Bolí to, keď rastieš? - 143.časť

Bol piatok ráno, keď sa Tomáš viedol ruka v ruke na ich oddelenie. Tesne predtým, než ona vošla do prezliekarne sa k nej nahol a s láskou ju pobozkal na tvár. Zuzka sa na neho usmiala a zamilovane na neho pozerala, až kým sa nestratil vo svojej lekárskej izbe. Inka stála niekoľko metrov za nimi a s otvorenými ústami šokovane hľadela za Zuzkou. O niekoľko minút na to, keď to všetko predýchala, ju dobehla. Zuzka práve stála pri svojej skrinke. Inka na ňu mlčky hľadela celý čas, keď sa prezliekala. 

"Dobré ráno, Inka. Prečo sa na mňa tak pozeráš?" otočila sa k nej, pretože cítila jej neustály pohľad aj bez toho, aby sa na ňu pozrela. 

"Ty a doktorko ste spolu. Ja som to tušila." vyslovila horlivo a zo široka sa usmiala. Zuzka k nej podišla a vážne sa zahľadela na jej oči.

"Teraz, keď je uspokojená tvoja túžba, že to vieš, veľmi dúfam, že nebudeš mať potrebu o nás hovoriť ďalej. Potešila by si ma tým. Skús si to predstaviť z druhej strany, ty nemáš rada svoje súkromie?" spýtala sa s pokojným pohľadom. Inka sa zamyslela a ticho prikývla. 

"Ale tu v nemocnici sa klebety šíria rýchlo. Aj keby som mlčala, skôr či neskôr sa to prevalí." snažila sa argumentovať. 

"To mi je jasné. Podstatné však bude, že tvoj jazyk bude čistý. Nie je dôležité, že budeš prvotným zdrojom toho, čo sa deje, podstatné je, že dokážeš byť láskavá v tom, čo hovoríš, za chrbtom toho druhého. To vypovedá veľa aj o tebe." keď to Zuzka dopovedala, jemne ju pohladila po pleci a odišla bez ďalšieho slova do sesterne. Pár minút potom, čo si začala pozerať odkazy od hlavnej, sa vo dverách objavila Veronika. 

"Zuzka, volá ťa riaditeľka. Je to vraj súrne." povedala vážne. Keď sa na ňu Zuzka pozrela so spytujúcim pohľadom, že o čo ide, Veronika iba pokrčila plecami. A tak spolu prešli k výťahom. 

"Nevieš niečo o Petrovi?" spýtala sa jej Veronika neisto. Zuzka na ňu prekvapene vzhliadla a pokývala hlavou, že nie. 

"Nie som s ním v kontakte. Prečo sa pýtaš?" zvedavo nahla hlavu na stranu a keď sa otvorili dvere od výťahu, pomaly vošla dnu. Veronika ju ticho nasledovala. 

"Odvtedy, čo sme boli spolu sa neozval. A vraj nebol v nemocnici ani včera. Dnes ráno som čakala, že sa stretneme ako zvyčajne, ale nič."

"Máš o neho obavy?" so záujmom skúmala jej ustaraný výraz. 

"Asi neopodstatnené, ale záleží mi na ňom. Ako na človeku. Veľmi dobre sme sa v ten večer porozprávali. Možno si to iba namýšľam, ale zdalo sa mi, že som mu bližšie." Zuzka ju nežne pohladila a ticho si vzdychla. 

"Nechcem, aby ti Peter ublížil. Si skvelá priateľka a ešte obdivuhodnejšia žena. Zaslúžiš si muža, ktorý bude vedieť ako sa má o teba postarať. Čo Alex? Zdalo sa mi, že ste si na svadbe celkom rozumeli." povzbudivo sa na ňu usmiala Zuzka. Veronika jej opätovala veselý úsmev. 

"Áno, bavili sme sa, ale... " zamyslene zmĺkla, lebo premýšľala nad tými správnymi slovami. 

"Ale nie je to Peter." dopovedala za ňu Zuzka. Veronika rezignovane sklonila hlavu. Neodpovedala. Keď sa dostali na poschodie, Zuzka ju opäť pohladila po chrbáte a s priateľským pohľadom na ňu vzhliadla predtým, než zaklopala riaditeľke na dvere. Potom vošla dnu. 

Keď si Zuzka sadla oproti Vilme, ako prvé si všimla jej smutné oči. 

"Ďakujem Zuzka, že ste tak rýchlo prišli. Nevolala by som vás, keby to nebolo naliehavé, ale nemám číslo na vašu mamu a potrebovala by som jej niečo oznámiť." vyslovila tichým, zlomeným hlasom. Zuzka na ňu ustarane stiahla obočie. 

"Je všetko v poriadku?" vnímavo pozerala na jej sklonenú tvár. 

"Asi už viete, že moja mama a vaša mama sú sestry." zdvihla svoju unavenú tvár k Zuzke. Okamžite ako zbadala jej modrý pohľad, hneď si spomenula na Sebastiana. Vnútro sa jej stiahlo bolesťou a do očí jej vošli slzy, ktoré sa snažila okamžite prehltnúť.

"Áno, moja mama mi prezradila, že sme rodina." nechápavo podotkla Zuzka. Ľútostivo si všímala jej oči, plné smútku. 

"Dáte mi, prosím, číslo na vašu mamu?" spýtala sa rezignovane. Zuzka na ňu nechápavo hľadela a ticho prikývla. Na mobile vyhľadala kontakt na svoju mamu a okamžite k nej položila mobil. Vilma si odtrhla papier a prepísala si číslo tam. "Ďakujem." dodala ticho a snažila sa usmiať. Keď si však spomenula na všetko, čo sa včera stalo a že tá, ktorá teraz oproti nej sedí je jej dcéra, opäť sklonila hlavu a frustrovane si vzdychla. 

"Pani riaditeľka, ste v poriadku?" snažila sa opäť zistiť dôvod jej bolesti. Vilma na ňu pohliadla a pokývala hlavou, že nie. "Stalo sa niečo Matúškovi?" 

"Nie, Matúško sa, vďaka Bohu, zotavuje veľmi dobre." odpovedala neisto. "V kľude sa môžete vrátiť do práce." vyslovila naliehavo a postavila sa k oknu. Snažila sa v sebe udržať emócie, ktoré na ňu doliehali. Keď však Zuzka na ňu upierala ten nevinný pohľad, nezvládala to. Práve preto sa jej rýchlo otočila chrbtom, aby nevidela, ako mocne ju zaplavili slzy, práve v dôsledku výčitiek. Zuzka sa na ňu ešte raz nechápavo pozrela a odišla von. Ticho pozdravila Veroniku a rýchlo sa vrátila na oddelenie. Chcela riaditeľke povedať, že sa rozhodli, aj s Tomášom, odísť z nemocnice, ale keď videla v akom je stave, radšej to nechala na inokedy. Keď prechádzala po schodoch do priestoru, kde boli výťahy, šokovane ostala stáť na mieste. Blízko vchodu ju totiž čakal Juraj. Zuzka nechápavo pohliadla do jeho tváre. Bola vážna. Pomaly k nej urobil tri kroky. 

"Ahoj Zuzka." nesmelo sa usmial a hlbokým nádychom sa snažil nabrať odvahu, aby pokračoval v tom, čo jej chcel povedať.