Bolí to, keď rastieš? - 148.časť

Peter otočil pohľad na druhú stranu, kde uvidel Tomáša. Na malý okamih zvážnel. V jeho vnútri zaznel intenzívny pocit, aby za ním išiel. Zhlboka sa nadýchol a spomenul si na to, ako hlboko sa až Boh k nemu dostal. Ako mu rozostril pohľad do jeho duše. Zovrel tvár, ospravedlnil sa ostatným, že musí pozdraviť priateľa a pomalým krokom sa rozhodol k Tomášovi priblížiť. On si ho však nevšimol a keď skončil rozhovor s profesorom, chystal sa vrátiť k Zuzke. 

"Ahoj Tomáš." zastavil ho Peter neistým hlasom. Tomáš sa otočil a uprel pohľad do Petrových očí. Nečakal, že sa odhodlá osloviť ho ešte aj na večierku. 

"Peter." pokývol hlavou Tomáš a vážne zovrel pery. Očakával opäť nejaký útok z jeho strany. Keď však k nemu Peter priateľsky vystrel ruku, začudovane zdvihol obočie. 

"Prichádzam v mieri. Môžeme sa chvíľu porozprávať?" spýtal sa Peter so stále neistým pohľadom. Svoju ruku nechával vystretú. Tomáš sa otočil k Zuzke. Tá sa s úsmevom zhovárala s Veronikou. "Sľubujem, že ťa nezdržím." dodal Peter, keď uvidel jeho pohľad, ktorý smeroval za seba. Vedel, že patril Zuzke. Žiarlivosť, ktorú očakával, že príde, však tentoraz jeho srdce neovládla. Všetko pre neho bolo úplne nové. Napriek tomu, že ho srdce zabolelo, keď zazrel Zuzku, láska v jeho srdci bola silnejšia. Tomáš prijal jeho ruku, ale po pár sekundách ju stiahol naspäť k sebe. 

"Počúvam ťa." vyslovil vážne a upieral na neho hlboký pohľad. Peter si ticho vzdychol. Bol si vedomý chýb, ktoré urobil. Cítil, že je ten správny čas, aby sa tomu postavil čelom. 

"Chcel som ťa poprosiť o odpustenie. Mal si pravdu, vo všetkom, čo si hovoril." Peter sa odmlčal, zahľadel sa na Zuzku a jemne sa usmial. "Moja láska k Zuzke nebola skutočná. Teda, vtedy som si myslel, že bola. Až v Ježišovej podstate som pochopil ako plytko som uvažoval. V každom smere. Veľmi ma mrzí ako som sa správal, k tebe, aj k nej. Veľmi som na teba žiarlil a až teraz mám možnosť všetko chápať lepšie. Ty ju spravíš skutočne šťastnou. Vidím jej to na očiach. A môžem úprimne povedať, že sa z toho veľmi teším a prajem vám to." snažil sa Peter vyberať tie správne slová. Tomáš chvíľu na neho nechápavo hľadel. Mal pocit, že sa s ním snáď ani Peter nerozpráva. Po chvíli mu to však všetko došlo a priateľsky sa na neho usmial. 

"Tak to som naozaj nečakal." vyznal sa Tomáš so stále pretrvávajúcim úsmevom a priateľsky Petra potľapkal po pleci. "Chcelo to asi dosť odvahy a veľkú dávku sebazaprenia, aby si sa takto zachoval. Veľmi si ťa za to vážim." dodal Tomáš s uvoľnenou tvárou. 

"Musím priznať, že to ako som sa choval predtým, bolo naozaj zúfalé. Neviem, čo som od toho očakával. A vlastne ešte stále neviem, kam chce Boh, aby môj život viedol. Budem úprimný, neprestalo mi na Zuzke záležať. Jediná zmena, ktorú cítim je v tom, že moja láska predtým bola sebecká. Zázrak, ktorý som zažil bol až príliš silný na to, aby som v tom zotrval." vyznal sa Peter vážne. Tomáš prikývol hlavou. 

"Chápem. Ak budeš čokoľvek potrebovať, moje číslo poznáš." navrhol Tomáš. Peter sa uvoľnene usmial a prikývol. 

"Ďakujem. Vážim si toho. Urob Zuzku šťastnou, prosím. Príde čas, kedy sa porozprávam otvorene aj s ňou. Ale odvahu na dnes som už asi vyčerpal." povedal pobavene. Tomáš sa usmial a chápavo prikývol. Potom si opäť podali priateľsky ruky a Peter sa stratil v dave. Tomáš sa vybral naspäť za Zuzkou, ktorá už pri bare sedela sama. 

"Príjemný podvečer, krásna dáma. Čo vy tu takto sama?" prisadol si k nej Tomáš a pobavene sa usmial. Zuzka sa na neho pozrela so skrývaným úsmevom. 

"Nie som sama." odpila si z džúsu a ľahko sa usmiala. Tomáš chytil jej ruku a pohladil prsteň, ktorý svietil na jej prstenníku. Potom sa nahol bližšie k jej tvári. 

"Aký slastný pocit vo mne rastie, keď ťa smiem nazvať svojou manželkou. A keď viem, že dnes nebudem spať sám." pošepol jemným hlasom blízko jej pier. Zuzka sa zhlboka nadýchla a plytko vydýchla, keď si predstavila ich včerajšiu noc. 

"Privádzaš ma do rozpakov." vyznala sa ticho a do líc jej vošla červeň. Tomáš sa naklonil k jej prstom a nežne jej ich pobozkal. Počas bozku sa na ňu pozrel a očarujúco sa usmial. 

"Čo by si povedala na to, keby sme si v sobotu a nedeľu, spravili taký krátky medový víkend v našej chate?" navrhol Tomáš so zamilovaným pohľadom. Zuzka sa nesmelo usmiala. 

"Ale to je tvoja chata." odpovedala s nežným pohľadom. Tomáš si pritiahol jej dlaň a priložil si ju k perám. Potom rázne pokýval hlavou. 

"Tým, že si sa stala mojou manželkou, všetko, čo je moje, je odteraz aj tvoje." povedal Tomáš vážne. Zuzka na neho pozerala so zdvihnutým obočím. 

"Aj Barras?" usmiala sa. Tomáš sa usmial tiež. 

"Ten je tvoj odzačiatku, ako si ho stretla. Rovnako ako jeho majiteľ." vyznal sa s hlbokým pohľadom. Zuzke sa stiahlo vnútro a naklonila tentokrát hlavu ona k nemu. 

"Milujem ťa, môj drahý manžel." šepla blízko jeho pier. Tomáš ju pár sekúnd sledoval tým dychberúcim pohľadom a potom ju pobozkal. Zuzke podskočilo srdce a počas bozku sa ľahko usmiala. 

"Milujem ťa, moja nádherná manželka." vyznal sa Tomáš ihneď, ako sa od nej odtiahol. Potom ju chytil za ruku a pomaly ju viedol na parket. Práve hrali pomalú pesničku. Tancom jej chcel ukázať, aký vzácny je pre neho každý okamih, ktorý s ňou môže prežiť. 

Bolo neskoro večer, Peter stál vonku a uprene sledoval nočnú oblohu. Zdalo sa mu, že aj veci, ktoré sa mu predtým javili ako všedné, sa po tom, čo sa mu stalo, zmenili na niečo neobyčajné. Akoby niečo v jeho vnútri šepkalo, že to, čo vidí, je jasným dôkazom o Stvoriteľovi. A vo svojom okolí toho zistí viac. Boh sa v jeho živote oslávi. Ticho sklonil hlavu a privrel oči. Bol vďačný za Tomáša. Aj napriek tomu ako sebecky sa k nemu správal, dokázal ho prijať priateľsky a s odpustením. 

"Neruším?" vyslovila do jeho ticha Veronika. Peter sa strhol a keď uvidel ako na neho Veronika pozerá, usmial sa. 

"Ale kdeže." odpovedal pokojne. 

"Viacerí sa pýtajú na nového primára našej nemocnice. A ty si sa tu skryl." Veronika pomaly podišla bližšie k nemu a zahľadela sa na hviezdnu oblohu. "Už chápem prečo." usmiala sa a zhlboka sa nadýchla. Peter ju chvíľu vnímavo sledoval a potom sa tiež zahľadel na oblohu. 

"Všetko sa mi zdá iné. To, čo sa mi predtým javilo, že ma napĺňa, teraz pre mňa nemá takú hodnotu. Teda, nie žeby som si nevážil, že ma chcú vidieť ako primára, ale toto ticho ma nejak priťahuje viac." vyslovil Peter a otočil sa k Veronike. "Neviem, či mi rozumieš?" spýtal sa s úsmevom. Veronika mu úsmev opätovala. 

"Viac ako si myslíš. Veľa vecí, ktoré sa ti predtým zdali všedné, sa teraz pred tebou otvoria ako ranné slnko po tmavej noci." odpovedala a opäť sa zahľadela na hviezdnu oblohu. 

"Ďakujem." vyslovil ticho. Veronika na neho zmätene pohliadla. 

"A za čo?" nechápavo zdvihla obočie. 

"Za to, že si to so mnou nevzdala." vyslovil s ľahkým úsmevom a otočil pohľad na jasný mesiac. Veronika si ticho vzdychla a chvíľu mlčky sledovala jeho pokojnú a vyrovnanú tvár. Chcela mu veľmi na to niečo povedať, ale nebola si istá, či by tým nepokazila to, čo medzi nimi bolo. Zrazu sa Peter opäť otočil k nej a uprel pohľad na ňu. Spomenula si na ich bozk. Keby sa teraz rozhodol urobiť to, čo predtým, už by mu nebránila. Tak silno jej búšilo srdce z okamihu, ktorý medzi nimi nastal. Nebola si istá, čo vidí v jeho očiach, ale to, čo cítila v sebe bolo silné. 

"Bude asi lepšie, keď pôjdeme dnu." prerušil ticho medzi nimi Peter. Veronika prehltla úzkosť, ktorá sa jej vytvorila v krku a ticho prikývla. "Mohol by som ťa potom odviezť domov, ak by si chcela." znenazdajky vyslovil návrh, ktorý ju zaskočil. Prekvapene zdvihla obočie a o pár sekúnd na to, keď si uvedomila, že stále čaká na jej odpoveď, prikývla.

"Budem rada." nesmelo dodala. Keď Peter podišiel k dverám a galantne ich otvoril, aby vošla dnu, so skrývaným úsmevom mu ticho poďakovala. 

Večierok vrcholil. Vilma neisto kráčala k Tomášovi a Zuzke, práve keď skončili rozhovor s profesorom a ticho si šepkali, že by sa mohli potajme vypariť. 

"Smiem vás vyrušiť?" s vážnou tvárou podišla ku nim a otočila pohľad k Zuzke. Tá sa pozrela na Tomáša a ticho prikývla. 

"Ako vám môžeme pomôcť?" pridal sa Tomáš. 

"Chcela som poprosiť Zuzku, či by nemala zajtra čas na chvíľu sa u mňa zastaviť. Niečo veľmi dôležité by som jej chcela povedať." vyslovila Vilma nervózne. Pamätala na sľub, ktorý dala Sebastianovi aj Alenke, že konečne Zuzke povie pravdu o jej biologickom otcovi. Zuzka uprene sledovala Vilmine neisté oči a zamyslene sa zahľadela do diaľky. 

"Vlastne, chceli sme ísť zajtra na víkend mimo mesto." odpovedal opäť Tomáš, ale potom otočil pohľad k Zuzke. "Ale ak je to súrne, môže to počkať. Čo si myslíš ty, drahá?" uprene sa zahľadel na Zuzkinu zamyslenú a vážnu tvár. Jej myšlienky ju odviali k maminým slovám: "Vilma vie, kto sú tvoji biologickí rodičia." Zhlboka sa nadýchla a otočila opäť svoj pohľad k Vilme.