Bolí to, keď rastieš? - 134.časť

Zuzka sa zamilovane usmiala a privoňala si ku kvetom. Veronika práve vychádzala von a všimla si ako Zuzka s úsmevom sedí na zadnom sedadle čierneho elegantného auta. Nechápavo sledovala ako mizne v diaľke. Snáď zabudla? Okamžite vytiahla mobil a snažila sa jej dovolať. Zuzka zdvihla pri druhom zazvonení. 

"Ahoj Veronika, prepáč, viem, že som ti sľúbila, že sa dnes porozprávame, ale Tomáš pre mňa pripravil nečakané prekvapenie. Sľubujem, že hneď ako to bude možné, všetko ti vysvetlím." povedala Zuzka ospravedlňujúco. Veronika sa priateľsky usmiala. 

"Len si to užite." vzdychla si. Zuzka sa poďakovala a zložila. S myšlienkami na Tomáša jemne pohladila kvety a s úsmevom sledovala cestu. Šofér bol celý čas tichý a takmer nereagoval na žiadnu z jej otázok. Keď odbočil na štrkovú cestu, ocitli sa na mieste, ktoré bolo z bočných strán hlboko posiate stromami. Zuzka sa nadšene usmiala. Tomáš presne vedel, čo má rada. Šofér zastal, vystúpil von a otvoril Zuzke dvere. Keď vystúpila, pred ňou sa vynímal obrovský, jemne osvetlený dom s nádhernou terasou, na ktorej bol bazén, hojdačka a dve hojdacie kreslá. 

"Váš hostiteľ vás čaká vo vnútri. Príjemný večer." dodal mladík. Nastúpil naspäť do auta a odišiel preč. Zuzka sa za ním prekvapene pozrela. Začínala mať z toho všetkého zvláštny pocit. Tomáš bol vždy osobný, už dávno by jej išiel naproti a skryl by ju v objatí. Pomalými krokmi pristúpila k dverám a neisto stlačila kľučku. 

Veronika sa stretla ešte s jednou kolegyňou a spolu strávili niekoľko minút v priateľskom rozhovore. Práve pristupovala k svojmu autu, keď ju dobehol Tomáš. Nechápavo na neho upierala oči. 

"Tomáš? Čo tu robíš, mal si byť predsa so Zuzkou." zarazene pootvorila ústa a naspäť privrela dvere od svojho auta. Tomáš sa na ňu zamračil a hlasno si vzdychol. 

"Myslel som si, že mala byť s tebou." zaskočene stiahol obočie a okamžite vytiahol mobil zo svojho vrecka. Veronika ho pozorovala s vystrašeným pohľadom. Tomáš vytočil Zuzkine číslo. Odpoveď bola okamžitá:

"Volaná stanica je dočasne nedostupná, zavolajte neskôr prosím." Tomáš zovrel vážne sánku a pozrel na Veroniku s naliehavým pohľadom. 

"Kde si videla Zuzku naposledy?" spýtal sa s hlbokým pohľadom. 

"Odvážalo ju čierne BMW, priamo od vchodu do nemocnice. Volala som jej, aby som sa spýtala, či nezabudla, že sme sa mali stretnúť. Ona mi s úsmevom povedala, že si pre ňu prichystal nečakané prekvapenie." 

"Nepamätáš si náhodou ŠPZ-ku?" spýtal sa pokojne. Veronika sa zamyslela a po chvíli ticho pokývala hlavou, že nie. Ľútostivo stiahla obočie. "Ďakujem." vyslovil s úsmevom, pohladil ju po ruke a okamžite vbehol naspäť do nemocnice. Niečo v jeho vnútri mu našepkávalo, že ten, kto toto všetko pripravil, má obrovský problém so sebareflexiou. 

Keď pristupoval k primárskej izbe, trikrát hlasno zaklopal a rázne stlačil kľučku. Bolo zamknuté. Tomáš sa zhlboka nadýchol a snažil sa upokojiť svoje vnútro. Možno je to všetko úplne inak, ako si myslí. Zrazu k nemu pristúpila Hana. 

"Hľadáte pána primára? Odišiel už počas obeda. Prosil ma, aby som mu vyhľadala číslo na nejakú súkromnú službu, ktorá poskytuje prevoz osoby. Nechápala som úplne tomu, keď viem, že primár má auto. Rozhodla som sa však nestarať." povedala Hana nezaujalo. Tomáš pokojne prikývol. 

"Prosím, Hana, nemáte kontakt na toho človeka?" spýtal sa Tomáš naliehavo. Hana prekvapene zažmurkala. Mala Tomáša rada a tak sa rozhodla pomôcť mu. Ticho prikývla a pristúpila do svojej izby. Tomáš ju nasledoval. Bez ďalších otázok mu na malý lístok opísala telefónne číslo, ktoré mala zapísané vo svojom notese. Tomáš sa ticho poďakoval, zadal číslo do mobilu a rýchlym krokom sa snažil dostať naspäť na parkovisko. 

Keď Zuzka otvorila dvere, zhlboka sa nadýchla a so zatajeným dychom skúmala interiér. Chvíľu váhala, či má vojsť dnu. Z obývačky však začula jemnú romantickú melódiu. Zamyslela sa, či toto všetko naozaj nevytvoril Tomáš a jej vnútorné obavy nie sú iba prehnaná paranoja. Odhodlane pomalými krokmi vošla do obývačky. Na jej srdce sa usadila obrovská tiaž, keď uvidela fotky zavesené okolo nej. Rázne zovrela tvár, keď sa k jednej z nich priblížila. V ruke držala spomienku, kde stála vedľa Petra, práve v ten deň, keď ho sprevádzala na jeho maturitný večierok. S vážnou tvárou pristúpila k ďalšej a sklamane hľadela na ich spoločnú fotku pri skale, ako sa na seba usmievajú. Zastala pri stole, kde bol položený album, ktorý mu podarovala tesne predtým, než odišiel. Nahnevane sa zamračila. Romantika, ktorú Peter pre ňu prichystal, v jej vnútri spôsobila hnev.

"Ahoj Zuzka. Som rád, že si tu." zaznel Petrov tichý hlas. Z druhej miestnosti k nej pomaly pristúpil a zastal pár krokov pred ňou. Zuzke sa zrýchlil dych, veľmi sa nahnevala z jeho trúfalosti. 

"Si rád, že som tu? A mala som na výber?" spýtala sa so zvýšeným hlasom. Kyticu, ktorú ešte stále držala v rukách vtisla Petrovi na hruď a so spaľujúcim pohľadom si prezerala jeho oči. 

"Nechcem, aby si sa hnevala. Túžim len, aby si si spomenula, akí sme boli spolu šťastní a že to vôbec nie je stratené. Práve naopak, spoločne môžeme nájsť naše vysnívané šťastie. Vždy si bola pre mňa tá najvzácnejšia. Ani čas, ani moje hlúpe rozhodnutia na tom nič nezmenili." vyznal sa nežným hlasom. Zuzke zahorelo srdce spaľujúcim pocitom odhodlania. 

"Peter, dosť! Stačí! Čo to robíš? Čo mám ešte urobiť, aby si pochopil, že ja už nie som tá Zuzka, ktorá si myslela, že ty si ten jediný. Nemám silu a ani chuť ti to viac vysvetľovať." vyslovila rázne a nahnevane sa zamračila. 

"Prosím, iba ma počúvaj srdcom. Ja viem, že niekde hlboko vo svojom vnútri nájdeš ten stratený cit ku mne." prosebne stiahol obočie. Zuzka pokrútila hlavou a otočila sa mu chrbtom. Rýchlym krokom pristúpila k terase a bez toho, aby si všímala ako zareaguje, sa mu začala vzďaľovať. Potom z tašky vybrala mobil a chcela zavolať Tomášovi. Všimla si však, že nemá žiaden signál. Ó, Pane, do akého zúfalstva ma tento muž až zavedie? Zamyslela sa ticho. 

"Zuzka, počkaj, nechoď preč. Chcem sa iba rozprávať." začula za sebou Petrov naliehavý hlas. Nepočúvala ho a pokračovala ráznym krokom ďalej. Peter sa ju snažil dobehnúť. Keď bol už blízko nej, chytil ju za ruku a pritiahol si ju k sebe. "Prosím stoj." vyslovil prísne. Zuzka na neho uprela vystrašený pohľad. "Nie, prosím, neboj sa ma. Ja ti nechcem ublížiť. Poď so mnou do domu. Už sa bude stmievať a aj tak tu nie je žiaden signál." vyslovil nežne. Zuzka si vytrhla od neho ruku a rezignovane si vydýchla. Pomalým krokom sa vracala nazad. Držala si však od Petra dostatočný odstup. Peter ju mlčky nasledoval. Keď sa dostala naspäť na terasu, posadila sa na kreslo a v tichu sa zahľadela na stromy. Snažila sa upokojiť. Je to predsa Peter. Ten istý, ktorý sa o ňu dlhé roky staral s toľkou obetavosťou a láskou. Ak sa chce rozprávať, v poriadku. Obrní sa dostatočnou trpezlivosťou, aby mu to všetko vysvetlila s čo najväčšou múdrosťou. 

"Smiem si k tebe prisadnúť?" spýtal sa citlivo. Zuzka na neho uprela svoj jasný modrý pohľad a ticho prikývla. Potom sa opäť zahľadela na stromy. Ešte stále cez ne presvitalo svetlo. "Neurobil som to preto, aby som ťa nahneval alebo vystrašil. To ja sám mám také pocity. Prišiel som a ty si sa mi stále viac a viac vzďaľovala. Ja viem, že som urobil množstvo chýb a môžem si za to sám, ale túžim sa kvôli tebe zmeniť. Urobím všetko pre to, aby si nám opäť dala šancu. Chcem poznať Boha, v ktorého veríš osobne, ak mi to pomôže k tomu, aby som ti bol bližšie." vyznal sa túžobne. Zuzka stále upierala pohľad na stromy. Ľútostivo stiahla obočie, keď začula jeho úzkosť. Po pár nadýchoch a výdychoch sa k nemu otočila.