Bolí to, keď rastieš? - 132.časť

Keď Tomáš zastavil pri aute, vypol motor a zamilovane si v tichu prehliadal Zuzkinu tvár. Tá sa nežne usmiala a pohladila ho po tvári. 

"Prečo sa tak na mňa pozeráš?" spýtala sa napokon, keď tak zotrvával aj naďalej. 

"To je tak nádherný pocit, vedieť, že sa onedlho staneš mojou manželkou." šepol zasnene. Zuzka sa k nemu nahla a pobozkala ho na pery. Tomáš privrel oči a prekvapene zdvihol pohľad. Keď sa odtiahla, obaja sa na seba usmiali.

"To bolo začo?" spýtal sa Tomáš zvedavo. Zuzka pokrčila plecami. 

"Len tak. Chcem ťa občas prekvapiť aj ja." usmiala sa veselo. Tomáš ju nežne pohladil a úsmev jej opätoval. 

"Niečo som ti vlastne zabudol povedať. Dnes som telefonoval so svojou sestrou a rozhodla sa, nečakane, prísť aj so svojou rodinkou. Dozvedela sa, totiž, že mama sa má dobre a prepustia ju. A dohodla sa, spolu s ňou, že jej pomôže s výstavou jej obrazov." Zuzka pri všetkých tých informáciách pootvorila ústa, jemne nadvihla obočie a ľahko sa usmiala. 

"To je úžasná správa. Takže tvoja mama a sestra môžu prísť na našu svadbu." vyslovila okamžite. Tomáš sa usmial a ľahko si vzdychol. Potom ju nečakane pobozkal. 

"To bolo začo?" spýtala sa potom, čo sa od nej odtiahol a nežne ju pohladil. 

"Zato, že si taká skvelá. Nemusím sa ťa ani pýtať a ty to hneď rozhodneš s toľkou láskou v očiach. Neodolal som." vyznal sa a potom ju vtiahol do objatia. Zuzka si spokojne oprela hlavu o jeho rameno a malú chvíľu si užívala jeho vôňu. 

"Musím ísť. Nechal som Barrasa samého doma." ticho vyslovil a pobozkal ju do vlasov. Potom vystúpil von a otvoril jej galantne dvere. Počkal, až kým nevošla dnu a potom sa so spokojným úsmevom pobral domov. 

Keď Zuzka zasvecovala svetlo na chodbe, uvidela, že v obývačke sa svieti. Pomaly prešla až tam a uvidela Alenku na sedačke, opretú o Patrikovo rameno ako si číta Bibliu. Oprela sa o zárubňu a sledovala ich s pokojným pohľadom. Patrik sa otočil ako prvý. 

"Zuzka, vitaj. Čakali sme na teba." veselo sa na ňu usmial. Zuzka k obom pristúpila a pobozkala ich na líce. 

"Ďakujem. Som rada, že ste tu obaja, chcela by som vám niečo povedať." povedala s vážnou tvárou. 

"Počúvame ťa, dcérka." pridala sa Alenka zaujato. Zuzka chvíľu mlčky premýšľala nad tými správnymi slovami. Nesmelo sa usmiala. 

"Bude to asi pre vás trochu šok. Tomáš ma včera večer požiadal o ruku a rozhodli sme sa vziať už pozajtra." so zatajeným dychom sledovala reakciu mamy a potom pozrela na Patrika. Obaja sa na seba šokovane pozreli. Alenka na Patrika zdvihla obočie, aby skúsil niečo na to povedať, pretože ona sama úplne stratila reč. 

"No, Zuzka, aby som bol úprimný. Je to naozaj nečakaná správa. Teda, mám Tomáša veľmi rád a je to skvelý Boží muž. Iba je to dosť narýchlo. To však neznamená, že by sme sa s vami nechceli tešiť. Ste dospelí a vy najlepšie viete, čo je pre vás správne. Takže," Patrik sa odmlčal, zhlboka sa nadýchol, postavil sa a podišiel k Zuzke,"srdečne gratulujem a žehnám vám, aby vám podaroval Boh nádherné manželstvo plné lásky a vzájomného pochopenia." keď to dopovedal, otvoril náruč a čakal, kým sa k nemu Zuzka pripojí. Tá sa šťastne usmiala a okamžite prijala jeho láskavé gesto. Po chvíli sa pridala aj Alenka. 

"Dcérka moja, buďte spolu šťastní. Som síce prekvapená a asi mi chvíľu potrvá pochopiť, čo si nám práve zdelila, ale veľmi sa s vami teším." povedala Alenka dojato. Tentokrát do objatia vtiahla Zuzka mamu. 

"Prepáč, že som ťa vo svadbe predbehla." šepla Zuzka ospravedlňujúco. Alenka sa odtiahla a s úsmevom sa pozrela na Patrika. 

"Vlastne aj my sme ti chceli niečo povedať. My sme sa zase rozhodli, že nechceme čakať a vezmeme sa hneď zajtra na obed. Na úrade nám dali taký čas. Dúfali sme, že to pochopíš." Zuzka sa na oboch pozrela rovnako šokovane ako oni pred pár minútami. Potom sa všetci traja nahlas rozosmiali. 

"Jasné, že mi to nebude vadiť. Poprosím Tomáša, aby ma počas prestávky odviezol, aby som vám aspoň prišla pogratulovať. Nesmierne sa s vami teším." vtiahla oboch naspäť do objatia a ticho v mysli poďakovala Bohu, aké nádherné načasovanie pre nich pripravil. 

Ráno vstal Peter veľmi skoro. Posledné noci nemohol spávať a iba sa neustále prehadzoval v posteli. Zaspal vždy nadránom a to tiež iba na pár hodín. V mysli sa mu premietali všetky tie posledné rozhovory o Bohu spred niekoľkých dní. Od toho neznámeho muža, ktorého nečakane stretol, od Zuzky, Sebastiana. A dokonca aj od Veroniky. Začala ho z toho všetkého bolieť hlava. A tak si spravil rýchlu kávu, našiel nejakú tabletu od bolesti a rýchlym krokom nastúpil do auta. Chcel sa zamestnať prácou, to bolo to jediné, čo ho v tej mizérii, v ktorej sa ocitol, najviac tešilo. 

Keď vstupoval dnu do nemocnice, pár krokov pred sebou uvidel Veroniku a tak trochu zrýchlil a dobehol ju. 

"Dobré ráno." snažil sa znieť priateľsky. Jej pohľad začínal mať rád. Mal pocit, že ona je asi jediná, s ktorou si za posledný čas ako tak rozumel. Veronika sa usmiala. 

"Dobré ráno, pán primár. Vždy sa nečakane objavíš a aj bez ďalšieho vysvetlenia zmizneš. Začínam mať pocit, že si moja ilúzia." odpovedala zamyslene. Keď to začula nahlas, strhla sa a zarazene sa pozrela na Petrovu pobavenú tvár. 

"Dúfam, že nie nepríjemná." odpovedal s úsmevom. Veronika sa usmiala a bez slova pokračovala v chôdzi. Peter sa jej chcel spýtať, či by s ním v piatok nešla na ten večierok, pri výťahoch však zmeravel. Zazrel totiž pred sebou Zuzku s Tomášom, ako sa na seba zamilovane pozerajú. Veronika sa veselo na oboch usmiala. 

"Dobré ráno, krásne hrdličky." nahla sa k Zuzke a objala ju. "Povedala si Tomášovi, aké krásne svadobné šaty si si vybrala?" spýtala sa šeptom. Peter síce nechcel, ale jej poznámku začul. Celá jeho tvár sa stiahla napätím a drsne pozrel na Tomáša. Ten mu pohľad opätoval, ale bol plný pokoja.