Bolí to, keď rastieš? - 13.časť

Pár týždňov pred Petrovou stužkovou poprosila Zuzka mamu, či by s ňou nešla  do mesta. Chcela pomôcť s výberom šiat. Alenka bola nadšená a tešila sa z času, ktorý spolu strávili. Zuzke sa nakoniec podarilo vybrať všetko tak, aby Petra nezahanbila. Spoločne sa ešte zastavili v kaviarni, kde si dopriali sladkú odmenu. 

"Mami a kde zmizol Patrik?" spýtala sa Zuzka zvedavo. Alenka sa usmiala. 

"Nezmizol. Iba býva vo svojom byte, tu v meste. Sľúbil, že nás cez víkend navštívi. Potom odíde na pár týždňov do cudziny. Chce opäť pomáhať v nemocnici." 

"Páčilo by sa mi robiť to, čo robí on. Myslíš, že keď doštudujem, mohla by som niekedy odísť spolu s ním?" spýtala sa Zuzka nadšene. Alenku táto otázka zaskočila. Nevedela si predstaviť, že by svoju dcéru taký dlhý čas nevidela. Na druhej strane však chcela, aby bola šťastná a robila to, čo ju baví a napĺňa. 

"Myslím, že ak by si veľmi chcela, Patrikovi by to nerobilo problém." snažila sa Alenka usmiať. Jej srdce ju však pri tej vete zabolelo. Mala už len ju a zvykla si na to svetlo, ktoré jej prinášala. 

"Skúsim nad tým popremýšľať." povedala Zuzka nadšene. 

Nastal deň stužkovej. Zuzka stála pri svojom obľúbenom strome a v rukách držala Bibliu. Občas zdvihla zrak do diaľky, aby sa uistila, že je Hax v poriadku. Začala hlboko premýšľať nad tým, o čom sa rozprávala s mamou. Naozaj by dokázala opustiť toto miesto? To, ktoré jej je také drahé? Kde sa nachádzajú dvaja najbližší ľudia jej srdca. Keď si predstavila, že by bola ďaleko od mamy a Haxa, stiahlo sa jej srdce od smútku. Keď si však pomyslela na to, že by nevidela Petra, srdce jej zovrelo zvláštnou bolesťou. Predtým nič také vo svojom vnútri nebadala.

"Čo to je, Otče? Čo sa mi to potajme vkráda do srdca?" spýtala sa nahlas s očami hlboko privretými.

Je ako vietor. Hrá sa ti s vlasmi a ani sama netušíš prečo. Keď chce, list odveje tam, kde nebude poznať svoje miesto. Je mocná. Neoblomná. Nádherná a čistá. Neunikneš jej, pretože ona sama pozná svoj smer. Chráň však svoje srdce. Človek, ktorý nespozná jej hĺbku, ti ho môže ľahko zlomiť. Slová, ktoré zazneli v jej vnútri ňou otriasli. Tento hlas ju sprevádzal už od detstva. Bol pre ňu vzácny, nepočula ho vždy. Keď však zaznel, boli to slová plné múdrosti a správneho načasovania. Viedol ju, skúmal jej srdce a ponúkal jej možnosti k preskúmaniu vlastného ja. Vedela komu patril, nikomu však o tom nikdy nepovedala.

Zrazu jej zapípala smska. Peter jej písal, že po ňu príde o druhej. Mala presne dve hodiny na to, aby sa stihla pripraviť. Pískla na Haxa a ten k nej hneď dobehol. Cestou ešte dlho premýšľala o slovách, ktoré sa v jej srdci usadili.

Zuzka ticho stála v izbe pred zrkadlom a obzerala sa. V srdci sa jej usadil pocit nervozity. Trošku začala ľutovať, že súhlasila s Petrovým pozvaním. Zároveň vedela, že je načase premôcť nepríjemné pocity, ktoré sa jej vytvárali vždy, keď sa nachádzala v nejakej novej situácii. Obzvlášť tam, kde bolo veľa ľudí. Predstavila si Petrovu usmiatu tvár. Pre tú to dokáže. Zrazu zaznel zvonček. Zuzka sa ešte raz letmo pozrela do zrkadla a snažila sa zmazať všetky nepríjemné pocity hlbokým výdychom. Pomalými krokmi začala schádzať po schodoch. V obývačke stál Peter a rozprával sa s Alenkou. V rukách držal malú kyticu a druhú práve podával jej mame. Usmieval sa. Zrazu sa obaja otočili jej smerom a s obdivom v očiach ju sledovali. 

"Dcérka, si nádherná." vyslovila prvá Alenka. Tešila sa zo svojej dcéry a srdce sa jej napĺňalo hrdosťou. Z jej malého dievčatka sa pomaly stávala dospelá žena. 

Peter nemo stál. Nemohol sa na ňu vynadívať. Mal chuť ju vziať za ruku a odviesť ju niekam, kde by boli sami. Konečne by nabral odvahu a priznal sa jej s tým, čo tak dlho tají. Zuzka si prehodila teplé bolerko, ktoré dostala k šatám a poďakovala mame. Pobozkala ju a pomalými krokmi pristúpila k dverám. Otočila sa a pozrela na Petra. Ešte stále tam stál a ohúrene na ňu hľadel. 

"Aj tebe jej krása vyrazila dych, však?" vytrhol ho z premýšľania Alenkin hlas. "Dávaj mi na ňu dobrý pozor a nepríďte neskoro, prosím." pošepla mu do ucha. Peter sa strhol a ticho prikývol. 

Cestou k autu ešte stále spracovával, kto sa pri ňom nachádza. Otvoril jej dvere a rýchlo si k nej prisadol. V rukách ešte stále držal kytičku. Uvedomil si to, až keď uvidel jej pohľad, ktorý na ňu upierala. 

"Je krásna." usmiala sa. Vydýchol a tvár sa mu konečne uvoľnila. Okamžite jej ju podal. 

"Je pre teba." povedal odhodlane. 

"Ďakujem. Budem si ju pripomínať zakaždým, keď sa budem cítiť v tom húfe ľudí nepríjemne." povedala uvoľnene a zasmiala sa. Petrovi jej smiech vyrazil dych. Mal čo robiť, aby sa sústredil na jazdu. 

Na miesto, kde sa mala oslava konať, sa dostali o pol hodiny. Zuzka si kytičku položila na zadné sedadlo a kráčala ticho vedľa Petra. Pomaly sa k nej nahol a pošepol jej do ucha:

"Vieš čo si myslím?" spýtal sa s úsmevom. Zuzka ticho pokývala hlavou. "Budeš tam bezpochyby to najkrajšie dievča." povedal zdvorilo. Jemne sa usmiala. Peter jej položil ruku cez svoju a viedol ju k stolu. Oproti jej miestu už sedeli jeho hrdí rodičia. S úsmevom sa s ňou pozdravili a vtiahli ju do veselého rozhovoru. Zuzke to pomohlo trochu sa uvoľniť. Peter sa ospravedlnil, že musí na chvíľu odísť, pretože ho čakalo moderovanie celého programu. Venovala mu povzbudivý úsmev, keď mizol za rohom. 

Prešla pol hodina. Okolo nej sa pomaly začali zbierať noví ľudia. Zuzka sa zdvihla a oznámila Petrovým rodičom, že si musí odskočiť. Začínala sa cítiť trošku stiesnene a chcela sa na chvíľu nadýchnuť čerstvého vzduchu. Podišla k terase, ktorá sa nachádzala blízko sály a otvorila dvere. Bolo už mierne šero. Jesenné noci už boli chladnejšie a ona si vnútri nechala bolerko prehodené cez stoličku. Teraz toho ľutovala, lebo vánok, ktorý vial, ju chladil na odhalené ramená. Nadýchla sa, čerstvý vzduch jej robil dobre. Srdce sa jej pomaly upokojovalo. Zrazu jej niekto cez plecia prehodil kabát. Keď sa otočila, zistila, že to bol ten istý mladík, ktorého stretla na opekačke. Tomáš. 

"Aké vzácne, môcť ťa opäť vidieť. Neznáma krásna." zašepol vedľa nej a usmial sa. Zuzke sa na okamih zastavil dych. Prekvapene skúmala jeho tvár. Otočil sa a oprel sa o zábradlie. Pokojne pozrela do diaľky a vydýchla si. 

"Ty sa vždy objavuješ tak nečakane?" odhodlala sa na otázku. Stále sa k nemu neotočila. Tomáš ju však so záujmom sledoval.

"Tam, kde je to potrebné, áno." povedal nežne. Zuzka sa na neho otočila so zamračeným výrazom v tvári. 

"Máš pocit, že u mňa je to potrebné?" spýtala sa so záujmom. Nevedela prečo, ale tento mladík ju vyvádzal z miery. Jeho tvár bola vážna a oči mal upreté na jej. Otočila sa a opäť sa zahľadela do diaľky. 

"Videl som, ako kráčaš von. Je chladno, chcel som ti iba pomôcť." povedal Tomáš pokojne. 

"Ďakujem." povedala neutrálne a privinula si kabát viac k telu. Ovanula ju jemná mužská vôňa parfému.

"Urobím to rád a kedykoľvek." povedal odovzdane. Zuzka sa nadýchla a sklonila sa cez zábradlie. "Prečo si tu?" spýtal sa so záujmom. Zuzka sa k nemu opäť otočila. 

"Bola som pozvaná." 

"To nemyslím." usmial sa jemne. "Myslel som, prečo si tu na terase? Program ešte ani nezačal a ty už uchodíš." Zuzka sa pozrela na svoje prsty a opäť sa zahľadela do diaľky. Mlčala. Nemala chuť mu niečo vysvetľovať. Nahol sa k nej a vyhľadal jej oči. "Si naozaj zaujímavá bytosť. Boh mi je svedkom, že som ešte takú nestretol." povedal s pohľadom upretým na Zuzku. Odkašľala si a otočila sa. Pomalými krokmi sa rozhodla vrátiť naspäť. Potom sa náhle obrátila k Tomášovi a vrátila mu kabát. 

"Ďakujem." pošepla a odkráčala naspäť na svoje miesto. Tomáš na ňu ešte dlho hľadel s obdivným pohľadom.