Bolí to, keď rastieš? - 141.časť

Zuzka vyšla von na terasu a s ľahkým úsmevom si prezerala jazero. Odrážal sa na ňom mesiac. V rytme hudby sa jej zdalo, akoby jej chcel darovať jemný tanec na vodnej hladine. Oprela sa o drevené zábradlie a zasnene sa usmiala. 

"Daroval si mi mnoho, Bože a hoci by som si priala, aby som mohla poznať svojich biologických rodičov a v tento deň, aby tu boli so mnou, keď sa započúvam," odmlčala sa a pomaly sa otočila tam, odkiaľ k nej doznieval veselý smiech Alenky, Patrika, Janky, Sebastiana a ďalších blízkych ľudí, "zistím, že si mi podaroval to, čo moje srdce potrebuje. Ďakujem za tento nádherný deň a za môjho manžela." opäť sa otočila k jazeru a so spokojným úsmevom sledovala drobné svetielka, ktoré sa odrážali z osvetlenia od reštaurácie. Začula pomalú chôdzu, ktorá sa k nej približovala. Nepotrebovala zisťovať, kto to je. Zvuk jeho krokov poznala aj na diaľku. Tomáš jej na odhalené plecia položil svoje sako. 

"Nie je vám zima, mladá pani?" spýtal sa hravo. Zuzka sa ľahko usmiala. Spomenula si na rovnaké gesto spred pár rokov, keď boli ešte študenti. Otočila sa k jeho veselému úsmevu a nežne ho pohladila po líci. 

"Keď si pri mne, ani chlad nemá taký účinok." pritúlila sa k jeho hrudníku a so spokojným povzdychom si položila na neho hlavu. Tomáš ju celú skryl do svojho náručia. 

"To je tak neuveriteľne nádherné, že si moja žena. Užívam si to plnými dúškami. Moja nežná manželka. Láska môjho srdca. Noc patrí iba nám dvom. Ja budem patriť iba tebe a ty vykvitneš v mojom náručí ako ruža." pri poslednej vete sa nahol k jej uchu a sladko jej to potichu pošepol. "Nikto si nevšimne, keď ťa teraz vezmem preč. Čo myslíš?" šepol túžobne. Zuzka sa zhlboka nadýchla. 

"Som nevesta a ty ženích. Si si istý, že si toho nikto nevšimne?" uškrnula sa pobavením. 

"Moja sestra má úžasnú schopnosť, zabaví ľudí aj bez nás." podotkol s hlavou naklonenou k jej krku. Neprítomne si vychutnával vôňu jej pokožky. Zuzke sa zatajil dych a túžobne privrela oči. 

"Tomáš." vzdychla jeho meno. 

"Hmm." s chuťou jej daroval ľahké bozky pozdĺž línie jej tváre. 

"Prečo mi to robíš?" snažila sa sústrediť na realitu. Tomáš sa odtiahol a s pobaveným úsmevom si prezeral jej oči. Boli tak blízko seba, že mohol počuť, ako divoko jej bilo srdce. 

"Je ti to nepríjemné?" spýtal sa vážne. Zuzka sa nadýchla a nahla hlavu na stranu. 

"To som nepovedala." odpovedala s nežným pohľadom. Tomáš chytil jej tvár a s láskou jej podaroval jeden bozk na pery. Potom si s ňou preplietol prsty a pomaly ju doviedol naspäť dovnútra. Spoločne s ňou sa postavil do stredu miestnosti a s ľahkým úsmevom sa všetkým prihovoril:

"Drahí priatelia, ďakujem za to, že ste si našli na nás čas a spolu s nami ste strávili, tento náš najkrajší deň. Chcem sa však, aj v mene mojej nádhernej manželky, s vami rozlúčiť. Nás ešte zajtra čaká pracovný deň a potrebujeme si oddýchnuť. Verím, že to pochopíte. Prajeme si však, aby ste kvôli nám neodchádzali a v kľude si aj ďalej užívali rozhovory medzi sebou. Ešte raz ďakujeme." otočil sa k Zuzke a povzbudivo na ňu žmurkol. Tá sa zamilovane usmiala a prikývla. 

"Zo srdca vám všetkým ďakujeme." pridala sa Zuzka a s láskou pozrela k stolu, kde všetci ich najbližší k nim upierali prajné pohľady. Veronika jej poslala vzdušný bozk a hravo na ňu žmurkla. Zuzka na ňu so skrývaným úsmevom zdvihla obočie. Tomášova babička k nim pomaly pristúpila a s dojatým pohľadom oboch pohladila po líci. Chvíľu sledovala ich pohľady a potom ich nežne objala. 

"Buďte spolu stále šťastní ako teraz. Nech vás Boh požehnáva silou, láskou a vytrvalosťou. Prijímajte Jeho dary stále s radosťou a pokorou. Potom vám nikdy nič nebude chýbať." obaja na ňu s láskou pozreli a s vďakou ju pobozkali na líce. "A prosím, nabudúce už mi také šoky nerobte, dobre?" veselo dodala a vrátila sa naspäť k stolu. Obaja sa zasmiali a poslušne prikývli. 

Zuzka sa napokon ešte rozlúčila so všetkými osobne. Sebastiana si nechala úplne nakoniec. 

"Nepotrebuješ, aby sme ťa odviezli naspäť do nemocnice? Nie si veľmi unavený?" spýtala sa ho starostlivo. Sebastian na ňu upieral dojatý pohľad. 

"Nie, ďakujem. Ešte chvíľu sa zdržím. Som rád, že som konečne mohol, na chvíľu, opustiť nemocničné steny. A obzvlášť som vďačný, že som mohol byť súčasťou vášho nádherného dňa. Ďakujem." chytil Zuzkinu ruku nežne do svojej a otcovsky ju pobozkal. Zuzka na neho upierala zmätený pohľad. Keď však uvidela jeho oči, s akou odovzdanosťou na ňu pozerá, priateľsky sa usmiala a pohladila ho. 

"Aj ja ďakujem, že si prišiel. Verím, že sa uvidíme čoskoro." Tomáš podal Sebastianovi ruku a keď spolu so Zuzkou prichádzali k dverám, ešte raz všetkým veselo zakývali. 

Alenka zaujato sledovala úprimný pohľad, ktorý Sebastian upiera za Zuzkou. 

"Myslím, že keď sa Zuzka dozvie, že si jej biologický otec, bude veľmi šťastná." vytrhla ho zo zamyslenia Alenka. Sebastian sa k nej otočil a vážnu tvár zmenil v ľahký úsmev. 

"Ďakujem. Musím sa ti priznať, že som si veľmi neistý. Čím viac nad tým premýšľam, tým viac ma napĺňajú obavy ako na mňa zareaguje. Keď mi však Boh podaroval možnosť, aby som ťa bližšie spoznal, upokojuje ma útecha v to, keď vidím, ako krásne si Zuzku vychovala. Si obdivuhodná žena. Ako si to všetko zvládla, aj s tými bolesťami, ktoré sa ti v živote diali. Ďakujem Bohu za teba." vyznal sa Sebastian. Alenka sa ľahko usmiala a pohladila ho po ruke. 

"Ja som zase Bohu nesmierne vďačná, že mi dal tú možnosť byť Zuzkinou adoptívnou mamou. Myslím, že aj ja som v nej získala mnoho darov." priznala Alenka pokorne. Sebastian ticho prikývol. 

"Niekedy to, čo sa na prvý pohľad zdá ako neriešiteľná a bolestivá situácia, môže Boh použiť k niečomu, čo nám pomôže k hlbšiemu rastu v Ňom. Chce to však vedieť tú situáciu prijať s pokorou, trpezlivosťou a vytrvalosťou. Aj plody na stromoch prichádzajú ako posledné." dodal Sebastian s úsmevom. Alenka mu úsmev opätovala a ticho prikývla. 

"Tak nech nám náš dobrý a múdry Pán dopomôže v tom, aby sme skúšku, ktorá nás čaká prijali tak, ako to On pre nás pripravil." vyslovila s priateľským pohľadom do jeho očí. 

"Nech nám Ježiš daruje silu a pokoru prijať všetko, čo bude treba." pridal sa k tichej prosbe. Modlitba, ktorá obom znela v srdciach sa spájala do jediného: nech Zuzkine srdce veľmi netrpí, keď sa dozvie pravdu. 

Keď Tomáš odomykal dvere svojho bytu, rázne sa otočil k Zuzke a vážne jej pozrel do tváre. Potom ju zdvihol na ruky a pomaly s ňou prešiel cez prah. Zuzka sa veselo smiala, keď ju opäť položil na zem a s láskou ju pobozkal na pery. 

"Odteraz je tento byt aj tvojim domovom." vyslovil nežne a pomaly prešiel ku stolíku pri sedačke. Vzal ovládač a spustil hudbu. Zuzka ho nasledovala okamžite. Keď sa k nej otočil, pritiahol si ju k sebe a spoločne si začali užívať jemné melódie v rytme pomalého tanca. 

"Vyriešil si to naozaj nonšalantným spôsobom." prerušila Zuzka ticho medzi nimi. Tomáš zdvihol obočie a hravo sa uškrnul. 

"Už dosť dlhý čas snívam o tom, aké je to, byť s tebou sám a nemusieť sa ovládať. Nedokázal som už vydržať. Odpustíš mi to?" rázne sa s ňou zatočil a pomaly ju stiahol k záklonu. Potom si priblížil tvár bližšie k jej a zamilovane skúmal jej oči. 

"Ako by som mohla odolať tvojmu príťažlivému vyžarovaniu, môj milovaný." Tomáš ju opäť k sebe pritiahol a nahol jeden kútik pier dohora. 

"Nevedel som, že niečo také mám." pomaly prešiel rukou po línii jej chrbta a späť. 

"Nevedel?" zopakovala so zrýchleným dychom, keď uvidela jeho spaľujúci pohľad. Tomáš vážne pokýval hlavou a pomaly sa naklonil k jej uchu. Ľahko sa dotkol jeho špičky. 

"Najdôležitejšie však je, ako pôsobí to vyžarovanie na teba. Moja láska." šepol túžobne, až sa Zuzke stiahlo celé vnútro. So zatajeným dychom privrela oči a užívala si jeho jemné bozky na krku.