Bolí to, keď rastieš? - 128.časť

Bola obedná prestávka. Peter mlčky sedel v bufete a bol stratený vo svojich myšlienkach. V hlave mu vírili Zuzkine slová. Veronika si ho všimla ihneď, ako vstupovala dnu. Keď uvidela jeho smutnú tvár, srdce jej zvláštne zovrelo ľútosťou. Bez toho, aby premýšľala, či je to správne, si k nemu prisadla. 

"Tvoja smutná tvár na mňa volala už z diaľky." prihovorila sa mu s nežnými očami. Peter k nej zdvihol pohľad a ľahko sa usmial. 

"Dnes asi nebudem moc príjemný spoločník." poznamenal ticho a opäť sklonil hlavu k šálke, ktorú mal pred sebou. 

"Myslím, že zakaždým, keď sme sa stretli, si v sebe niesol podobnú poznámku." povedala úprimne. Peter sa jemne usmial a zdvihol pohľad ku nej. Bol rád, že to bola zrovna Veronika, kto si k nemu sadla. Cítil sa pri nej uvoľnene. 

"Tak to si potom veľmi chápavá a tolerantná, keď mi vždy dáš šancu." Veronika zamyslene uhla pohľadom a premýšľala nad jeho poznámkou. "Dúfam, že som ťa neurazil?" spýtal sa citlivo. Veronika opäť nasmerovala pohľad k jeho očiam a ticho pokývala, že nie. V mysli sa vrátila k ich bozku a divoko sa jej rozbúšilo srdce. 

"Ten smútok je stále z rovnakej veci? Žena z minulosti a tvoja ctižiadostivosť získať ju späť?" položila vnímavú otázku. Peter prekvapene zdvihol obočie. 

"To ma až tak dobre poznáš?" odpovedal jej otázkou. Veronika pokrčila plecami a zhlboka sa nadýchla. 

"Môžem ti dať radu?" ticho odvetila. Peter ju chvíľu sledoval, jej oči ho zvláštnym spôsobom upokojovali. 

"Skús." odpil si z kávy a čakal, čím ho prekvapí. 

"Zväčša, keď žijeme v minulosti, strácame možnosť vidieť požehnanie, ktorým Boh k nám otvára svoju náruč. Nikdy sa tvoja duša nebude môcť zhlboka a slobodne nadýchnuť, keď budeš žiť v tieni krívd a hriechov." Veronika pokojne sledovala jeho tvár ako sa mení a príjma slová, ktorými ho chcela povzbudiť. Na okamih pootvoril ústa a prekvapene na ňu hľadel, potom ich opäť zavrel a jeho tvár zvážnela. Vedel, že Veronika Zuzku pozná. Na okamih uhol pohľadom a pár sekúnd mlčky premýšľal, potom sa opäť vrátil k jej očiam. V mysli si predstavoval, ako by asi Veronika zareagovala, keby sa dozvedela, že tou ženou, o ktorej sa rozprávajú, je jej priateľka. Ustarane si vzdychol. Veronika súcitne stiahla obočie a sledovala jeho vnútorný boj, ktorý sa mu odohrával v očiach. 

"Ďakujem za radu. Už musím ísť." rázne sa zodvihol a pomalým krokom odkráčal von z bufetu. Celý čas v sebe viedol vnútorný boj. Veronika mu bola sympatická. Jej rozprava o Bohu mu však do srdca vniesla opätovný nepokoj. To, čo sa mu v poslednom čase dialo, že vždy stretol niekoho, kto sa mu jeho problémy snažil ozrejmiť v Božej perspektíve, ho nútilo k tomu, že prestával byť so sebou spokojný. Všetko sa to totiž vyvíjalo úplne inak ako si predstavoval, keď odchádzal z cudziny domov. 

Veronika za ním súcitne upierala pohľad, ešte aj keď už ho vôbec nebolo vidno. Mrzelo ju, že sa ho jej rada tak dotkla, že tak z nenazdajky odišiel. Zrazu si k nej prisadla Zuzka. Všimla si priateľkin smutný pohľad. 

"Čo trápi moju, inak vždy veselú, priateľku?" nahla hlavu doboku a vnímavo sledovala jej tvár. Veronika sa k nej otočila a snažila sa usmiať. 

"Pravidelne, vždy nečakane, stretávam jedného muža. Za iných okolností by som sa takému typu vyhla na míle ďaleko, ale on ma niečím priťahuje. Nemyslím to fyzické, ale skôr jeho vnútro. Možno mám iba slabosť na to, že chcem každému pomôcť. A on si v sebe nesie toľko smútku. Akosi sa v tom začínam strácať." skormútene sklopila pohľad. Zuzka ju chytila za ruku a jemne ju pohladila. 

"Ten muž musí byť pre teba dôležitý, keď sa ti dostal do hlavy. Nikdy si o žiadnom mužovi takto nerozprávala." citlivo sa ju snažila povzbudiť Zuzka. Veronika mlčky chvíľu zarazene sledovala jej oči, do srdca jej vošiel strach. Len to nie. Zamilovať sa do muža, ktorý nemá doriešenú minulosť, veľmi zlá kombinácia. Pomyslela si pre seba. "Si v poriadku?" spýtala sa Zuzka, keď zazrela priateľkin vystrašený pohľad. Veronika prikývla a neisto sa usmiala. Nechcela sa tým zaoberať. 

"Vieš, že dnes ideme pozerať šaty na piatok. Moja známa nám dovolila navštíviť jej salón aj vo večerných hodinách, takže si spravíme dámsku jazdu." veselo zaštebotala. Myšlienku na Petra sa snažila skryť do úzadia. 

"Mám novinku." radostne Zuzka sklopila pohľad a zdvihla svoje prsty potajme k Veronikiným očiam, aby si všimla prsteň. Tá šokovane otvorila ústa a nadšene zhíkla. "Psst." pokarhala ju Zuzka pobavene. Veronika si chytila ústa a ospravedlňujúco sa poobzerala po ľuďoch, či si všimli jej nadšenie. Keď si bola istá, že nie, sprisahanecky sa nahla k Zuzke a ticho šepla:

"Takže budeme pozerať aj svadobné šaty?" nadšene sa na ňu usmievala očami. Zuzka sa zoširoka usmiala a rovnakým tónom dodala:

"Na začiatok bude stačiť, keď sa budeme sústrediť na tie večerné, na piatok." Veronika prikývla a obe sa ticho rozosmiali.

"Dobre. A teraz mi porozprávaj podrobnosti. Som zvedavá ako to všetko prebiehalo." zvedavo čakala Veronika na Zuzkine rozprávanie. Tá sa na ňu zasnene usmiala a vrátila sa k okamihom včerajšieho večera, keď mala pocit, že sa ocitla v rozprávke.