Bolí to, keď rastieš? - 135.časť

"Ak sa chceš rozprávať Peter, je potrebné, aby si aj počúval a nehovoril iba o tom, čo chceš ty. Nie je pravda, že sme sa neporozprávali a nie je ani pravda, že som sa ti vzďaľovala z vlastnej vôle. Ty si mi nedal na výber. Prídeš si po mnohých rokoch a očakávaš, že všetko bude rovnaké. Ale to nie je možné. Aspoň pre mňa nie. Vieš prečo?" vyslovila sebaisto. Peter na ňu uprel hlboký pohľad. 

"Prečo?" bolestne stiahol obočie. 

"Ja už nie som rovnaká. A tak je to správne. Keby to tak nebolo, moje srdce by to nezvládlo. Ty si myslíš, že život sa točí len okolo teba a mňa, ale nie je to tak. Sú v našich životoch aj iní ľudia a práve ich si Boh používa k tomu, aby nás formoval. A s nimi mení aj naše pocity. Môže použiť smútok k tomu, aby radosť, ktorá nás pri najbližšej zákrute čaká, nadobudla to správne svetlo. Môže použiť sklamanie, aby láska, ktorá nás neskôr postretne, vykvitla v omnoho väčšej kráse. Môže použiť nenaplnené predstavy, aby nám vytvoril budúcnosť, ktorú v našich predstavách nedokážeme obsiahnuť. A keď sa cez to suché územie brodíš príliš dlho, stratíš smer. Bez viery v Ježiša bude tvoje srdce kričať, že sa to nedá, že to nedokážeš zvládnuť. Ak však na okamih zastaneš, dostatočne otvoríš oči a necháš to malé zrniečko, ktoré sa tak úpenlivo snaží zakoreniť, aby našlo svoje miesto v Božích rukách, pochopíš. Zo suchej skaly vytriskne voda života. Nejde tu ani tak o teba a o mňa alebo o mňa a Tomáša. Je tu niečo viac. Obeta Ježiša Krista, ktorá je pre teba dôležitá len preto, aby si sa ku mne priblížil, ti dá omnoho viac. Nedokážem ti to dať ani ja, ani žiadna iná žena v tvojom živote. Je to tvoj večný život. V plnosti, pokoji, prijatí a dostatočnosti."

"Ak nejde o teba a Tomáša, prečo sa chcete tak rýchlo brať? Prečo nemôžeš počkať, kým sa mi podarí nájsť to, o čom rozprávaš a až potom sa nerozhodneš?" spýtal sa zmätene. Zuzkina tvár zjemnela. Srdce sa jej úplne upokojilo. 

"Ak sa to stane a ja verím, že si veľmi blízko, aby si to prijal, zistíš, že moja osoba pre teba už nebude taká dôležitá v tomto smere ako teraz." priateľsky sa usmiala. Peter sa zamračil a rázne pokrútil hlavou. 

"To sa nestane. Vždy budeš tá, ktorú budem milovať najviac na svete. Nezmení to ani Ježiš." rázne dodal. Zuzka sa odmlčala a opäť sa v tichu zahľadela na stromy. 

"Pamätám si na moju prvú lásku k môjmu Spasiteľovi. Bola som príliš mladá, aby som to chápala v plnosti. Zároveň však som bola vďačná, že som to prežila, pretože ma previedol cez obdobie môjho smútku s väčšou múdrosťou. Myslela som si, že keď odovzdám srdce tebe, postaráš sa oň s rovnakou naliehavosťou, ako mi to ukázal On. Potom prišli medzi nami nedorozumenia a ja som bola zmätená. A keď si odišiel, moje srdce sa tým zlomilo. Hoci svojej viery som sa vzdať nechcela, pri Tomášovi som pochopila, že tá viera, ktorú som mala, sa zakladala na strachu a mojich nedokonalých pocitoch. Až pri ňom som začala objavovať skutočného Ježiša. A moja láska k Nemu, k Bohu, ktorý je s nami, nadobudla úplne iné rozmery. Zisťujem, že či som slabá alebo padám, On ostáva neustále pri mne. Neopúšťa ma, kvôli mojim nedokonalým rozhodnutiam, ale práve naopak, posilňuje ma a robí ma presne takú, aká mám byť. Slabá a zraniteľná a zároveň plná pokoja a pochopenia. Ja viem, že rozumom sa to nedá pochopiť a ani ja sama tomu veľakrát nerozumiem. Jedno však viem. Muž, ktorý má byť po mojom boku je Tomáš. Nie preto, že by som sa na teba hnevala alebo preto, že ty v Boha neveríš a on áno. Ale preto, že Boh naše srdcia spojil v ten správny čas, presne tak, ako som po tom už dlhý čas túžila." vyslovila pokojne a otočila pohľad na Petra, ktorý ju pozorne počúval. Oči sa mu začervenali od sĺz. Bolelo ho, čo musel počúvať. Srdce sa mu pri jej slovách však postupne obmäkčovalo a on začal chápať to, čo uvidel aj v jej pohľade. 

"Takže sa ťa musím vzdať, aby som pochopil silu tej lásky, o ktorej rozprávaš?" sklamane položil otázku. Zuzka sa na neho povzbudivo usmiala. 

"Vždy budeš v mojom srdci dôležitý. To nezmení ani moja svadba s Tomášom. Vyrastali sme spolu a bol si moja prvá láska. Príjmam ťa presne takého, aký si. Túžim, aby si bol šťastný. A viem, že keď nájdeš Ježiša, ktorý je tou správnou Cestou, budeš v bezpečí." snažila sa mu vysvetliť s čo najväčšou láskou. Peter si vzdychol. 

"Môžem ešte jednu otázku?" spýtal sa so sklonenou hlavou. 

"Iste." Zuzka vnímavo sledovala, ako k nej uprel pohľad. 

"Prečo si mi neodpísala na listy, ktoré som ti na začiatku poslal? Všetko mohlo byt úplne iné, keby si mi odpovedala." snažil sa nájsť odpovede na otázky, ktoré sa mu mnohé roky motali v hlave. Zuzka uhla pohľadom a zhlboka sa nadýchla. Otočila hlavu a zamyslene sa odmlčala. Predpokladala, že to, čo spravil Juraj Peter nevie. A ona nechcela byť tá, ktorá medzi bratmi zaseje hnev a svár. "Prečo mlčíš?" snažil sa naliehavo zistiť dôvod toho, prečo mu neodpovedá. Zuzka otočila hlavu naspäť k nemu a bolestne stiahla obočie. 

"Nedokážem odpovedať na tvoju otázku, Peter." 

Zrazu pri dome zastalo Tomášovo auto. Peter sa otočil tým smerom a vážne prikývol hlavou. 

"Vždy si ťa nájde, však?" spýtal sa smutne. Zuzka sa otočila jeho smerom a nežne sa usmiala. Von vyšiel Tomáš a uprel na Zuzku starostlivý pohľad. Keď však uvidel jej nežné a zamilované oči, spokojne si vydýchol. Z druhej strany vyšla Veronika. Ihneď ako ju Peter uvidel, prekvapene pootvoril ústa. Zuzka sa postavila a pomaly kráčala k Tomášovi. On jej išiel ihneď naproti. Spoločne sa stratili v objatí. 

"Bál som sa o teba. Si v poriadku?" šepol zamilovane do jej vlasov. 

"Všetko je presne tak, ako to chcel Boh." odpovedala rovnakým tónom hlasu. Potom sa odtiahla a nežne ho pobozkala na pery. "Ďakujem, že si prišiel, počkáš ešte prosím chvíľu, chcela by som Veronike niečo vysvetliť." jemne ho pohladila po tvári. Tomáš ticho prikývol a vzdialil sa kúsok od svojho auta. Zuzka pristúpila k Veronike, ktorá sa nechápavo pozerala do Petrových očí. 

"S Petrom sme spolu vyrastali. Zažili sme toho spolu mnoho. Je to muž, ktorý sa cíti na svojej ceste stratený a ak je niekto, kto mu môže pomôcť naviesť ho na ten správny smer, tak si to ty. Môže sa stať, že ťa zraní, ale ak to nevyskúšaš a neotvoríš sa mu, nikdy sa nedozvieš, čo by bolo keby. Chcem, aby si vedela, že ja ti v ceste stáť nebudem. Mojim šťastím je Tomáš. A verím, že skôr či neskôr to pochopí aj Peter." povzbudivo sa na ňu usmiala a vtiahla ju do priateľského objatia. 

"Ďakujem." šepla Veronika. Zuzka sa vrátila naspäť k Tomášovi. Veronika si všimla, že Peter mlčky sleduje stromy so zamyslenou tvárou. Pomaly prešla okolo Zuzky a Tomáša a ticho sa posadila vedľa neho. Zuzka sa na ňu spytujúco pozrela. Veronika sa jej očami snažila povedať, aby ich nechali samých. Zuzka prikývla, preplietla si s Tomášom prsty a spoločne, bez ďalšieho slova, nastúpili do auta. Tomáš pozrel na Zuzkinu stranu a keď sa na neho pozrela nežným pohľadom, naštartoval a s pokojným úsmevom ju odviezol preč. 

Veronika mlčky sledovala rovnaké miesto ako Peter. Po chvíli sa otočil Peter na ňu a vnímavo si ju prezeral. 

"Prečo si ostala?" zvedavo sa spýtal. Veronika sa otočila jeho smerom a uvoľnene pokrčila plecami. 

"Sama neviem. Zistila som, že mám asi novoobjavenú slabosť. Nerada opúšťam niekoho, kto má taký zlomený pohľad ako si mal ty, keď som sa na teba pozerala." nevinne zdvihla obočie a opäť sa zahľadela na stromy. Peter sa pobavene usmial. 

"Ďakujem. Tvoja spoločnosť je pre mňa vždy príjemná. Počkáš chvíľu, kým upracem obývačku? Môžeme si potom spoločne dať večeru." vyslovil vážne. Veronika ticho prikývla. Keď odišiel dnu, srdce sa jej začalo chvieť neistotou. Nebola si istá, či sa rozhodla správne. Vždy bola spontánna. Pevne dúfala, že tento bláznivý nápad, ostať tu s ním sama, v hlbokom lese, bez signálu, sa neotočí proti nej. A hoci Zuzka hovorila, že medzi nimi nebude stáť, predsa len u Petra si stále nebola istá, čo si má, vo vzťahu k nemu, myslieť. 

Keď Peter spratoval fotky, v jeho srdci sa odohrával boj. V mysli sa mu premietali slová, ktoré zazneli zo Zuzkiných úst. Po chvíli sa otočil a na okamih si prezeral Veroniku, ktorá mu bola otočená chrbtom. Ticho si vzdychol a jemne sa usmial. Tento večer si predstavoval inak, bol však nesmierne rád, že tu nakoniec neostal sám. Veroniku začal mať rád, bola mu nablízku vždy, keď sa cítil osamelo.

"Čo som to za hostiteľa? Veľmi sa ospravedlňujem. Dáš si niečo na pitie?" zvolal na ňu s fotkami v rukách. Veronika sa postavila a vošla dnu do obývačky. Vnímavo si prezerala zariadenie. Všimla si fotky v jeho rukách a kyticu, položenú na sedačke. Posadila sa blízko nej a vzala ju nežne do rúk. Niektoré kvety boli polámané a tak ich v tichu pohladila. Potom sa pozrela opäť na Petra. 

"Škoda takej krásnej kytice." usmiala sa a s chuťou si k nej privoňala. Peter zovrel sánku a skryl sa v kuchyni. 

"Dáš si víno?" zaznel jeho hlas. Veronika vzala kyticu do rúk a podišla za ním do kuchyne. 

"Myslím, že dnes si dám radšej niečo nealkoholické." usmiala sa. Peter nechápavo zdvihol obočie. 

"Prečo? Myslím, že som to bol ja, kto mal naposledy problémy s alkoholom." Veronika sklopila pohľad a zhlboka sa nadýchla. 

"Veď práve." vyslovila pripomienku. Peter vnímavo nahol hlavu doboku a sledoval ako vzala vázu zo stola, napustila vodu a starostlivo uložila kvety dnu. 

"Urobil som vtedy, keď som bol úplne na mol niečo, čo by som nemal?" spýtal sa vážne. Veronikine srdce sa splašene rozbehlo za jeho hlasom. Oprela sa o kuchynský stôl a chvíľu mlčala. Snažila sa upokojiť.