Bolí to, keď rastieš? - 144.časť

"Juraj, čo tu robíš?" predbehla ho Zuzka. Vážne zovrel sánku a prehltol sucho, ktoré sa mu v hrdle, z nervozity, urobilo. 

"Prišiel som sa rozlúčiť. Prepustili ma pred pár dňami, počkám ešte, kým sa mi zacelí rana a odchádzam naspäť na misiu. Teraz však, niekoľko dní, chcem stráviť čas so svojou priateľkou. Vlastne, vďaka jej láske, som nabral odvahu všetko ti prezradiť a poprosiť ťa o odpustenie." zmĺkol a zamyslene sa vrátil do spomienok na večer, keď Zuzke všetko povedal. 

"To je pekné. Žehnám vám, nech ste spolu šťastní." vyslovila úprimne. Juraj sa usmial a prikývol. 

"Ďakujem. Je obdivuhodné, aká si žena. Aj napriek tomu, čo všetko som ti urobil, dokážeš tak ľahko odpustiť. Neviem, či by som niečo také dokázal ja." odvetil vážne a pretrel si šiju. Zuzka sa na neho pokojne pozrela. Neodpovedala. "Už asi pôjdem. Nechcem ťa rušiť v práci." keď sa otočil a privolal výťah, Zuzka k nemu podišla. 

"Počkaj Juraj, prosím, nevieš niečo o Petrovi? Vraj včera nebol v práci a vyzerá to tak, že ani dnes sa neukáže." nástojčivo na neho uprela pohľad a čakala na jeho odpoveď. Juraj nahol hlavu na stranu a zamyslel sa. 

"Vlastne ani neviem. Pár dní sa neukázal doma. Zdalo sa mi, že si prechádza niečím ťažkým. Javilo sa to tak, že túži nadviazať tam, kde to pred pár rokmi ustrihol. Skúsim mu zavolať, počkaj." povzbudivo sa na Zuzku usmial. Ona si ticho vzdychla a mlčky sledovala, ako vytočil Petrovo číslo na mobile. Ozvala sa však odkazová služba. Juraj rezignovane zdvihol obočie. Zuzka ticho poďakovala a vrátila sa naspäť do sesterne. Začínala mať z toho všetkého zvláštny pocit. Iba dúfala, že Petrovi sa nič zlého nestalo a tento útek je len kvôli tomu, aby našiel to, čo tak dlho hľadá. 

Alenka si práve balila kufor, keď jej zazvonil telefón. Chvíľu prekvapene pozerala na neznáme číslo, potom zdvihla. 

"Prosím, Alena Sabová." jej hlas bol pokojný. 

"Dobrý deň, Alenka, to som ja, Vilma. Neruším ťa?" spýtala sa smutným hlasom. Alenka privrela kufor a posadila sa na posteľ. 

"Nerušíš. Som prekvapená, že voláš práve ty. Čo sa deje?" spýtala sa zmätene Alenka. 

"Premýšľala som a došla som k tomu, že by asi bolo dobré, keby si to vedela." odpovedala tichým, stiahnutým hlasom Vilma. Alenka sa zamračila. 

"Vilma, čo sa deje?" spýtala sa opäť, ale trošku naliehavejšie. 

"Včera večer priviezli moju mamu do nemocnice s vážnym infarktom. Leží teraz na jiske. Myslela som si, že by bolo asi dobré, keby si o tom vedela." ticho vzdychla Vilma. Alenka sa rázne postavila a bolestne si prikryla ústa. 

"Ako je na tom?" netrpezlivo čakala na ďalšie informácie. 

"Nebola som za ňou." odpovedala zlomene. "Včera večer doktor hovoril, že sa nemusí dožiť rána. Myslím, že ak by sa niečo zlé stalo, už by mi dal vedieť." dodala ticho. Alenka smutne privrela ústa a zhlboka sa nadýchla a vydýchla. 

"Hneď prídem za tebou do nemocnice. Porozprávame sa osobne, dobre?" citlivo navrhla Alenka. 

"Nie Alenka, teraz sa zrovna chystám z riaditeľne domov. Potrebujem sa pripraviť na večierok pre investorov. Keď som sa dnes ráno bavila s primárom, hovoril, že matkin stav je nezmenený. Môžeme sa stretnúť zajtra, prosím?" spýtala sa neisto. 

"Ako chceš." ticho odpovedala Alenka. Keď ukončili hovor, usadila sa na posteľ a zamyslene sa ponorila do svojich myšlienok. Premýšľala, či je vhodné, aby teraz podvečer išla na návštevu do nemocnice a či by ju pustili. Zasiahla ju tá správa, bez ohľadu na to, aký vzťah ako sestry, medzi sebou mali. Zrazu sa pootvorili dvere a dnu vošiel Patrik. 

"Už si hotová? Môžeme zajtra ráno vyraziť?" spýtal sa s ľahkým úsmevom, sadol si vedľa nej a pobozkal ju na spánok. Všimol si jej ustaraný pohľad. "Čo sa stalo?" spýtal sa zaujato. 

"Volala mi Vilma. Silvia prekonala infarkt a leží v nemocnici vo vážnom stave. Prepáč mi drahý, ale ja zajtra nebudem môcť odísť. Chcem vidieť svoju sestru." vyznala sa ľútostivo. Patrik ju okamžite vtiahol do náručia. 

"Vôbec sa mi neospravedlňuj, Alenka, veď to je samozrejmé. Pôjdeme tam spolu." vyslovil s láskou a pohladil ju po vlasoch. 

"Ďakujem." položila svoju hlavu na jeho hrudník a pokojne sa nadýchla. "Som veľmi vďačná Bohu, že sa naše cesty spojili." vyslovila nežne a nechala sa upokojiť v jeho blízkosti. 

Vilma položila mobil na stôl a zamyslene sa zahľadela do neznáma. O dve hodiny má byť ten večierok a ona má chuť schúliť sa do postele a skryť sa pred celým svetom. Je to jej osud? Neustále pred druhými hrať divadlo vyrovnanej a pokojnej ženy, ktorá presne vie, čo robí? Už dávno sa tak necíti. Ako by aj mohla, keď minulosť ju prenasleduje v celej svojej hĺbke. A do toho mama. Tá, ktorá jej do tej hĺbky pridala ďalšie tŕne. Zakaždým, keď sa snažila spomenúť na niečo pekné, vo vzťahu matky a dcéry, bolesť ju zovrela ešte viac. Ich vzťah bol totiž ako most poskladaný z hnilých drevených latiek. Bolo len otázkou času, kedy sa zrúti a medzi nimi ostane iba tmavá, bezodná priepasť. 

Peter sa túlal po lese a snažil sa v hlave pretriediť všetko to, čo sa za posledný čas dopočul. Toľko slov o Bohu, až začínal mať pocit, že naozaj niekto tam hore má o neho záujem. Lesná cestička sa pomaly dvíhala do kopca. Mal chuť kričať. Vykričať všetko to, čo sa mu nahromadilo z nenaplnených túžob. Čím viac sa snažil prijať to, že Zuzka mu už nikdy nebude patriť, tým viac ho to gniavilo. Na druhej strane bola Veronika, ktorá sa v jeho živote objavila tak nečakane. Mal obrovskú túžbu získať ju, na druhej strane však vedel, že mala pravdu. Bola by iba náhrada za Zuzku. V jej blízkosti totiž zabúdal na tú frustráciu zo straty. Pridal do kroku a snažil sa myseľ upokojiť. Bolo to však márne. Pretože, keď vyšiel z lesa, naskytol sa mu výhľad na nádherný zelený kopec oproti. To mu vrátilo spomienky na čas, keď boli ešte so Zuzkou spolu a chodili na výlety. Bolestne zovrel tvár a so smútkom privrel oči. Pomaly padol na kolená. Srdce sa mu zvieralo v ťaživom pocite úzkosti. 

"Viem, že existuješ. Cítim to. Jediné, čo neviem je, ako prísť k tebe bližšie. Prosím, Ježiš, ak vidíš teraz moju bolesť, urob niečo. Staň sa mojim osobným Spasiteľom. Ukáž mi, ako sa má moje srdce narodiť znova, aby mohlo cítiť to, čo už taký dlhý čas počúvam. Túžim po tom, aby si ma zmenil. Pomôž mi. Prosím!"

Nástojčivo volal pokorným hlasom. Nič mu neostalo, iba táto tichá modlitba. Nič viac už nemohol stratiť, iba dúfal vo vyslobodenie. V tichu kľačal na kolenách niekoľko minút. Tak veľmi túžil po Božom dotyku ako keď smädný a vyprahnutý túži po vode. A potom to prišlo. Mocne, znenazdajky, v tichu a pokoji. Z jeho srdca opadla ťažoba a nahradili ju čistota, pokoj a láska. Tak mocne ho to zasiahlo, že okamžite otvoril oči a zlomil sa v slzách dojatia. Po pár sekundách sa mu v mysli zjavilo obrovské zrkadlo. Všetko zlé, čo urobil sa mu začalo premietať ako nemý film. Dokonca sa mu zjavovali rozhovory a jeho slová. Okamžite pochopil, čo všetko mu bránilo v tom byť Bohu bližšie. Bola to jeho pýcha. Všetko, čo urobil sa mu odrazu zdalo odporné. Akoby ho samotná Múdrosť držala za ruku a presne mu objasňovala rozdiel medzi dobrom a zlom. Vnikla mu do srdca obrovská bázeň pred Bohom. Zimomriavky mu prechádzali po celom tele. Zrazu ním prešiel neznámy pocit. Zdalo sa mu, že vidí samého seba, plného špiny a blata, ako stojí pod nádherným vodopádom čistej a mohutnej vody. Okamžite to zistil. Bolo mu to všetko úplne jasné. Stal sa obmytý a prijatý bez toho, aby čokoľvek urobil. Tá láska a prijatie, ktoré sa usadili v jeho vnútri, sa ho dotkli natoľko, až mal chuť okamžite začať tancovať. Jeho srdce bolo natoľko uchvátené tým, čo práve zažil, že nečakane ním prešla nástojčivá myšlienka chváliť Ježiša, ktorý je skutočne živý. Ústa chceli rozprávať o tom, čo teraz cítil. Akoby mu z očí padla čierna plachta a on mohol vidieť. A konečne pochopil. Všetko. Rázne sa postavil, zdvihol tvár k nebu a nechal, nech slzy, ktoré mu stekali po lícach, opíšu jeho neskonalú radosť. 

"Ďakujem, Ježiš." vyslovil zlomeným hlasom a jemne sa usmial.