Bolí to, keď rastieš? - 131.časť

"Sebastian? Si v poriadku?" spýtal sa prekvapene Peter, keď videl jeho vážnu tvár. Ticho prikývol a ustarane sledoval Petrovu tvár. Niečo v jeho srdci sa zmenilo. Cítil obrovskú potrebu chrániť Zuzku. Tichý hlas v jeho vnútri mu však našepkával, aby bol opatrný a nesúdil veci príliš rýchlo. 

"Čo je medzi tebou a Zuzkou?" rozhodol sa po dlhšom tichu spýtať. Peter sa pri tóne jeho hlasu cítil zvláštne. 

"Prečo sa pýtaš?" nechápavo stiahol obočie. 

"Záleží mi na nej a nechcem, aby sa trápila pre niečo, čo sa zdá byť stratené." vyslovil Sebastian vážne. Peter sklonil hlavu a vošiel si prstami do vlasov. 

"Moja láska k nej je skutočná. Stratený som však ja a neviem ako to zmeniť. Túžim jej dať to, čo jej dáva niekto iný, ale tiež neviem ako." vyznal sa zlomene s tichým hlasom. Sebastianovi ho prišlo ľúto. Zrazu lepšie pochopil, čím si Zuzka prechádzala. Nahol sa bližšie k nemu a priateľsky sa ho snažil pohladiť po ruke. Otcovská láska, ktorá sa v ňom razovo zjavila, sa nepriečila dlhoročnému priateľstvu, ktoré medzi sebou mali. 

"Vieš, drahý priateľ, niekedy sa stane, že v živote spravíme zlé rozhodnutia, ktoré nás dovedú až do priepasti. Nad tou priepasťou sa však zakaždým objaví ruka nášho Záchrancu, aby nám ponúkol nový pohľad. A naviedol nás na tú správnu cestu. Ty môžeš byť niekde medzitým. Chýba ti však jedno." Sebastian sa odmlčal a čakal, kedy sa na neho Peter pozrie. Chvíľu mu to trvalo, ale potom tak urobil. 

"Čo mi chýba?" bolestne stiahol obočie. 

"Ochota prijať tú ruku." vyslovil pokojne a s rovnakým pohľadom na neho pozeral. 

"Urobil by som to, ak by som vedel, že by som mal u Zuzky šancu." ticho hlesol. Sebastian sa usmial a pokrútil hlavou. 

"Ty tomu nerozumieš. Zuzka je úplne niekde inde, ako si ty sám. Ak ju budeš chcieť dostať na svoju stranu, vtiahneš ju aj do priepasti. Tak láska nefunguje. Ešte úplne si ju nepochopil. Tvoje zámery môžu byť nezištné a dokonca tak môžu aj vyzerať, ale vo svojom jadre sú sebecké." snažil sa mu vysvetliť. Peter sa zhlboka nadýchol a vážne zovrel tvár. Sebastiana si vždy vážil, ale jeho slová ho zraňovali. Jeho oči mu však ukazovali, že všetko to hovorí iba pre jeho dobro. 

"Nemohli by sme sa radšej začať rozprávať o niečom inom?" snažil sa zmeniť tému Peter. Niekde v kútiku duše totiž vedel, že jeho priateľ má pravdu. On si to však nechcel priznať. Nechcel sa Zuzky vzdať. 

Sebastian na neho upieral pokojný pohľad. Ticho prikývol. Veril, že Boh sa o veci, kde on nedosiahne, postará lepšie. V pokore to prijal. 

Ďalej už rozhovor medzi nimi prebiehal v rovnakej atmosfére ako vždy, keď sa spolu rozprávali. Po takmer hodine, keď už Peter musel odísť a spoločne sa rozlúčili, Sebastian mu v poslednej chvíli povedal ešte poslednú vetu:

"Priateľ môj, pokiaľ nezistíš, čo láska v skutočnosti je, prosím, nechaj, aby bola Zuzka šťastná." 

Peter zastal pri dverách a uprene sledoval svoje prsty na kľučke. Mlčky zovrel sánku a na okamih sa otočil k Sebastianovi. Neodpovedal. Iba bolestne stiahol obočie. Potom sa otočil a rýchlym krokom odišiel von. 

Sebastian si vzdychol. 

Aký namáhavý boj, môj dobrý Bože, vedieš s nami ľuďmi, keď sme tvrdohlaví a samopašní. Vidíš do jeho srdca lepšie ako ja. Ty vieš ako jemu a aj Vilme pomôcť. Vzhliadni k nim ako k svojim deťom a otvor im oči, aby videli, čo je dôležité a správne. V mene Tvojho Syna, ktorý mi daroval už tak veľa, Ťa o to prosím. Amen. 

Zuzke skončila služba a zamyslene čakala na chodbe pri výťahoch na Veroniku. Zrazu si uvedomila, že úplne zabudla, že sa chcela ešte ozvať Tomášovi a rýchlo vytiahla mobil z tašky. Hovor prijal po štvrtom zvonení. 

"Dobrý podvečer, drahý, neruším ťa?" spýtala sa nežne. 

"Aj keby, vôbec mi to nevadí." zaznel jeho zamilovaný hlas. Na tvári sa jej okamžite zjavil úsmev. 

"Chcela som ti povedať, že mi veľmi chýbaš. A chcela by som byť teraz skrytá v tvojom náručí." šepla túžobne. Tomáš chvíľu mlčal. 

"Vieš, že mi robí nesmiernu radosť plniť tvoje túžby a sny?" odpovedal s ľahkým úsmevom. Zrazu sa medzi nimi prerušilo spojenie. Zuzka hľadela nechápavo na displej. Po chvíli zdvihla pohľad, keď sa otvorili dvere od výťahu a von vyšiel Tomáš. Zuzka na neho chvíľu šokovane pozerala a potom sa spokojne usmiala. Tomáš sa pomaly k nej priblížil a na tvári mu hral podobný úsmev. Potom ju chytil za ruku a bez ďalšieho slova ju rýchlo vtiahol do svojej lekárskej izby. Zuzka sa so zrýchleným dychom opierala o dvere, ktoré spoločne zavreli. Tomáš sa nahol k jej tvári a palcom jej nežne prešiel po tvári. 

"Nečakala som, že prídeš." šepla s divoko bijúcim srdcom. Všetky ťaživé myšlienky, ktoré ešte pred niekoľkými minútami ovládali jej myseľ, sa stratili v jednej nástojčivej. Cítiť jeho pery na svojich a oddať sa tej nádhernej chuti jeho bozku. 

"Viem. Nedokázal som vydržať, kým skončíte s Veronikou, keď si ma zaskočila tým návrhom." priblížil sa bližšie k jej perám a nežne pobozkal jej kútik. Zuzka sa zhlboka nadýchla a slastne privrela oči. 

"Ale ten návrh si mi dal ty." vyslovila zasnene so stále privretými očami. Tomáš sa usmial a pobozkal ju na druhý kútik. 

"A stále platí. Som pripravený stať sa tvojim manželom aj hneď." vyslovil s omámeným pohľadom, sledujúc ako jej kútiky cukajú v úsmeve. 

"To aj ja, stať sa tvojou manželkou." otvorila oči a so zatajeným dychom sledovala jeho hlboký pohľad. Náhle sa zmocnil jej pier a divoko ju vtiahol do bozku. Úplne sa jej stiahlo vnútro z toho náhleho útoku vášne. Prstami mu vošla do vlasov a s rovnakou túžbou sa nechala celá vtiahnuť do ich spoločného sveta. 

Keď Zuzka vychádzala z nemocnice spolu s Veronikou, na tvári jej hral pobavený úsmev, keď si spomenula ako nádherne ju Tomáš prekvapil. Veronika bola v zamyslení, stále ešte premýšľala nad Petrom a až keď sa dostali do salónu, podarilo sa jej ako tak uvoľniť. Adel, Veronika kamarátka, mala pre ne nachystané tie najkrajšie kúsky šiat. Keď sa im podarilo vybrať tie správne, Veronika sprisahanecky na Zuzku žmurkla a poprosila Adel, aby im ukázala aj nejaké modely svadobných šiat. Tá sa veselo usmiala a bez ďalšieho vypytovania priniesla tri najkrajšie modely, ktoré v salóne mala. Veronika sa nadchýňala a okamžite vtiahla Zuzku do toho, aby si ich všetky troje vyskúšala. Tá sa usmiala a okamžite si spomenula na sľub, ktorý Tomášovi dala. Prvé svadobné šaty boli na ňu až príliš vyzývavé, mali hlboký výstrih na chrbáte a necítila sa preto veľmi komfortne. Na druhých jej zase prišla sukňa až príliš nadýchaná a cítila sa v nej ako tortová bábika a v tretie zase komentovala Veronika, že v nich vyzerá až príliš jednoducho. Takže Zuzka skonštatovala, že svadobné šaty nie sú na dnešok pre ňu súdené. Adel sa však nevzdala, bola zvyknutá mať aj klientky, ktoré nie sú stotožnené s moderným štýlom modelov a tak na okamih zašla niekam dozadu a v rukách priniesla posledný trumf, ktorý skrývala pre takéto situácie. 

"Tieto šaty boli šité na zákazku, ale nakoniec si nevesta vybrala iné. Mne sa však natoľko páčili, že som sa rozhodla ich nechať. Myslím, že by sa ti mohli páčiť." priateľsky sa usmiala a podala ich Zuzke, aby si ich išla do kabínky vyskúšať. 

Veronika s Adel boli v priateľskej debate, keď Zuzka vyšla von z kabínky. Nesmelo urobila dva kroky dopredu a rukami jemne pohládzala čipku, ktorá zdobila jej sukňu od pása dole. Veronika sa rázne postavila a šokovane otvorila ústa. Adel sa spokojne usmievala.

"Tak toto je pecka, Zuzka. Tieto musia byť tvoje. Farba tej čipky dokonale ladí s tvojimi očami. No nemám slov." veselo sa okolo Zuzky otáčala a so záujmom si prezerala každý detail zo všetkých strán. "Berieme ich, nie?" nástojčivo dobiedzala do Zuzky. Tá sa nežne usmiala, keď uvidela samú seba v zrkadle oproti. Predstavila si, aké by to asi bolo, o dva dni v nich stáť, už ako nevesta. Zhlboka sa nadýchla, pozrela na Veroniku a potom na Adel. Chvíľu mlčala a potom si prezrela čipkovanú sukňu, ktorá bola stuhou zviazaná k šatám. Nič také krásne ešte nevidela. A Veronika mala pravdu, tá čipka bola ako na mieru vyberaná k jej očiam.

"Zuzka, ak môžem k tomu niečo povedať, tebe tie šaty naozaj sadnú omnoho viac ako tej neveste predtým. A to nehovorím iba preto, že chcem, aby si si ich vzala. Proste, ihneď ako som ťa uvidela, po celom tele mi nabehli zimomriavky. Si prekrásna." vyslovila Adel priateľsky. Veronika nadšene prikývla. 

"Som úplne toho istého názoru. S tým rozdielom, že predchádzajúcu nevestu som nevidela, ale ty si nádherná. Ako princezná. Tomáš z teba nebude môcť spustiť oči." dojato stiahla obočie Veronika a zasnene si vzdychla. Zuzka sa usmiala a opäť sa na seba zahľadela do zrkadla. 

"Dobre. Súhlasím. Nech sú to moje svadobné šaty." vyslovila Zuzka odhodlane. Adel sa s Veronikou na seba veselo usmiali.

"A na aký dátum ich mám odložiť?" spýtala sa Adel pokojne. Zuzka si odkašlala a pozrela na Veroniku. Tá nedočkavo čakala, aký dátum Zuzka povie. 

"Prídem si ich vyzdvihnúť zajtra podvečer." povedala Zuzka s ľahkým úsmevom. Veronika si sadla na sedačku a upierala na ňu nechápavý pohľad.

"Čože?" šokovane na ňu otvorila ústa. Zuzka pokrčila plecami a pobavene sa uškrnula. 

"Tak sme sa dohodli s Tomášom. Ak si nájdem tie správne svadobné šaty, tak si ho vezmem o dva dni. Nemáme dôvod vyčkávať." veselo odpovedala. Veronika privrela ústa a rovnako pobavene sa usmiala. 

"Takže na piatkovom večeri už budete manželia. Tak tomu sa hovorí dokonalé načasovanie. Gratulujem vám a očakávaj, že tam určite budem." povedala Veronika s veselou tvárou, podišla k Zuzke a odovzdane ju vtiahla do objatia. "Som šťastná spolu s tebou." šepla jej do ucha. Zuzka sa odtiahla a pohladila ju po tvári.

"Ďakujem." povedala Zuzka s dojatím v očiach. 

"Tak. Hotovo. Šaty si môžeš prísť vziať zajtra. Netreba na nich nič upravovať, pretože ti sadli dokonalo. Takúto rýchlu svadbu sme tu ešte nemali, ale teším sa s vami rovnako ako Veronika." podišla Adel k Zuzke a priateľsky jej podala ruku. Zuzka ju s radosťou prijala a ticho sa poďakovala. 

Bol už neskorý večer, keď Zuzka s Veronikou vychádzali zo salónu. 

"Vezmem ťa domov?" spýtala sa Veronika. Zuzka pokývala hlavou. Hneď ako chcela odpovedať, pri chodníku zastalo Tomášovo auto. Veronika sa na Zuzku usmiala a dodala: "Aha, chápem. Tak si užite príjemný večer. Pozdravujem Tomáša." pobozkala Zuzku na líce a ráznym krokom odišla na parkovisko k svojmu autu. Zuzka jej zakývala, keď sa na ňu ešte raz Veronika otočila a potom otvorila dvere a prisadla si vedľa Tomáša. Okamžite sa na ňu otočil a nežne ju pobozkal na pery. 

"Tak, ako to dopadlo?" spýtal sa so zvedavým pohľadom Tomáš. Zuzka sa uškrnula. 

"Pýtaš sa na šaty alebo niečo iné?" snažila sa natiahnuť jeho zvedavosť. Tomáš si oblizol spodnú peru a pobavene si do nej zahryzol. S jemným úsmevom pokýval hlavou a uprene sa zahľadel do Zuzkiných očí. Zuzke sa okamžite rozbúšilo srdce, keď ju vtiahol do jedného zo svojich hlbokých, vnímavých pohľadov. 

"Zaujíma ma, či si našla vhodné svadobné šaty." intenzívne sledoval jej reakciu. Zuzka sklopila hlavu a tajnostkársky sa usmiala. Neisto nahla hlavu zo strany na stranu. "Takže teba baví ma naťahovať?" nahol sa bližšie k nej a rukou jej vošiel do vlasov, aby mohol odkryť jej krk. Perami sa priblížil k tomu miestu a úplne jemne ju tam pobozkal. Zuzke sa zatajil dych a zvážnela. Potom jej prešiel k uchu a ľahko sa dotkol jej lalôčika. "Som ochotný čakať aj celú noc." šepol jemne, čo Zuzke spôsobilo zimomriavky po celom tele. Rukou sa mu ovinula okolo krku a pritiahla si ho bližšie. Slastne vzdychla. Naklonila sa k jeho uchu a zasnene privrela oči. 

"Vo štvrtok v noci už budem tvoja manželka." šepla rovnakým tónom hlasu ako on pred chvíľou. Tomáš sa odtiahol a zo široka sa na ňu usmial. Nadšene ju trikrát pobozkal na pery.

"Takže tú kvetinovú výzdobu zámku, kde som ťa požiadal o ruku, nebudem musieť rušiť?" nadšene sa spýtal. Zuzka prekvapene zdvihla obočie a s rovnakým úsmevom pokrútila hlavou.

"Hádam si si nemyslel, že by som ťa odmietla. Takú chybu už nikdy neurobím." veselo vyslovila. Tomášova tvár zvážnela a pohľad mu znežnel. 

"Milujem ťa." opäť sa k nej naklonil a s tou najväčšou láskou, akej bol schopný, ju vtiahol do bozku. 

"Milujem ťa." dodala, keď sa Tomáš odtiahol, naštartoval auto a chystal sa odviezť ju domov.