Bolí to, keď rastieš? - 147.časť

"Dobrý podvečer, Tomáš. Rád ťa tu vidím." zaznel hlas staršieho muža, ktorý sa postavil vedľa nich. "Máš nádherný doprovod." uklonil sa jemne hlavou k Zuzke a gentlemansky sa usmial. Zuzka mu ihneď opätovala úsmev. Do očí jej vošlo nadšenie, z jeho galantného vystupovania. 

"Pán profesor, aj vy ste tu? To som nečakal. Rád vás opäť vidím." postavil sa Tomáš a okamžite ho srdečne objal. Muž ho priateľsky potlapkal po chrbte a spokojne sa usmial. 

"Majú mi tu odovzdať nejakú cenu za moju prácu. Nie som moc na takéto večierky, ale moja žena, ktorá je niekde tam," otočil sa a pohľad uprel na ženu, ktorá sa veselo rozprávala s inou ženou, "ma presviedčala, že, aby som išiel. A roky v manželstve ma naučili, že ak chceš, aby tvoja žena kvitla, je dobré súhlasiť s jej názormi. Vyhneš sa tak zbytočným konfliktom." nahol sa bližšie k Tomášovi a ľahko sa usmial. Tomáš sa otočil k Zuzke, ktorá pobavene zdvihla obočie a potom s úsmevom prikývol. 

"Budem si to do budúcna pamätať. Aby aj moja manželka mohla kvitnúť tak ako tá vaša." povedal priateľsky. Profesor prekvapene zdvihol obočie a nahol hlavu k Zuzke. 

"Takže si sa oženil? Gratulujem, úžasná správa." potľapkal Tomáša hrdo po pleci a potom vystrel ruku k Zuzke. "Veľmi ma teší, pani Izakovičová?" láskavo sa usmial a keď mu Zuzka podávala ruku, galantne ju otočil a pobozkal. 

"Kľudne mi hovorte menom. Volám sa Zuzana." povedala milo a tiež sa na neho usmiala. 

"To je profesor Karol Fridrich, ktorý je špičkou vo svojom odbore. Práve on mi ponúkol možnosť pokračovať v jeho práci." pridal sa Tomáš a odovzdane sa na neho usmial. 

"Prosím, Tomáš, nepreháňaj, iba som prijal svoju prácu ako poslanie. Boh mi dal ten dar. Obdiv a vďaka patrí Jemu." vyznal sa pokorne. Zuzke do srdca vošla radosť. Už pri pohľade do jeho očí videla, aké požehnanie v sebe niesol. 

"To je pravda. Vaša práca si však tiež zaslúži obdiv, venovali ste jej takmer celý svoj život. A po svete chodí mnoho ľudí, ktorí by dosvedčili, ako veľmi ste im pomohli. Najmä svojou ochotou a ľudskosťou." 

"Ďakujem Tomáš, vážim si toho. Ja však rovnaký dar vidím v tebe. Preto som spokojný, že už konečne môžem odísť do dôchodku a v mojej práci bude pokračovať rovnako schopný a zapálený doktor." spokojne sa usmial profesor. 

"Moja manželka sa rozhodla mi v tom pomáhať." vyslovil s radosťou v očiach a nahol sa k Zuzke, aby ju pobozkal do vlasov. 

"Naozaj? Ó, tak to ma teší dvojnásobne. Už z diaľky vidieť, ako nádherne svietite, moja drahá. Ďakujem vám, že ste sa tak rozhodli." otočil pohľad k Zuzke a nežne sa na ňu usmial. 

"Je mi cťou." opätovala mu rovnaký úsmev Zuzka. Profesor sa otočil k svojej manželke, ktorá ho volala očami. 

"Musím sa ospravedlniť, moji vzácni, ale moja drahá manželka má volá. Ďalšia rada do manželstva, Tomáš, nikdy nenechaj svoju milovanú polovičku dlho čakať, má to byť opačne. Znak gentlemanstva." veselo žmurkol na Tomáša a usmial sa. 

"Budem si to pamätať, pán profesor." odvetil tesne predtým, než sa otočil a zoširoka sa za ním usmieval. Mal veľmi rád jeho spoločnosť. Pripomínal mu starého otca. 

"Veľmi príjemný muž." usmievala sa nežne Zuzka, keď sledovala ako profesor podišiel k svojej manželke, s láskou ju pohladil po ruke a kývnutím hlavou ich ešte raz pozdravil. 

"Vidíš ako Boh pracuje? Ešte pred chvíľou som bol frustrovaný zo správania môjho otca a pár okamihov na to, čo mi tvoja láska roznežnila srdce, mi poslal človeka, pri ktorom sa cítim prijatý a dostatočný. Úžasný je náš Boh, ktorý sa stará aj vtedy, keď to najmenej čakáme." Zuzka ticho prikývla a zamilovane mu pozrela do očí. Keď zaznela hudba, Tomáš chytil Zuzku za ruku, s láskou jej pobozkal prsty a viedol ju na parket. Potom sa spoločne oddali tancu. 

Veronika sedela na lavičke vonku a zamyslene privrela oči. Tak zvláštne sa jej zvieralo srdce, keď o Petrovi nič nevedela. Sama tomu nerozumela, prečo je to tak. Po ich poslednom rozhovore začínala nadobúdať dojem, že sú si blízki, možno sa pomýlila. Nikdy si svojimi pocitmi nebola istá. A teraz to tiež tak bolo. Už dlhý čas v nej žiadny muž takú neistotu nevyvolal. O to viac sa cítila stratená, že je to práve Peter. Ten, ktorý miluje jej najlepšiu priateľku. A aj keď mu Zuzka  jeho pocity nikdy neopätuje, bolo viac ako isté, že ona byť náhradou nechcela. Mierne sa zamračila, keď si uvedomila, aká je v tom všetkom stratená. 

"Myslel som si, že som to ja, kto si vo svojej tvári stále nesie to isté posolstvo. Prečo tá vráska starosti na tvojom čele?" ozval sa Peter, ktorý stál nad ňou a s úsmevom ju sledoval. Veronika sa strhla, rýchlo otvorila oči a šokovane sa pozrela na Petra. Ten si prisadol kúsok od nej, na rovnakú lavičku. "Veľmi ti to pristane. Prečo si tu tak sama?" Veronika neprestávala sledovať Petrovu tvár. Zdala sa mu nejaká iná. Uvoľnenejšia. Pokojnejšia. Akoby príjmal všetko, čo ho predtým trápilo. Nahla hlavu na stranu a ešte raz si ho vnímavo prezrela. V tom obleku vyzeral ešte príťažlivejšie ako zvyčajne. Ale podstatné bolo to, čo vyžaroval. Predtým si to u neho nevšimla. 

"Zdáš sa mi iný." odpovedala pri pohľade do jeho očí. Peter sa široko usmial a sklonil hlavu. S pretrvávajúcim úsmevom ticho prikývol. 

"To bude tým, že sa tak aj cítim. Chcem sa ti poďakovať. Tvoja trpezlivosť a láskavosť, ktoré si ku mne mala, vnímavé slová a ochota pomôcť mi, ma tiež príjmeli k tomu, aby som volal na Ježiša." zdvihol hlavu a zamyslene sa zahľadel do diaľky. "Niet slov, ktorými by som opísal, čo sa mi stalo. Tá láska, ktorá zasiahla moje srdce, mnou otriasla. Vo všetkých smeroch." vyslovil pokojne a potom sa otočil k Veronike. Jeho slová jej spôsobili neskutočnú radosť. 

"To je úžasná správa." vyslovila ihneď a hodila sa mu do náručia. Peter sa spokojne usmial a prijal jej spontánne gesto. 

"Ďakujem." ticho dodal. Veronikina usmiata tvár zvážnela a pomaly sa od neho odtiahla. Do srdca jej opäť vošla neistota. To ešte neznamená, že ťa bude milovať, zaznel tichý hlas v jej mysli. Keď uvidela jeho hlboký pohľad, srdce sa jej rozbúšilo v takej sile, že mala čo robiť, aby to v kľude predýchala. 

"Veľmi sa teším, že sa tvoje srdce znovu narodilo v Jeho pravde a slobode." vyslovila pokojne. Peter ju stále vnímavo sledoval a pokojne sa usmial. 

"Smel by som ťa dnu doprevádzať? Teda, ak nemáš nejakú inú spoločnosť." jeho vyrovnanosť vyvolávala ešte väčší zmätok v jej pocitoch k nemu. 

"Nie, som tu sama. Teda, vlastne, môžeme ísť dnu spolu." odpovedala trhano s prvým, čo ju napadlo. Nesmelo sa usmiala. Peter jej opätoval veselý úsmev, postavil sa a ponúkol jej ruku. Veronika sa s nadšením postavila tiež a s hlbokým nádychom ju prijala. 

Cítila sa naozaj výnimočne, keď smela kráčať po Petrovom boku. A hoci neistota v nej ešte stále doznievala, stačil jeden jeho úsmev a okamžite neistotu nahradila radosť. 

"Dáš si niečo na pitie alebo uprednostníš tanec?" spýtal sa jej priateľsky, keď zastali kúsok od vchodu, na kraji sály. Tesne predtým, než stihla Veronika odpovedať, podišla k nim riaditeľka a milo Petra pozdravila. Potom sa Veronike ospravedlnila a vzala Petra ku skupinke mužov, ktorí boli v družnej debate. Veronika za ním hľadela s vážnou tvárou a po chvíli pomalým krokom podišla k baru. Vypýtala sa pohár červeného vína a so zamyslením si vychutnala malý dúšok. Niekoľko minút takto trávila v tichu a samote a oddávala sa myšlienkam, ktoré jej vírili v hlave. 

"Smiem si prisadnúť?" spýtala sa Zuzka a skúmavo sledovala priateľkinu zamyslenú tvár. Veronika zažmurkala a okamžite ako začula Zuzkin hlas, snažila sa usmiať. 

"Iste. Tvoja spoločnosť mi bude vždy žiadúca." odpovedala Veronika. "Kde si nechala Tomáša?" spýtala sa a so záujmom začala prehliadať sálu. Oči jej však okamžite padli na Petra, ktorý práve s vážnou tvárou niečo vysvetľoval mužovi oproti. 

"Je v družnej debate s profesorom, po ktorom chce prevziať súkromnú prax." odpovedala Zuzka a so zvedavosťou sa otočila jej smerom. Veronika neodpovedala, pretože sa úplne stratila vo svojich myšlienkach. "Videla som ťa prichádzať spolu s Petrom. Vyzerali ste spolu krásne, akoby ste k sebe patrili." snažila sa Zuzka svoju priateľku vtiahnuť späť do rozhovoru. Veronika sa strhla a snažila sa tváriť nezaujato.

"Iba ma odprevadil. Sme priatelia. A myslím, že k niečomu viac medzi nami ani nedôjde. I keď.." nedopovedala a ľahko sa usmiala, keď si spomenula na vyznanie o jeho Božom dotyku. 

"I keď?" zopakovala Zuzka zvedavo. 

"Myslím, že sa v jeho živote udiala veľká zmena. Rozprával mi, predtým, než sme sem vošli, že Božia láska zasiahla jeho srdce, v mnohých smeroch. Neviem podrobnosti, ale stačí sa pozrieť na jeho tvár a okamžite zistíš, že je na ňom niečo iné." opäť sa otočila jeho smerom a nežne na neho upierala pohľad. Peter sa letmo otočil k nej a venoval jej jeden úsmev. Okamžite sa jej rozbúšilo srdce a sklopila pohľad. 

"To veľmi rada počujem. Teším sa, hlavne kvôli nemu." Zuzka sa odmlčala a vážne sledovala Veronikinu, inak vždy usmiatu tvár, vo zvláštnom zahalení vážnosti a smútku. Pomaly k nej vystrela ruku a jemne jej pohladila líce. "Moja najdrahšia, čo sa deje? Čo ťa trápi?" spýtala sa ticho a ustarane stiahla obočie. Veronika zdvihla hlavu a snažila sa usmiať. 

"Všetko je v poriadku. Nemaj o mňa obavy. Si čerstvá mladomanželka, teraz by si sa mala iba usmievať a užívať si svojho krásneho manžela. Buď šťastná, potom budem aj ja." vyznala sa s priateľským úsmevom. Zuzka si však stále nebola istá tým, čo povedala. Mala Veroniku rada a bolo jej ľúto, keď ju videla trápiť sa. 

"Tvoje slová ma veľmi tešia. A viem, že sú myslené od srdca, ale niečo v mojom vnútri mi našepkáva, že to tak úplne nie je. Trápi ťa Peter?" Zuzka intenzívne sledovala Veronikin neistý pohľad a to, ako okamžite pokrútila hlavou. 

"Ako by mohol? Sme iba priatelia." vyslovila s úsmevom, ktorý jej pomaly zmizol z tváre. Zhlboka sa nadýchla a potom si ticho vzdychla. 

"Chceš, aby som sa s ním porozprávala?" snažila sa ju povzbudiť Zuzka. 

"Nie, moja milá. Vôbec si ma nevšímaj. Mám iba také sentimentálne obdobie. Naozaj som v poriadku." snažila sa ju Veronika presvedčiť s väčšou radosťou. "Inak vaša svadba bola nádherná. Myslím, že som ešte na žiadnej takej nebola. Aspoň nie na takej, ktorá sa dokázala zariadiť tak rýchlo a bola bez jedinej chybičky. A vy dvaja, plní vzájomnej odovzdanosti, ste si užívali každý detail. Hlavne teda, tak ako som hovorila, Tomáš nemohol z teba spustiť oči. A myslím, že ani teraz nemôže." povedala, keď jej padol pohľad na Tomáša, ktorý sa zhováral a zároveň jedným očkom pozeral na Zuzku. Tá sa zamilovane usmiala a pobavene sklonila hlavu. Veronika sa zoširoka usmiala, keď sa opäť na ňu pozrela. 

"Som vďačná Bohu, že si práve ty mojou priateľkou. Máš úžasný dar radovať sa z hĺbky srdca z druhého šťastia. Veľmi si prajem a žehnám ti, aby si rovnaké a aj omnoho väčšie šťastie, mohla v Božom pôsobení prežívať s tým, koho budeš milovať celým srdcom." chytila Veronike ruku a jemne ju pohladila. 

"Amen." usmiala sa jemne a s rovnakou láskavosťou sa pridala a opätovala jej pohladenie.