Bolí to, keď rastieš? - 149.časť

"A prečo mi to nepoviete teraz?" odvážila sa spýtať s tým jasným modrým pohľadom, ktorý Vilme vyrážal dych. Akoby sa jej do srdca nasťahovala ešte väčšia dávka výčitiek, než mala. Vilma sklopila pohľad a sústredene dýchala. Snažila sa nájsť tie správne slová, ktorými by túto situáciu správne vysvetlila. 

"Nie je na to vhodný čas ani priestor." odpovedala ticho, so stále sklopeným pohľadom. Zuzka na ňu uprene hľadela s nechápavým výrazom. Potom otočila hlavu k Tomášovi. Pri jeho pohľade jej oči zjemneli. S nehou ho pohladila a s jemnými gestami v tvári sa mu snažila ozrejmiť, že zajtrajšok budú musieť odložiť. Tomáš sa s láskou usmial, priložil si svoju ruku na jej a chápavo prikývol. Po pár minútach, kedy sa Vilma odvážila opäť zdvihnúť hlavu k Zuzke, sa otočila na ňu a ticho si vzdychla. 

"V poriadku, zajtra prídem." vyslovila pokojne. Vilma pokorne prikývla, ticho sa poďakovala a s prianím príjemného zvyšku večera sa stratila v dave. 

Zuzka sa otočila k Tomášovi a ľútostivo stiahla obočie. 

"Nevadí ti moje rozhodnutie, za nás oboch, že ten víkend na chate odložíme?" spýtala sa Zuzka s úprimným pohľadom. Tomáš sa zamilovane usmial a nahol sa k jej perám. 

"Kdeže, moja láska. Máme na také chvíle celý život. Viem, že akékoľvek rozhodnutie urobíš, bude správne. Máme predsa rovnaký Zdroj múdrosti." vyslovil s láskou a nežne sa dotkol jej pier. Zuzka sa spokojne usmiala a preplietla si s ním prsty. Jeho pohľad ju ťahal tam, kde neexistovali neistota ani pochybnosti. S rovnakým hravým úsmevom ako mal on sám, sa ním nechala odviesť až k autu, aby spoločne mohli odísť domov. 

Keď Tomáš podišiel k dverám, vybral z vrecka svojho saka nové kľúče od bytu a podal ich Zuzke. 

"Otvor si svoj domov." vyslovil hravo a prenechal jej miesto. Zuzka sa nadšene usmiala, prikývla a odomkla. Ihneď k nej pribehol Barras a s veselým vrtením chvosta jej dával najavo svoju radosť z toho, že ju opäť vidí. 

"Áno, aj ja som rada, že ťa vidím, môj drahý priateľ." šepla s nadšením a pohladila ho na mieste, kde to mal najradšej. Tomáš sa usmial, prešuchol sa pomedzi nich a vošiel do kuchyne. Keď už Barrasovi stačila Zuzkina blízkosť, podišiel k Tomášovi a ľahol si k jeho nohám. Zuzka sa veselo usmiala a posadila sa na sedačku. S láskou sledovala ich spojenectvo. Do mysle sa jej náhle vkradli myšlienky z rozhovoru s Vilmou. Zvážnela jej tvár a zamyslene sa otočila na druhú stranu. Niečo v jej vnútri ju ťažilo. Akoby ju čakal rozhovor, ktorým si nebola úplne istá. Po pár minútach si prisadol na miesto, kde upierala svoj pohľad, Tomáš. Zažmurkala, tvár sa jej uvoľnila a pery sa jej pohli do ľahkého úsmevu. 

"Čo trápi moje nežné vtáča?" spýtal sa Tomáš s hlavou nahnutou do strany. Očami ju intenzívne sledoval. Zuzka si ticho vzdychla. 

"Možno som niekedy až príliš emotívna. Zamýšľam sa, čoho sa bude asi týkať ten rozhovor s riaditeľkou. A jediné, čo ma napadá, je téma o mojich biologických rodičoch. A teraz premýšľam, budem vedieť to, čo budem počuť, spracovať ľahko? Neprevalcuje ma to veľmi? Je to ten správny čas, aby som sa pozrela ľuďom, ktorí sa ma vzdali, do očí a povedala od srdca, že im odpúšťam? Som toho schopná? Je toho schopné moje srdce? Nechcem, aby to znelo iba ako naučená fráza. Túžim po skutočnom a naplňujúcom Božom odpustení vo vzťahoch, ktoré mi Boh podaruje. Ale čo ak bude bolesť, ktorá ma postretne silnejšia, než moja túžba cítiť Jeho milosť?" vyznanie, ktoré z nej vyšlo bolo také nečakané, až ju to samú zaskočilo. V srdci však pocítila úľavu. Vedela, že to bolo spôsobené hlavne tou hlbokou dôverou, ktorú si k Tomášovi vybudovala. Jeho oči zjemneli nehou a s láskou jej pohladil tvár. 

"Moja drahá, krehká ľalia. Chceš si byť istá, čo prinesie zajtrajšok? Máš dve možnosti. Môžeš svoju dušu zaplniť obavami z toho, čo sa stane a ono sa to ani stať nemusí alebo môžeš svoje srdce upokojiť istotou v to, že Boh je Ten, kto miluje konať nečakane. A aj keby sa to nestalo hneď a tvoje srdce by kričalo bolesťou a pocitom krivdy, tá istota sa nezmení. Môžeš po nej siahnuť kedykoľvek. Aj Peter zapochyboval a začal sa topiť, keď mu Ježiš dal možnosť kráčať po vode. Neboj sa toho. On je na dosah ruky, podobne ako to bolo s Petrom. Odváž sa siahnuť po tejto milosti. Je to dar, ktorý si nemusíš ničím zaslúžiť. Stačí ho len prijať s vďakou a pokorou. Potom zistíš, že nič nie je také ťažké, aby to náš dobrý Boh nedokázal zmeniť vo svojej moci a tým sa smel osláviť. Keď sa budeš cítiť najhoršie, spomeň si na tieto slová." odmlčal sa, rázne sa postavil a podišiel ku svojej knižnici, odkiaľ vybral Bibliu a otvoril ju na presnom mieste. Potom pozrel na Zuzku zamilovaným pohľadom a keď prikývla s očakávaním, akými slovami ju chce povzbudiť, Tomáš sa pozrel na vyznačené riadky v Biblii, ktorú držal v rukách a začal čítať nahlas: "Kto je Boh ako ty, ktorý odpúšťa viny, ktorý prehliada priestupky zvyšku svojho dedičstva? Nezostáva navždy pri svojom hneve, lebo v tom má záľubu, že udeľuje milosť." (Biblia, Micheáš 7:18) Keď Tomáš dočítal, ešte chvíľu očami zotrval na vyznačených riadkoch, akoby si to aj on sám chcel pripomenúť. Hneď na to sa spokojne  usmial. Potom opäť podišiel ku nej a položil Bibliu na stolík. Zuzkine prsty nežne vzal do svojej ruky a priložil si ich k perám. Zuzka ho nežne pohladila očami. 

"Som tak vďačná, že mi Boh podaroval za manžela práve teba. Nech si prechádzam čímkoľvek, vždy máš tu silu a múdrosť naviesť ma bližšie k Nemu. Je to to najvzácnejšie, čo mi môžeš do života dať, teda okrem tvojej nádhernej lásky a starostlivosti." vyslovila nežne. Potom sa naklonila k jeho tvári a podarovala mu tri ľahké bozky na líce. Po poslednom bozku, si svoje líce priložila na jeho a privrela oči. Druhou rukou mu vošla do vlasov a s láskou ho začala hladiť. Tomáš sa zhlboka nadýchol a tiež privrel oči. "Nesmierne ťa milujem, môj drahý." šepla tichým hlasom. Tomáš sa ešte viac pritúlil a užíval si jej dotyky. 

"Moja milá, moja vzácna, moja najdrahšia. Srdce mi horí a volá túžbou po tebe. Duša prahne po tom, aby cítila vôňu tej tvojej." šepol hlbokým hlasom. Náhle sa odtiahol, pár sekúnd sledoval jej oči plné očakávania a potom sa zmocnil jej pier. Srdcia im bili v rovnakom rytme a ich bozky zneli tými istými melódiami. Túžba, ktorá sa v nich zhmotnila, spomalila všetky myšlienky, ktoré sa v nich nahromadili za dnešný večer. 

Bolo skoro ráno. Vilma sedela vo svojej kancelárii a na monitore kontrolovala financie, ktoré sa za včerajší večer podarilo pre nemocnicu vyzbierať. Zrazu zaznelo tiché klopanie na dvere. Vilma prekvapene pozrela na hodiny a so zdvihnutým obočím čakala, kto vojde dnu. Jej výraz okamžite zvážnel, keď uvidela  tvár doktorky Frank. 

"Dobré ráno, pani riaditeľka. Včera ste mi povedali, že by ste sa so mnou chceli rozprávať." vyslovila neisto. Vilma ticho prikývla a ukázala rukou na stoličku oproti sebe. 

"Prosím, posaďte sa." Lenka nervózne blúdila očami sem a tam. Cítila sa ako na ihlách. "Pani doktorka, veľmi si vážim prácu, ktorú ste pre našu nemocnicu urobili, ale, aby som bola úprimná, dostalo sa mi do uší niekoľko nepríjemných správ o vašom vzťahu k jednej z našich sestier. A po vašom včerajšom nečakanom ozrejmení situácie pri pánovi Bernardovi Izakovičovi, jeho synovi a jeho partnerke, si nie som úplne istá, čo si mám o tom všetkom myslieť. Vedeli by ste sa mi k tomu vyjadriť?" vyslovila profesionálnym hlasom Vilma. V Lenkinom vnútri, na malý okamih, vybuchol pocit hnevu. Opäť sa musí riešiť tá bezvýznamná sestra. To tu pre ňu majú všetci slabosť? Pomyslela si pre seba. "Tak, aký je váš názor na túto vec?" spýtala sa Vilma opäť, keď videla, že Lenka neodpovedá. 

"Pani riaditeľka. Medzi mnou a sestrou Sabovou sa stalo iba malé nedorozumenie. Už sme si to medzi sebou vyjasnili a netreba sa k tomu vracať." snažila sa Lenka zamaskovať svoj pocit urazenosti pokojným hlasom. Vilma vnímavo sledovala jej výraz tváre. Niečo v jej vnútri jej našepkávalo, že nehovorí pravdu.

"Počula som, že na vás bola podaná sťažnosť a nebyť práve tejto sestričky, mali by ste problémy. Je to pravda?" spýtala sa rázne. Lenka na ňu trikrát zaskočene zažmurkala. 

"Nebolo to úplne tak. Chyba bola aj na sestrinej strane. Do pacientovej karty nevložila papiere o posledných krvných odberoch." povedala dôležito. Vilma sa zamračila a vzala si do rúk papiere, ktoré mala nachystané vedľa seba. 

"Pán Juraj Stránsky vo svojom liste píše, že sestra postupovala presne podľa postupov, dokonca mu poskytla nadštandardnú starostlivosť, pričom vy ste boli arogantná a nepočúvali ste obavy, ktoré sestra o jeho stave mala. Dokonca píše, že sťažnosť sťahuje len kvôli intervencii spomínanej sestry." sústredene sledovala riadky v liste, ktorý držala v rukách a potom sa hĺbavo zahľadela do Lenkiných zaskočených očí. "Takže, pani doktorka Frank, niekto tu klame. Chcete mi to nejak ozrejmiť?" dodala vážne. Lenka si odkašľala a zahľadela sa do zeme. 

"Neviem, čo vám mám na to povedať." vyslovila ticho. 

"Arogancia, klamstvo a sebeckosť sa veľmi do lekárskeho povolania nehodia, nemyslíte?" Lenka uprene sledovala podlahu a stále mlčala. "Poprosím vás, aby ste si na pár dní vzali dovolenku. Budem uvažovať, čo s vami urobím ďalej." dodala Vilma vážne. Lenka na ňu uprela urazený pohľad. Vilmin prísny zrak ju však okamžite schladil. Ticho prikývla. "Ďakujem, môžete ísť." povedala Vilma nezaujalo a opäť sa začala sústrediť na monitor. 

Lenka s dlhým nosom vyšla von. Chvíľu sledovala kľučku na dverách, potom sa otočila a keď uvidela spytujúci Veronikin pohľad, zhlboka sa nadýchla a bez slova rýchlym krokom kráčala k výťahom. Práve z jedného z nich vychádzala Alenka. Prekvapene sledovala Lenku, ktorá okolo nej prešla ako víchrica. So zdvihnutým obočím pristúpila k Vilminej kancelárii.