zuzka mlčky stála a nepohla sa z miesta. Peter ju letmo pozoroval. 

"Asi premýšľate, prečo som vás zavolal. Chcem, aby ste vedeli, že od budúceho týždňa budem toto oddelenie riadiť už ja a nie doktor Izakovič." jeho meno vyslovil trochu chladne. Zuzkine oči sa spojili s jeho. Potom nimi uhol a opäť sa sústredil na ostatné dve sestričky. "Chcem, aby ste vedeli, že vaša práca je pre mňa rovnako dôležitá ako práca doktorov. Iba ak budeme všetci spolupracovať, dokážeme na tomto oddelení vytvoriť to správne prostredie pre našich pacientov. Takže pri akomkoľvek probléme sa na mňa môžete obrátiť. Budem sa snažiť nájsť si čas na riešenie čohokoľvek, čo by bránilo v tom, aby ste vydávali tie správne výkony. Viem, že pri stresových faktoroch to býva občas náročné, ale v uvoľnenom prostredí sa, verím, budeme cítiť omnoho lepšie." priateľsky sa usmial a opäť sa zahľadel na Zuzku, ktorá ticho sledovala svoje prsty. Peter zovrel pery, keď sa tiež na ne zahľadel a uvidel prsteň, s ktorým sa hrala. 

"Ďakujeme." odpovedali Inka s Taňjou s úsmevom. 

"Prosím, môžete sa vrátiť k svojej práci." vyslovil ticho. Zuzka okamžite podišla k dverám, Peter ju však rázne zastavil:

"Sestra Sabová, vy prosím ešte ostaňte. Potrebujem s vami niečo prebrať." obe kolegyne na ňu nechápavo pozreli a s ľútostivým pohľadom jej pred tvárou zavreli dvere. Zuzka si zhlboka vzdychla a pomaly sa k Petrovi otočila. Jej pohľad bol pokojný, ale vážny. 

"Čo chceš so mnou prejednať?" spýtala sa rázne. Peter sa nadýchol a pomaly k nej podišiel. Zuzka cúvla o dva kroky dozadu, aby si uchovala dostatočný odstup pred ním. Peter si pošúchal šiju a vnímavo sa zahľadel na jej prsteň. Potom uprel oči na jej. 

"Čo znamená ten prsteň?" spýtal sa s blčiacim pohľadom. Zuzka sa zamračila a urobila krok dopredu. 

"Ak chceš so mnou prejednávať moje súkromné záležitosti v pracovnom čase, neočakávaj, že ti budem ochotná odpovedať. Ak je to všetko, čo si chcel, aj ja sa vrátim k svojej práci." otočila sa a chcela odísť. Peter ju však chytil za ruku a zastavil ju. Potom sa priblížil bližšie k jej tvári a nežne ju pohladil. 

"Prosím, Zuzka, nechovaj sa ku mne, akoby sme boli cudzí. Si tá, kvôli ktorej som bol ochotný všetkého nechať a vrátiť sa späť. Dlhé roky som o tebe sníval. Neodmietaj ma." šepol s láskou. Zuzka sa od neho odtiahla a vytrhla si ruku od neho.

"Prestaň s tým Peter. Už dávno nie som tá, čo pred rokmi. Presne viem, čo chcem a jasne viem definovať, čo nechcem. A teraz ma, prosím, dobre počúvaj. Nechcem, aby si čokoľvek súkromné ťahal do práce. Kým tu budem pracovať a budeme sa spoločne stretávať, neprajem si, aby si ma volal, pokiaľ sa to nebude týkať práce. Rozumieš?" snažila sa mu rázne vytýčit hranice. Peter ju sledoval so stiahnutým obočím. Nepáčilo sa mu, že ho tak veľmi odmietala. 

"Ako si to myslela, kým tu budem pracovať? Chystáš sa odísť a súvisí to nejak s tým prsteňom?" spýtal sa a potom nahnevane stiahol sánku. Zuzka na neho pozrela a neprístupne zovrela tvár. 

"Pokiaľ to nebudeš schopný prijať, medzi mnou a tebou nebude môcť byť nič viac ako vzťah zdravotnej sestry a primára." vyslovila rázne a odkráčala k dverám. Ešte raz sa na neho odtiaľ pozrela a s ľútostivým pohľadom si prezrela jeho tvár, stiahnutú v bolesti. Mrzelo ju, že k nemu bola taká krutá. Inak to však nešlo. Ponúkať mu priateľstvo, totiž v tomto prípade, nemalo zmysel. Potichu zavrela dvere a bez toho, aby čokoľvek Inke alebo Taňji vysvetlila, sa rozhodla navštíviť Zdenku.