Bolí to, keď rastieš? - 140.časť

Zuzka sedela v aute vedľa Tomáša a s jemným úsmevom si prezerala ich prsty, ktorými sa navzájom dotýkali. Letmo si prehliadla obrúčku na svojom prste a tiež tú, ktorá zdobila Tomášov prst. Do srdca jej vošlo nadšenie. 

"Môj neobyčajný manžel." šepla zamilovane. Tomáš sa k nej otočil a veselo sa usmial. Pomaly sa priblížil k jej perám a s láskou ju pobozkal. 

"Ako sa máte, pani Izakovičová?" spýtal sa s hravým úsmevom. Zuzka sa usmiala rovnako. 

"Nádherne. Je až neuveriteľné, aké je to všetko dokonalé. A ten pocit, že už som tvoja manželka. Moje srdce sa nevie upokojiť od radosti." vyznala sa s tichým povzdychom a pohladila Tomáša s láskou po líci. So spokojným úsmevom privrel oči a užíval si malý okamih osamote so svojou manželkou. Keď oči opäť otvoril, zvážnela mu tvár a pritiahol si svoje telo bližšie k nej. Perami sa priblížil k miestu pod jej uchom a úplne ľahko tade prešiel prstom. 

"Chcel by som, aby si vedela, že sa nič nemení, tým, že si moja žena. Stále túžim potom, aby si sa cítila slobodne. Vlastne mení sa iba jedno." šepol hravým hlasom. Zuzka sa usmiala a on ju na miesto, kde sa jej vytvorila vráska z úsmevu, túžobne pobozkal. 

"Áno a aká?" spýtala sa pobavene a rukou mu vošla do vlasov. 

"Ukážem ti večer, keď budeme sami." šepol vážne a daroval jej tri ľahké bozky na kľúčnu kosť. Zuzka túžobne vzdychla. 

"Dokážeme sa zajtra dostať do práce a na ten večierok?" spýtala sa s úsmevom. Keď si však predstavila horúce chvíle v jeho objatí, líca sa jej zaplavili teplom. Tomáš sa odtiahol a pozrel so širokým úsmevom do jej neistých očí. 

"Myslíš, že by sme veľmi chýbali?" spytujúco zdvihol obočie a tváril sa vážne. Zuzka sa usmiala nad jeho hravým pohľadom. Keď ju začal nežne hladiť po ruke, pocítila úľavu a jemnosť. Obdivne na neho pozrela. Nechápala, ako jej telo dokázalo s ľahkosťou reagovať na jeho dotyky. 

"Myslím, že ty určite." pohladila ho po jamke na líci, ktorá sa mu tam objavila, keď zdvihol jeden kútik do úsmevu. 

"Si moja manželka. Všade, kde by som mal chýbať, budeš chýbať aj ty. Minimálne mne určite." vyslovil dôležito. Zuzka mu zamilovane skúmala oči. Nasycovala sa tým, čo všetko vo svojich očiach ukrýval. Čím všetkým prekypovalo jeho srdce. Potom sa bez ďalšieho slova priblížila k jeho perám a s chuťou si užila posledný bozk osamote s ním, tesne predtým, než zastalo auto pri jazere. 

Atmosféra na hostine bola veľmi príjemná a priateľská. Zuzka sa bližšie spoznala s Vivien a jej rodinou a zaujato počúvala ako nadšene rozprávala o blížiacej sa vernisáži Janky. Keď Vilma priviezla Sebastiana, nakoniec sa rozlúčila a rozhodla sa odísť. Argumentovala tým, že sa musí ešte vrátiť do nemocnice a dotiahnuť posledné maličkosti ohľadom zajtrajšieho večierka. V skutočnosti to však bolo inak. Keď nasadla do auta a podarilo sa jej vrátiť do kancelárie, s posledným vypätím síl sa posadila do kresla, skryla svoju tvár do dlaní a hlasno sa rozplakala. Mala pocit, že na všetko ostala sama. Úzkosť, ktorá jej zovrela srdce jej zabraňovala v tom, aby sa mohla zhlboka nadýchnuť. 

"Ja viem, že existuješ, Bože. Pochopila som to v tom, s akou vernosťou si sa postaral o mojich blízkych. Chápem to aj zo slov, ktorými na mňa pôsobíš z môjho okolia. Čo mám však robiť? Čo môžem urobiť? Som tak hlboko na dne, že sa už nedokážem pozrieť ani svojmu synovi do očí. Ty to vieš. Ty vidíš tam, kde  bezmocnosť zaplavuje moje brehy. Daruj  jeden hlboký nádych môjmu zlomenému srdcu. Aj z tmavých búrkových mračien, napokon vysvitne nepatrný slnečný lúč, kým sa zjaví slnko v celej svojej kráse. Ukáž mi svoj lúč svätosti a pravdy. S pokorou vzývam Tvoje meno. Ježiš." šepkala zlomene do tmavej miestnosti svojej kancelárie. Zrazu jej zaznelo zvonenie mobilu. 

"Prosím." vyslovila chrapľavým hlasom, keď zdvihla hovor s neznámym číslom. 

"Pani riaditeľka, tu je primár jisky, myslel som si, že by bolo vhodné, aby ste to vedeli. Vašu mamu pred pol hodinou priviezli v kritickom stave. Prekonala silný infarkt myokardu. Práve sme ju stabilizovali. Jej stav je však dosť vážny." Vilma si zapla lampu na svojom stole a šokovane počúvala slová, ktoré jej zneli do ucha. Nereagovala okamžite. Šok ju úplne ochromil. "Ak budete čokoľvek potrebovať, dnes mám službu. Dohliadnem na vašu matku osobne." dopovedal profesionálne a ticho sa rozlúčil. Vilme vypadol telefón z ruky na stôl a nechápavo hľadela na vypnutý monitor počítača. Akoby sa jej tam premietal ich rozhovor, keď sa videli naposledy. Jej matka sa k nej správala hrozne, ale smrť jej nepriala. A srdce sa jej stiahlo v bolesti, keď si to čo i len predstavila. Po pol hodine, keď Vilma bezmyšlienkovito hľadela do prázdna, sa pomaly postavila a podišla k oknu. Svoj pohľad uprela na kúsok osvetleného mesiaca, ktorý sa na tmavej oblohe vynímal úplne jasno. Zo zamyslenia ju vytrhlo jemné klopanie na dvere. Otočila sa práve, keď dnu vošiel Milan. Vilma k nemu rázne pristúpila a s ustaraným pohľadom sa spýtala:

"Milan, čo tu robíš? Je niečo s Matúškom?" Milan pokrútil hlavou a zhlboka sa nadýchol. 

"Matúško je úplne v poriadku. Myslel som si, že by ti dobre padlo, keby som ti priniesol teplé jedlo. Veľa pracuješ a domov chodíš neskoro večer. Nechcem, aby sa ti niečo stalo." vyslovil nežne. Vilma ho vážne skúmala a dvakrát prekvapene zažmurkala. Potom sa otočila a posadila sa naspäť do kresla. Ukázala na stoličku oproti, aby sa posadil aj on. Milan jej podal jedlo s príborom a povzbudivo na ňu pozrel. 

"Nemám teraz veľmi chuť na jedlo." zamyslene pozrela na obsah misky. 

"Posledné dni si veľmi utiahnutá a mĺkva. Je všetko v poriadku?" spýtal sa ustarane. Vilma sklonila hlavu a privrela oči. Ticho ňou pokrútila. 

"Nič v mojom živote nie je v poriadku." vyslovila zlomene. Z očí sa jej skotúľalo na tvár niekoľko sĺz. 

"Týka sa to tvojej dcéry?" spýtal sa so záujmom. Vilma na neho pozrela s bolestným pohľadom. 

"Moju mamu práve priviezli do nemocnice a jej stav je veľmi vážny. Ale áno, týka sa to aj mojej dcéry." ticho vzdychla. Milan na ňu uprel ľútostivý pohľad. 

"Chceš, aby som s tebou išiel za tvojou mamou?" spýtal sa naliehavo. Vilma ticho pokývala, že nie. 

"Nemám silu tam teraz ísť. Je toho príliš veľa, čo nesiem na svojich pleciach. Bojím sa, že keby som ju uvidela, zosypala by som sa." Milan sa zhlboka nadýchol a zaujato skúmal jej tvár. 

"Ako by som ti mohol pomôcť?" nežne sa jej spýtal. Vilma opäť pokrútila hlavou. 

"Žiadno." Milan si ju stále vnímavo prezeral. 

"Mám odísť? Chceš byť sama?" citlivo zisťoval jej pocity. Vilma sa na neho pozrela a s vážnou tvárou ho skúmala. 

"Neviem, čo je správne, Milan. Neviem, čo mám robiť." povedala zlomene a hlasno sa rozvzlykala. Milan sa ihneď postavil, podišiel ku nej, odsunul ju z kresla a ukryl do náručia. Nechal ju tak skrytú niekoľko minút, až kým sa v plači úplne nezlomila. Milana zaplavila láska a neha. Jemne ju hladil po vlasoch a tíšil ju láskavými slovami. Potom ju zdvihol na ruky a podišiel s ňou k sedačke, kde ju uložil. Bola taká vyčerpaná, že okamžite zaspala. Milan si sadol v tichu oproti nej a s láskou si prezeral jej tvár. Aj napriek tomu, že v sebe držala mnoho trápenia, bola pre neho nádherná. Pomaly sa postavil a pokľakol si k nej. Chvíľu skúmal jej pery a potom sa ich nežne dotkol svojimi. Keď sa odtiahol, zhlboka sa nadýchol a vydýchol. 

"Milujem ťa, Vilma. Nech sa rozhodneš akokoľvek." šepol ticho, blízko jej spiacej tváre. Potom vzal lístok z jej stola, napísal jej odkaz a ticho odišiel.