Bolí to, keď rastieš? - 139.časť

"Na svadobnú cestu príďte potom k nám. Máme na prenájom krásny domček pri mori. Užijete si súkromie a aj strávime trochu viac času spolu." navrhla Vivien a potom sa stratila, lebo si všimla, že sa hostia začínajú hýbať ich smerom, aby mladomanželom pogratulovali. Tesne predtým, než k nim pristúpili poslední gratulanti, Zuzke padol pohľad na približujúcu sa Vilmu, ktorá na vozíku tlačila usmiateho Sebastiana. Chvíľu sledovala Vilminu vážnu tvár a potom opätovala úsmev Sebastianovi. Keď si ich všimol Tomáš, tiež sa na nich milo usmial. Chytil Zuzku za ruku a obaja im išli naproti. Zuzka sa naklonila k Sebastianovi, ktorý sa na ňu pozeral s dojatými očami. 

"Sebastian, nemal by si ležať ešte v posteli?" spýtala sa Zuzka starostlivo a srdečne ho objala. Sebastian sa zhlboka nadýchol a s privretými očami si užíval možnosť držať svoju dcéru vo svadobných šatách. Alenke, ktorá sa na všetko prizerala z diaľky, sa zatajil dych. 

"Aj keby ma mali priviesť na lôžku, nenechal by som si ujsť váš spoločný deň." nadšene odpovedal Sebastian a nežne pohladil Zuzku po ruke. Potom podal ruku Tomášovi a srdečne obom pogratuloval. Alenka uprene sledovala Vilminu tvár. Nesmelo zdvihla pohľad a rozcítene letmo skúmala Zuzku. Alenka mala hroznú chuť zasiahnuť a konečne zlomiť to nezmyselné mlčanie o tom, že je Zuzkinou biologickou matkou. Keď sa pozrela na Sebastiana a jeho oči, okamžite pochopila, že muž na vozíku bude Zuzkin biologický otec. Patrik si starostlivo prehliadal Alenkinu vážnu tvár. Potom sa otočil smerom, kde sa pozerala a hneď všetko pochopil. 

"Pani riaditeľka, nečakali sme, že prídete." pridal sa do rozhovoru Tomáš. Vilme sa zatajil dych, keď Zuzkin pohľad opäť padol na ňu. 

"Vlastne, poprosil som ju ja, aby ma odviezla. Nemal som nikoho po ruke, kto by mi pomohol sa sem dostať." pomohol zarazenej Vilme Sebastian. 

"Naozaj? A ako si sa to dozvedel?" zvedavo sa spýtala Zuzka. Sebastian chvíľu mlčal. 

"Ja som mu to spomenula, keď som ho bola navštíviť. Keď Tomáš vybavoval pre vás voľno, spýtala som sa ho na podrobnosti. Tak sme sa rozhodli prísť vám pogratulovať osobne a vlastne, mám tu ešte niekoho, kto by vám chcel niečo povedať." ozrejmila situáciu Vilma. Zuzka prekvapene sledovala, ako zo svojej tašky vybrala mobil, niečo na ňom vyťukala a otočila displej k Tomášovi a Zuzke. Z obrazovky na nich vykúkal veselý Matúško. Zuzke sa do v očiach objavili iskričky radosti a nadšene sa usmiala. 

"Jéj, Zuzka, aká si krásna. Vyzeráš ako skutočná princezná." vyslovil Matúško úprimne. Tomáš sa jemne usmial a pobozkal Zuzku na líce. 

"Aj ja si to myslím, môj malý bojovník." pridal sa Tomáš.

"To je také úžasné, že ťa tu teraz môžem vidieť. Aj keď iba cez obrazovku." vyznala sa Zuzka s radosťou. 

"Takže Tomáš uhádol tú hádanku? A teraz budete spolu šťastní až do smrti?" spýtal sa vážne Matúško. Zuzka sa otočila k Tomášovi. Ten sa zamilovane usmial a ľahko prikývol hlavou. 

"Verím, že áno. S Božím smerovaním a Jeho láskou, budeme." odpovedal Tomáš, neustále sledujúc Zuzkine oči. Sebastian ich vnímavo sledoval. Páčilo sa mu, keď mohol vidieť svoju dcéru takú šťastnú. 

"Teším sa. Už musím ísť, máme s ockom rozohratú hru. Ahojte." povedal nezaujato a po chvíli ešte raz vystrčil noštek. "A Zuzka?" vnímavo sa pozrel na jej tvár. 

"Áno, môj malý princ?" s úsmevom odpovedala. 

"Mám ťa rád." vyslovil spokojne a bez ďalšieho slova mobil vypol. Všetci sa veselo usmiali nad jeho nečakaným gestom. 

"Ďakujem, pani riaditeľka." povedala pokojne Zuzka Vilme. Tá sa na ňu prekvapene pozrela a jemne sa usmiala. 

"Nie je za čo. A v kľude mi hovorte Vilma." vyslovila neisto. Tomáš prekvapene zdvihol obočie. "A aj vy mi tak prosím hovorte, Tomáš." otočila pohľad k nemu. Začínala sa cítiť trochu nepríjemne, keď na sebe cítila Zuzkin vnímavý pohľad. 

"Som nesmierne rád, že sa mi sem podarilo dostať a môžem osobne vidieť takú nádhernú nevestu." snažil sa odľahčiť atmosféru Sebastian. 

"V kľude môžete ísť s nami aj na hostinu. Nemyslíš, drahá?" otočil svoj pohľad Tomáš od Vilmy k Zuzke. Tá s úsmevom prikývla. 

"Tomáš, už musíme ísť." zvolal na neho spredu Alex, ktorý ich mal odviesť do reštaurácie. 

"Čo myslíš, Vilma?" spýtal sa Sebastian pokojne. Tá ticho prikývla. 

"Tak sa vidíme tam." vyslovil veselo Tomáš, opäť si so Zuzkou preplietol prsty a spoločne odkráčali druhou stranou za Alexom, do svadobného auta. 

Alenka pozrela na Patrika a pomalými krokmi sa začala približovať na miesto, kde pred chvíľou stáli Tomáš so Zuzkou. Patrik ju ticho nasledoval. 

"Ahoj Vilma." pozdravila sa Alenka pokojne. Vilma zvážnela. 

"Zdravím ťa, Alenka. To je Sebastian." predstavila ich spoločne. Alenka sa priateľsky usmiala a starostlivo si prehliadla Sebastianovu tvár. 

"Neskutočné ako sa Zuzka na vás podobá." vyslovila ticho. Sebastian prekvapene pozrel na Vilmu a potom sa zahľadel opäť na Alenku. Chvíľu mlčal a potom šokovane zdvihol obočie. 

"Vy ste Vilmina teta? Tá, ktorá si osvojila Zuzku za svoju?" položil Sebastian otázku s vážnou tvárou. Alenka sa na neho láskavo usmiala a prikývla hlavou. 

"A som veľmi šťastná, že som vtedy prijala rozhodnutie svojho manžela." povedala pokorne. Sebastian si vzdychol a zamyslene sklonil hlavu. 

"Vychovali ste zo Zuzky výnimočnú ženu, ďakujem vám." vyslovil po chvíli a uprel na Alenku nežný pohľad. Tá ho chytila za ruku a s láskou ho pohladila. Potom uprela svoj pohľad na Vilmu. 

"Nemyslíš, že by si Zuzka konečne zaslúžila počuť pravdu? Prezradila som jej, že ty vieš, kto sú jej skutoční rodičia. Čaká na rozhovor s tebou." vyslovila Alenka vážne. Vilma sa strhla a šokovane pozrela Alenke do očí. 

"Prečo si jej to povedala? Sľúbila si mi, že.." 

"Sľúbila som, že budem mlčať o tom, že si jej matkou, ale nie, že o tom vieš. Nevidím zmysel ubližovať svojej dcére tým, že jej nemôžem odpovedať na všetky otázky. Láme mi srdce, keď sa jej musím pozerať do očí, ktoré kričia po tom, že chcú poznať pravdu. Aj keď je zmätená a vôbec tomu nechápe, stále s láskou príjma situáciu, v ktorej sa ocitla. Moje srdce však nedokáže to, čo tvoje Vilma. Ja som mlčala už dosť dlhý čas. Ona si zaslúži, aby sa mala možnosť rozhodnúť, keď jej konečne budú zodpovedané otázky o jej pôvode." Sebastian zaujato počúval slová ženy, ktorá sa snažila pokojne a vecne vysvetliť Vilme situáciu. Bol za to rád, aj keď videl, aký vnútorný boj Vilma prežívala. Potrebovala, aby jej to niekto dokázal povedať veci na rovinu a možno jej tým konečne otvoril oči. Vilma však celý čas mlčala. Zlomene sklopila pohľad a bez slova počúvala každé slovo, ktoré k nej Alenka smerovala. Vedela, že má pravdu. Strach v nej bol však silnejší. Nedokázala prijať zodpovednosť za svoj čin tak, ako to videla Alenka. "Bojujem za svoju dcéru, Vilma. Vždy mi išlo iba o dobro Zuzky. Boh mi je svedkom, že som sa nikdy nesnažila o vlastný prospech, ale celé svoje srdce som venovala tomu jej. Skús sa zhlboka nadýchnuť a spoznať, aké to je, keď sa Božia láska dotkne aj tvojho srdca. Závoj strachu opadne a ty pochopíš, že to bolo správne. Zistenie, že obeta Ježiša Krista na kríži nebola márna, je oslobodzujúce. Iba skutočná Pravda dokáže zlomiť putá, ktoré si svojou hriešnosťou a nesprávnymi rozhodnutiami sami vytvárame. Verím, že prestaneš mlčať, keď toto pochopíš." keď to dopovedala, chvíľu čakala na jej reakciu. Vilma však stále upierala pohľad do zeme a mlčala. A tak sa Alenka otočila na Sebastiana, s láskou mu podala ruku a s prianím pekného večera odišla s Patrikom von. Sebastian otočil hlavu k Vilme a s pokojným pohľadom ju skúmal. Tá konečne zdvihla pohľad na jeho oči a hlasno si vzdychla. 

"Vilma? Smiem niečo povedať?" spýtal sa citlivo. Vilma sa zhlboka nadýchla. 

"Áno, viem. Vo všetkom, čo povedala Alenka bola pravda. Nikto ale nechápe, čo prežívam a čo som prežívala celé tie roky. Ja už nevládzem, Sebastian. Viem, čo je správne, ale moje srdce má strach. Nezvládnem prijať ten odmietajúci pohľad, ktorý v Zuzkiných očiach uvidím, keď sa dozvie, čo som urobila." vyslovila zlomene. So slzami v očiach pristúpila k stoličke, posadila sa a skryla svoju tvár do dlaní. Sebastian potlačil vozík bližšie k nej a zhlboka sa nadýchol. 

"Naozaj neviem, čo sa stane v Zuzkinom srdci, keď sa to všetko dozvie. Pocity sa nám veľakrát nepodarí ovládnuť tak ako by sme chceli, obzvlášť, keď sa cítime zranení. Jedno však viem. Keď budeš mlčať, nikdy sa nedozvieš ako to v skutočnosti je. Predstavy v našej hlave sa môžu veľakrát líšiť v porovnaní so skutočnosťou. Najmä tým však strácame možnosť sledovať, ako Boh dokáže našu biedu zmeniť na požehnanie." Vilma zdvihla oči k nemu a vážne sledovala jeho pokojný pohľad. Cítila sa, akoby ju na rozbúrenom mori hladila ruka skúseného namorníka. Pretrela si tvár od sĺz a jemne ho pohladila po líci. Jej oči znežneli. Sebastianov jemný pohľad ju ťahal k tomu, aby sa nechala utíšiť v jeho blízkosti. Bez ďalšieho slova sa k nemu priblížila a nežne sa svojimi perami dotkla tých jeho. Sebastianove telo sa naplo a keď si uvedomil, čo sa vlastne deje, okamžite sa odtiahol. Vilma ihneď otvorila oči a zmätene na neho zažmurkala. 

"Vilma, ja nemôžem." odpovedal vážne. Vilma zovrela pery a prikývla. 

"Chápem." vyslovila skormútene. 

"Nie, nechápeš. Ja už nie som taký istý ako pred nehodou. Moje srdce prešlo zmenou. Už sa na veci nedokážem pozerať tak ako predtým. Mojou najväčšou túžbou je, aby som sa dostal bližšie k svojej dcére. Všetku svoju pozornosť chcem venovať jej. Na druhej strane, ty máš ešte syna, ktorý je príliš malý na to, aby dokázal pochopiť, že ho rodičia milujú rovnako, aj keď nie sú spolu. Nedokážem stavať naše šťastie na nešťastí druhého. Nedokázal by som sa pozrieť na seba do zrkadla. Nieto byť ti plnohodnotným partnerom." snažil sa jej vysvetliť pokojným tónom. 

"Ale ja s Milanom už nie sme spolu." odpovedala so stiahnutým obočím. 

"Keby sme sa neboli stretli, rozišla by si sa s ním?" spýtal sa s priamym pohľadom. Vilma na neho uprela oči a vážne ho skúmala. Strašne chcela niečo povedať, ale nebola si istá, či by to bolo úprimné. "Nemusíš mi odpovedať. Prosím, odvezieš ma ešte do reštaurácie, kde má byť hostina?" spýtal sa pokojne. Vilma ticho prikývla a bez ďalšieho slova mu pomohla dostať sa k jej autu. Počas cesty už ďalej iba mlčali. Hoci Vilma letmo občas pozrela na  Sebastianovu pokojnú tvár a niekoľkokrát mala potrebu niečo povedať, neodvážila sa. Nebola si istá sebou. A tak sa zahalila do svojich myšlienok o tom, že jej život pomaly stráca už aj tú poslednú nádej, ktorá sa jej črtala ako jemné svetielko v tme.