Bolí to, keď rastieš? - 136.časť

"Záleží od toho, ako sa na to pozrieš." vyslovila vážne. Peter sa celý otočil jej smerom a prezeral si jej oči. Nebol si istý, či to bolo tým, že sa cítil smutný, ale niečím ho priťahovala. Zrazu sa Veronika zvrtla a pomalým krokom začala kráčať naspäť na terasu. 

"Dám si vodu." vyslovila tesne predtým, než zašla z kuchyne do obývačky. Peter nechápavo hľadel za ňou. Letmo sa usmial a pozrel na kvety na stole. Po chvíľke otvoril skrinku, vybral odtiaľ pohár a napustil ho vodou. Sebaistým krokom potom prešiel naspäť na terasu a položil pohár na stôl, bližšie k Veronike. Uprene sa začal sústrediť na jej tvár. 

"Som rád, že si tu ostala." vyslovil túžobným hlasom. Veronika sa oprela o kreslo, privrela oči a zhlboka sa nadýchla. 

"Ostala som aj kvôli sebe. Toto miesto sa mi zdalo vhodné na to, aby som si mohla oddýchnuť." uškrnula sa. 

"Iste." dodal pobavene a zahľadel sa do diaľky. "Takže, poznáte sa so Zuzkou dobre?" spýtal sa prvú otázku, ktorá ho napadla. Veronika sa strhla a vážne sa na neho pozrela. "Nie, neboj sa, nehodlám už Zuzku obťažovať. Pochopil som, respektíve snažím sa chápať tomu, že už nemám šancu." vyslovil smutne. 

"A čo ti bráni v tom, pochopiť to úplne? Nie je náhodou priamou podstatou lásky to, že tomu druhému prenecháš slobodu v tom, aby bol šťastný?" spýtala sa vnímavo Veronika. Peter sa zamyslel. 

"Asi som tú pravú podstatu ešte nikdy neobjavil. Alebo som ešte nikdy skutočne nemiloval." odpovedal ticho a otočil sa k jej očiam. "Som stratený medzi stratenými." vyznal sa s hlbokým pohľadom. Veronika si oblizla pery. Potrebovala sa napiť. Keď chcela chytiť pohár s vodou, v rovnaký okamih jej ho chcel Peter podať a tým sa dotkol jej prstov. Veronika sa zhlboka nadýchla a okamžite odtiahla prsty. Peter jej ich však chytil a nežne pohladil dlaň, ktorú roztvorila. 

"Nie je ti zima? Máš studené ruky." nežne chytil jej ruku do svojej a snažil sa ju zohriať. Veronika sa cítila ako omámená. Hneď ako sa dostala opäť ku zmyslom, odtiahla ruku k sebe, rázne sa postavila a vošla naspäť do obývačky. Ak to takto bude pokračovať, neovládne sa. Bude mu musieť stanoviť presné hranice. Peter sa postavil, vošiel dnu, zavrel dvere od terasy a pomalými krokmi k nej podišiel. 

"Urobil som niečo, čo je ti nepríjemné?" spýtal sa vážne, sledujúc jej oči. Veronika sa zhlboka nadýchla a nástojčivo k nemu uprela pohľad. 

"Peter, ja nie som náhrada za Zuzku. Poznám svoju hodnotu a bez ohľadu na to, akým šarmom na mňa pôsobíš, nehodlám sa s tebou vyspať." vyslovila rázne. Peter stratil reč. Mlčky na ňu upieral hnedý, nechápavý pohľad. Páčila sa mu jej bojovnosť. 

"Ani v najmenšom kútiku svojho srdca som ťa nepovažoval za náhradu. Vážim si ťa. Si veľmi zaujímavá žena a ja som veľmi vďačný, že si tu ostala. To, že som sa ťa dotkol bolo preto, že som to tak cítil. Nie preto, aby som ťa zlákal do postele. I keď, priznám sa, veľmi ma priťahuješ. Akceptujem však hranice, ktoré si mi stanovila." povedal priateľsky a ľahko sa usmial. Veronika prikývla a tiež sa usmiala. 

"Ďakujem." 

"Nie si hladná? Môžem ti pripraviť tie najlepšie cestoviny, aké si ešte nikdy nejedla." snažil sa odľahčiť situáciu. Veronika prikývla a nasledovala ho do kuchyne. 

Počas varenia sa rozprávali o jeho živote v cudzine a o jej cestách po svete. O tom, ako sa sklamala vo vzťahu a tiež, ako spoznala Boha. Obaja sa pri sebe začali cítiť veľmi príjemne a uvoľnene. 

Veronika prichystala stôl a Peter do tanierov naložil cestoviny. Potom zo skrinky vytiahol sviečku a položil ju dostredu. 

"Smiem?" spýtal sa s pobaveným úsmevom Veroniky, keď ju chcel zapáliť. Veronika sa usmiala a prikývla. 

"Romantiku som predsa nezakázala." odpovedala so skrývaným úsmevom. Peter sa tiež jemne usmial a položil pred ňu pohár s džúsom. Rovnako nalial aj sebe. "Takže aj ty dnes bez alkoholu?" spýtala sa veselo. 

"Chcem byť pripravený k tomu, aby som ťa kedykoľvek odviezol domov, keď budeš chcieť." vyslovil galantne. Veronike sa rozbúšilo srdce. Potom zamyslene sklopila pohľad a posadila sa na svoju stranu. Peter sa posadil oproti nej. 

"Žijem sama. Nikto ma nečaká, takže aj mne tvoja spoločnosť urobí dobre." vyslovila vážne a na vidličku si nabrala prvé sústo jedla. 

"Máme toho dosť spoločného." vnímavo na ňu pozrel a tiež sa s chuťou pustil do jedla. 

"Vieš, aké je namáhavé niesť si bremeno, ktoré si sa rozhodol nabaliť na seba?" vyslovila odrazu. Peter položil vidličku a so záujmom čakal na objasnenie. 

"Čo tým myslíš?" spýtal sa nechápavo. 

"Nosíš si v sebe viac trápení, ako zvládneš prijať. A to trojmo. To, čo si mal, to čo máš a to, čo si myslíš, že budeš mať." s upreným pohľadom sledovala jeho oči a potom sa opäť vrátila k jedlu. Peter chvíľu mlčky sledoval jej tvár. Čím mal možnosť lepšie ju spoznať, tým viac sa mu zdala zaujímavejšia. Chcel niečo povedať, ale obával sa, že by neobsiahol dostatočnú odpoveď na jej vnímavé slová. A tak tiež, v tichu, pokračoval v jedení. 

"Ako si prišla na to, že si nesiem také bremeno?" spýtal sa potom, ako obaja dojedli. Veronika sa veselo usmiala. 

"Zaujala ťa tá veta, však? Bola som na tom rovnako." Peter sa tiež usmial. 

"Rovnako?" zaujato skúmal jej úsmev. Veronika sa postavila, vzala svoj aj jeho tanier a vložila špinavý riad do umývačky. Potom sa otočila Petrovým smerom. 

"Na jednej mojej ceste, kde som stretla muža o niečo staršieho odo mňa, pri jednom z našich osobných duchovných rozhovorov, povedal presne túto vetu na moju adresu. Pozerala som na neho s rovnakým nechápavým výrazom, ako ty teraz na mňa." široko sa usmiala a zamyslene sa pozrela na kvety, ktoré vložila do vázy. 

"A čo si mu na to odpovedala?" zaujímal sa Peter ďalej. 

"Čo sa na to dalo povedať? Mal pravdu. Iba som mlčala. On mi však povedal niečo ďalšie. Niečo, čo sa ma dotklo tak hlboko, že som nad tým začala premýšľať." vyslovila Veronika s vážnou tvárou. Peter ju stále zaujato sledoval. 

"To znie, ako niečo dôležité. Prezradíš to aj mne?" zvedavo čakal na pokračovanie jej rozprávania. Veronika sa opäť usmiala a prikývla. 

"Keď ti Boh niečo berie, k čomu si veľmi viazaná, On ťa netrestá, ale dáva ti možnosť získať niečo omnoho lepšie! Božia vôľa ťa totiž nikdy nevedie na také miesto, kde by ťa Jeho milosť nechránila." Veronika sa zhlboka nadýchla a pomaly prešla okolo Petra naspäť do obývačky. Posadila sa na kreslo, ktoré bolo nasmerované tak, aby mohla mať výhľad na osvetlenú terasu. Nechala Petra samého. Všimla si totiž, že po posledných vetách sa stiahol do seba a zahĺbil sa do premýšľania. Jej vnútro sa úplne upokojilo. Začínala byť rada, že sa rozhodla ostať tu. Spoločnosť Petra sa jej začala páčiť. Rozumela si s ním a hoci ju jeho pohľad stále veľmi priťahoval, zaumienila si, že sa nenechá vtiahnuť do povrchnej fyzickej príťažlivosti. O niekoľko minút vošiel Peter tiež do obývačky a posadil sa na sedačku, ktorá bola otočená druhým smerom. 

"Možno som sa vôbec nemal vracať." vyslovil Peter svoju myšlienku nahlas. Veronika zvážnela, ale neuhla pohľadom. 

"Možno sa na to všetko iba pozeráš v nesprávnom svetle. Vidíš sa ako obeť a v skutočnosti ti uchodí skutočná podstata. Bola som na tom podobne. Myslela som si, že podstata môjho života bola vydať sa a mať deti. Keď ma môj partner podviedol a opustil, všetko sa to rozplynulo. Akoby som sa ocitla na ceste, kde som videla iba samú hmlu. Žiadne farby, iba šedá ničotná chobotnica, ktorá ma ťahala tam, kde moja duša postupne chradla. Niekedy to potrvá, kým si uvedomíme, že to, čo si my myslíme, že je pre nás najlepšie, v skutočnosti Boh obsiahne úplne inak. A niekedy na to človek nepríde ani za celý svoj život." pohodlne sa oprela a spokojne privrela oči. 

"A čo ak nechcem, aby sa mi Boh staral do života?" položil otázku a vážne zovrel pery. Veronika sa nad jeho poznámkou jemne usmiala. 

"A čo by si chcel od svojho života?" odpovedala mu otázkou. 

"Všetko to, čo považujem za správne." odpovedal ihneď. Veronika sa opäť usmiala. Dosť dlhý čas mlčala a tak sa Peter otočil jej smerom a zaujato sledoval jej zamyslenú tvár. Chcel prerušiť to ticho, ktoré sa medzi nimi vytvorilo. Veronika sa však usmiala, otočila svoju tvár jeho smerom a ich oči sa stretli. 

"Bola som rovnako vzdorovitá a pyšná voči Bohu ako ty. Vincent, muž, ktorého som spomínala, že so mnou rád viedol osobné rozhovory, povedal taký zaujímavý postreh. Slnečnica presne vie, kedy má zdvihnúť svoju hlavu a zároveň ju vždy v poslušnosti dokáže skloniť. K svojmu rastu potrebuje slnko. Aj tvoja duša to vie, iba srdce si si príliš zatvrdila tým, že všetko poznáš najlepšie. Ale nie je to tak." náhle uhla pohľadom a zamyslene zastala očami niekde v neznáme. Aspoň Petrovi sa to tak zdalo. "Mal obrovskú pravdu. Vieš ako sa to hovorí? Že pýcha predchádza pád? Padla som a možno niečo podobné prežívaš aj ty. Nie vždy, čo si ty myslíš, že je správne, je aj pravda. Pravdou vo všetkom je vždy Ježiš Kristus. V Jeho Duchu sa tvoja duša dokáže v plnosti napiť aj v okamihoch, keď máš pocit, že nevládzeš." Peter sa odmlčal. Začal premýšľať nad celým svojím životom. Veronika mala pravdu, nie vždy všetko, čo si myslel, že je správne, tak aj bolo. V čase, keď žil v zahraničí, viedol život hýrivého samotára, ktorý nikoho k sebe nepustil. Liečil si tak svoje sklamanie. Veronika mu nastavila to správne zrkadlo. Teraz, keď sa doň pozeral, mal pocit, že zakaždým, keď sa rozhodoval, robil zásadné chyby, ktoré ho viedli stále hlbšie do sklamania. 

"Máš pravdu. Vlastne, Vincent mal pravdu. Neviem správne obsiahnuť, čo je v mojom živote správne. A ani čo je správne pre tých, ktorých mám rád. Možno by som mal naozaj začať viac skúmať svoje vnútro." zamyslene vyjadril svoje pocity. Veronika sa postavila a posadila sa kúsok od neho. Jej tvár bola uvoľnená a priateľská. Mala chuť ho objať, uvedomovala si však, že bude lepšie, keď si bude udržiavať odstup. 

"Teraz, keď počuješ Jeho hlas, nezatvrdzuj si už viac srdce, pretože práve dnes je ten čas milosti." (Biblia, Hebrejom 3:7-8; Druhý Korinťanom 6:2) ticho šepla Veronika. Peter sa na ňu uprene zahľadel. Po dlhom čase sa začínal cítiť slobodný. Videl, že Veronika ho príjma presne takého, aký je. Videl v jej očiach ako veľmi jej na ňom záleží. Priblížil sa bližšie k nej a nežne jej vošiel do vlasov prstami. Veronike sa zatajil dych. Boli iba malý kúsok od toho, aby sa pobozkali. Ona však rázne položila ruku na jeho hruď a mierne ho od seba odtiahla. So zrýchleným dychom upierala na neho nástojčivý pohľad. Peter bol na tom podobne, iba jeho pohľad bol zmätený. 

"Je príliš skoro, aby si si bol vedomý svojich pocitov ku mne. Prečo ma chceš pobozkať? Naposledy si to urobil preto, lebo si bol opitý a potreboval si niekoho, kto ti dá pocit sebauspokojenia. Ja nie som taká, Peter. Opakujem, že poznám svoju hodnotu." vyslovila vážne a pomaly sa postavila. Jej srdce nástojčivo bilo v túžbe, nechať sa poddať tej príťažlivosti. Vyhrala však jej sebakontrola. 

"Nechcel som ťa uraziť, prepáč. Niečo v tebe ma však veľmi priťahuje. Nedokážem tú túžbu ovládnuť." postavil sa bližšie k nej a so spaľujúcim pohľadom ju skúmal. Veronika zvážnela. 

"Možno bude lepšie, keď ma odvezieš domov." povedala s hlbokým nádychom. Potom vydýchla a neisto na neho pozrela. 

"Je už neskoro. Sľubujem, že sa už budem ovládať. Hore je izba, v kľude si tam môžeš oddýchnuť. Ja budem spať tu dole." vyslovil nevinne. Veronika sa zamyslela. Chvíľu skúmala jeho pohľad a potom si ticho vzdychla. Bez slova súhlasne prikývla. 

"Dobre, ale zajtra musím byť už skoro ráno v meste. Potrebujem sa prezliecť a ísť do práce, pretože podvečer.." náhle sa zastavila a ľútostivo stiahla obočie. Uvedomila si, že rozprávať o svadbe Zuzky a Tomáša by bolo pred Petrom nesprávne. "Dobrú noc." náhle sa otočila a pomaly začala kráčať po schodoch hore. 

"Veronika?" oslovil ju Peter náhle. Zastala a otočila hlavu na neho. "Ďakujem za to, aká si. Vážim si ťa a som veľmi rád, že si sa rozhodla ostať. Dobrú noc." vyslovil nežne. Veronika mu podarovala láskavý úsmev a bez ďalšieho slova vykročila hore na poschodie. 

Keď ostala sama, jej vnútro zovrela zvláštna tieseň. Tak veľmi mu chcela byť ešte bližšie. Cítiť jeho bozky a dotyky. Bránil jej v tom však pocit strachu. Nechce byť ako tá druhá. Túžila, aby ju vnímal slobodne ako ženu, ktorú miluje v hĺbke svojho srdca. Možno to nespozná nikdy, odpovedala jej neistota. Sklamane sklonila hlavu. Nevadí. Bude sa snažiť byť mu na blízku aspoň ako priateľka.