Bolí to, keď rastieš? - 130.časť

Ešte keď Zuzka pristupovala ku dverám do Sebastianovej izby, v mysli sa jej vytvárali otázky. Prečo to všetci tak taja? Čo je na jej pôvode také zvláštne, že jej nikto nie je schopný povedať pravdu? A dozvie sa ju vôbec niekedy? Trikrát ticho zaklopala na dvere a pomaly vošla dnu. Sebastian okamžite uprel pohľad na Zuzkinu tvár a zo široka sa usmial. 

"Zuzka." snažil sa posadiť, aby mohol lepšie vidieť jej tvár. Srdce mu divoko bilo, keď si uvedomil ako blízko má svoju dcéru. 

"Dobrý deň, Sebastian. Som veľmi rada, že ste opäť medzi nami. Veľmi som sa za to modlila a nesmierne ma teší, že Boh moju prosbu vypočul." pristúpila k nemu bližšie, chvíľu si prezerala jeho oči, nežne sa usmiala a potom ho vtiahla do objatia. Sebastian sprvoti zmeravel, keď si však hlbšie uvedomil význam jej slov a gesto, ktoré k nemu urobila, odovzdane si ju privinul k sebe. 

"Vďaka Bohu." šepol s privretými očami. Užíval si túto chvíľu a považoval ju za najväčšie požehnanie, ktoré sa k nemu za posledný čas dostalo. 

"Cítite sa dobre?" spýtala sa, keď sa odtiahla a prisunila si k nemu stoličku. Sebastian ticho prikývol a dojato sa usmial. Zuzka prekvapene skúmala jeho vnímavý pohľad. 

"Nepotykali sme si náhodou? Ak som to ešte nenavrhol, budem rád, ak necháme formality stranou." navrhol jej s úsmevom. Zuzka mu úsmev opätovala a nesmelo prikývla. 

"Súhlasím. Odzačiatku ste mi boli nesmierne sympatický a robili ste mi príjemnú spoločnosť. Veľmi rada teraz urobím to isté." vyznala sa úprimne. Sebastian sklonil pohľad a snažil sa upokojiť emócie, ktoré v ňom vyvolávali jej láskavé slová. Zuzka nechápavo nahla hlavu na stranu. "Ste v poriadku?" 

"Tykáme si, nezabúdaj." snažil sa povzbudivo usmiať. Zuzka sa rozosmiala a prikývla. 

"Chvíľku mi to potrvá." nesmelo sa usmiala, keď ju Sebastian chytil za ruku a pohladil. "Vieš, že mi rozhovory s tebou dosť chýbali? Neviem prečo, ale zanechal si v mojom srdci zvláštnu stopu. Neviem to úplne presne pomenovať, ale niekedy stačí chvíľka a určití ľudia sa nám už po pár vetách stanú blízkymi, bez ohľadu na to, že nás takmer vôbec nepoznajú." vyslovila potichu. Sebastian užasnuto pootvoril ústa, po chvíli si to uvedomil a nežne sa usmial. 

"Cítil som to rovnako. Myslím, že Boh nad nami držal svoju ruku, pretože vie, že patríme srdcom k sebe." vyznal sa s naliehavým pohľadom. Tak veľmi jej chcel povedať, moja drahá dcérka. Zhlboka sa však nadýchol a spomenul si na Vilmine oči. Chcel jej dať čas. A zároveň mal možnosť, ešte predtým, než jej povie pravdu, lepšie spoznať svoju dcéru. "Zdá sa mi to, že si vo svojich očiach nesieš nejaký druh smútku?" spýtal sa, keď skúmal jej pohľad upretý k oknu. Zuzka sa strhla a prekvapene zdvihla obočie. Ticho si povzdychla. 

"V poslednom čase sa toho udialo až príliš veľa. Teda, aby som bola presná, aj veľa krásneho." zamilovane sa usmiala, keď si spomenula na okamihy s Tomášom. Po chvíli sa jej myseľ opäť vrátila ku rozhovoru s Petrom a Vilmou. "Vrátil sa muž z mojej minulosti a k tomu všetkému som sa dostala k informácii, že jeden človek, z mojej blízkosti, pozná mojich biologických rodičov." vyslovila smutne. Sebastianovi sa zatajil dych a zovrel päsť. Snažil sa prehltnúť sucho, ktoré sa mu v hrdle vytvorilo. 

"Čím začneme ako prvým?" snažil sa odľahčiť ťaživý pocit naliehavosti a povzbudivo sa na ňu usmial. Zuzka sa usmiala tiež. "Čo pre teba ten muž z minulosti znamená?" spýtal sa citlivo. Zuzka sa zhlboka nadýchla a chvíľu mlčky premýšľala nad jeho slovami. 

"Dobrá otázka. Vyrastali sme spolu. Vždy mi bol ako starší brat a veľmi blízky priateľ. Keď sme však dospievali prebudil moje srdce inými pocitmi. Doteraz to neviem správne pomenovať, pretože odišiel skôr, ako som to mala možnosť pochopiť. A po mnohých rokoch sa vrátil, práve keď zažívam to najkrajšie obdobie svojho života a snaží sa oživiť to, čo bolo. Ale to nejde. On ostal v minulosti. Muž, ktorého milujem je mojou prítomnosťou." odpovedala s hlbokým povzdychom. Sebastian chytil jej ruku do svojej a nežne ju pohladil. 

"Tak si si odpovedala. A teraz je na tebe, či chceš žiť v minulosti alebo v prítomnosti." Zuzka vnímavo sledovala Sebastianov pohľad. Nielen jeho tón hlasu, ale aj samotné oči ju upokojovali a príjmali. 

"Ja už som sa rozhodla. Len ma mrzí, zakaždým, keď vidím jeho oči, plné straty a ľútosti, že mu nemôžem pomôcť." opäť nasmerovala svoj pohľad k oknu. Sebastian tentokrát pohladil jej prsty. Predstavil si ako asi vyzerali, keď bola malé dievčatko. Jeho srdce sa stiahlo v ľútosti, že nemohol byť pri nej. 

"Niekedy sa stanú veci, ktoré nedokážeme ovplyvniť a jedine Boh nám, vo svojej múdrosti, podaruje nové začiatky. Viem, o čom hovorím." Sebastian skúmavo sledoval Zuzkine črty. Jeho dcéra, mala rovnaký pohľad ako on sám. A keď sa usmiala, spomenul si na časy, keď bol ešte s Vilmou. Srdce sa mu rozpínalo šťastím, keď mal možnosť v plnosti sa nadchýňať týmito detailami. Zuzka sa začala opäť sústrediť na Sebastianov vnímavý pohľad. 

"Ako sa vlastne po kóme cítiš?" zvedavo sa spýtala otázku, ktorá ju náhle napadla. Sebastian sa usmial nad jej zvedavosťou. Predstavil si ju ako malé dievčatko, ktoré nedočkavo zdvíha noštek a pýta sa na všetko, čo ju napadne. 

"Prežil som veľký Boží zázrak. V každom smere. Boh mi dal možnosť stretnúť sa s Ním. A ja som veľa vecí pochopil. Aké dôležité je, aby naše srdce nebolo zatvrdené vo vlastnej malosti. Aby sme pochopili, s akou láskou sa stará o to, aby sme sa neničili v ťaživých myšlienkach a neodpustení. Moje srdce mi obnovil v Jeho slobode a blízkosti Jeho pôsobenia. Verím, že všetko, čo sa v mojom živote udeje, On obsiahne niekoľkonásobne lepšie, ako ja sám. Bez ohľadu na to, či to moje srdce chápe alebo nie. Pretože tak funguje viera a jedine ňou dokážeme premáhať tento svet, plný neustálych slabostí a bolestí." zamyslene sa vracal ku snu, ktorý jeho vnútro tak hlboko zasiahol. Zuzka sa usmiala nad jeho slovami. 

"To stretnutie muselo byť nádherné. Vidieť to v tvojej tvári." usmiala sa spokojne. 

"To máš pravdu. Jeho láska je nádherná." v očiach sa mu zalesklo dojatie, keď ticho poďakoval za možnosť, na ktorú od začiatku ako sa dozvedel, že má dcéru, s toľkou naliehavosťou čakal. "Čo sa týka tej druhej veci, s tvojimi biologickými rodičmi. Chcel by som ti niečo povedať.. " Zrazu niekto zaklopal na dvere. Dnu vošiel Peter s veselým úsmevom, ktorý mu okamžite zmizol z tváre, keď uvidel Zuzku. 

"Peter, vitaj. Poď, predstavím ti Zuzku." nadšene sa usmial, keď uvidel tvár svojho priateľa. Zuzka sa otočila a rázne sa postavila. Sebastian vnímavo sledoval ako sa jej tvár stiahla. S vážnou tvárou si prezeral ich vzájomné pohľady. 

"Ahoj Sebastian, ja sa so Zuzkou poznám." prerušil Peter ticho, ktoré sa medzi nimi vytvorilo. Zuzka sa mu otočila chrbtom a opäť sa posadila k Sebastianovi. So zamyslením upierala pohľad na zem. Bol ten posledný, o kom si myslela, že by sa tu s ním mohla stretnúť. Peter sa postavil na druhú stranu a s napätou tvárou mu podal ruku. "Som veľmi rád, že si späť." povedal a snažil sa usmiať. Pohľad mu však padol na Zuzkinu tvár a ticho si vzdychol. 

"Čo sa medzi vami deje?" prekvapene sa rozhodol Sebastian zistiť príčinu zvláštneho napätia medzi dvoma, pre neho veľmi blízkymi, ľuďmi. 

"Prepáč Sebastian, ale ja už budem musieť ísť. Na oddelení ma už určite hľadajú a čaká ma práca." povedala vážne Zuzka, ešte raz ho objala a v tichosti odišla von. Peter sa za ňou pozeral s bolestným pohľadom. A vtedy to Sebastian pochopil. Zuzkin muž z minulosti bol jeho dobrý priateľ, s ktorým sa stretol počas jeho štúdií. 

"Peter?" vnímavo k nemu uprel oči. Peter spytujúco zdvihol obočie a čakal, čo mu chce povedať. "Tá žena, o ktorej si mi dlhé roky rozprával, je Zuzka?" spýtal sa vážne a silno zovrel sánku. Peter prešiel v tichosti na druhú stranu a sadol si na stoličku, kde predtým sedela Zuzka. So sklonenou hlavou sa spýtal:

"Ako si na to prišiel?" 

Sebastian sa zhlboka nadýchol. Pamätal sa na časy, keď Petra povzbudzoval, aby vyhľadal ženu, o ktorej s toľkou láskou a smútkom rozprával. Bola to jeho dcéra. Jeho vnútro sa stiahlo v bolesti, keď si uvedomil, že Peter jeho dcére zlomil srdce.