Bolí to, keď rastieš? - 15.časť

Prešlo niekoľko dní po ich spoločnom bozku a Zuzka sa stále cítila rovnako zvláštne, ako keď tam pri ňom stála. Mala naliehavú chuť ozvať sa mu, aby si to vysvetlili. Najmä vtedy, keď stála opretá o strom, na ich spoločnom mieste a sledovala Haxa, ako veselo pobehuje po tráve. Neurobila to. Jej hanblivosť a zmätenosť jej v tom bránili. Čupla si na zem a hladila posledné kvety, ktoré na lúke ešte vykúkali. Zrazu k nej pribehla Lejla. Na okamih sa jej zastavil dych a zmätene sa pozerala dookola.

"Kde máš pána?" spýtala sa šeptom. Po chvíli k nej podišiel Peter. Keď zdvihla pohľad k nemu, hľadel na ňu naliehavým pohľadom. Postavila sa. Snažila sa o to, aby sa jej srdce upokojilo a ona tak mohla pokojnejšie premýšľať. Zmenilo sa to však, keď zaznel jeho hlas:

"Prepáč, že som sa tak dlho neozval. Premýšľal som." povedal pokojným hlasom. Zuzke sa v hrdle spravila zvláštna hrča.

"O čom?" spýtala sa ticho. Bála sa, že by ho mohla stratiť.

"O tebe. O našom priateľstve. O tom, čo sa stalo." odmlčal sa a chvíľu hľadel na kopce, ktoré sa vypínali nad Zuzkou. "Možno by som mal povedať, že som to nemal urobiť, pretože som tým narušil naše priateľstvo. Ale ja toho neľutujem. Urobil by som to opäť a aj teraz, ak by si mi to dovolila." povedal odhodlane a zahľadel sa do jej nevinných modrých očí. Zuzka na neho nemo hľadela. Čo k tomu mala povedať? Sama premýšľala každý večer, ako správne pochopiť svoje pocity k nemu. Bála sa však. Čo ak sa to všetko pokazí a ona príde o najlepšieho priateľa, ktorého vo svojom živote mala.

"Našiel som z toho východisko." prerušil jej premýšľanie. Zhlboka sa nadýchla a naliehavo mu pozerala do očí. "Nebudem na teba tlačiť. Nemalo by to žiaden zmysel. Nech je to tak, ako chceš ty. Nechcem ťa stratiť." povedal sebaisto. Zuzka si vydýchla. Srdce sa jej uvoľnilo po poslednej vete. Cíti to rovnako, ako ona.

"Ďakujem. Ani nevieš, ako sa mi uľavilo. Bála som sa, že si sa rozhodol.." nedopovedala a ticho sa mu otočila chrbtom. Do očí sa jej začali tlačiť slzy. Peter pristúpil tesne blízko nej a vtiahol ju do náručia.

"Nikdy sa tak nerozhodnem. Počuješ? Si pre mňa to najdrahšie v mojom srdci. Nech sa ty rozhodneš akokoľvek, tvoje priateľstvo mi vždy bude vzácne." pošepol jej do vlasov. Schúlila sa k nemu a chvíľu tam len tak stála. Jeho objatie ju upokojilo. Počuť, ako mu bije srdce jej dávalo živnú pôdu k tomu, aby sa usmiala. Úplne jemne. Cítila vďačnosť za to, ako to nakoniec dopadlo. Potom sa pomaly odtiahla a opäť mu pozrela do očí. Naklonila prsty k jeho tvári a jemne ho pohladila. Privrel oči a nežne sa pritúlil. Zrazu ich stiahla a začala sa prechádzať po lúke. Peter ju ticho nasledoval.

"Dnes mi nebudeš rozprávať o Bohu?" spýtal sa so záujmom. Zuzka sa k nemu otočila a usmiala sa. Bol presne taký istý, ako predtým bozkom. Vnímavý a uvoľnený. Zľahka vydýchla. 

"V poslednom čase premýšľam o trápení. Vieš, už keď som sa dozvedela, že som adoptovaná a zamýšľala sa, kto sú vlastne moji biologickí rodičia a prečo ma nechceli? V mysli mi vialo množstvo otázok, ktoré viedli k jedinému. Trápeniu. Myslím, že my ľudia to robíme dosť často. Každý jeden nádych sa nájde niekto, kto týmto pocitom prechádza." Zuzka sa odmlčala a zahľadela sa na hory. Peter ju sledoval s pootvorenými ústami. To, ako rozprávala a vlastne premýšľala vo svojom veku, ju robilo ešte výnimočnejšou. Potom sa otočila k nemu a uvoľnene sa usmiala. "Vidíš tie štíty? Odtiaľto z diaľky sú obdivuhodné a majestátne. Aký je asi Ten, kto ich stvoril? Myslíš, že niekedy chcel, aby sme svoje srdce sýtili takými pocitmi? Keď sa pozrieš na tie štíty, javí sa mi, že sú jednou z odpovedí na tú otázku." odmlčala sa a opäť sa na ne pozrela." Aj napriek tomu, že odpoveď na naše trápenie máme, stále nás v srdci zviera. Je však upokojujúce vedieť, že Ten, kto nás stvoril vidí až za naše zahmlené obzory." jej hlas bol tichý. Hoci rozprávala všeobecne, cítil, že hovorí hlavne o sebe.

"Aké trápenie zviera teba?" spýtal sa so záujmom Peter. Zuzka sa k nemu otočila a usmiala sa.

"Dobrá otázka. Aj ja sa ťa jednu opýtam: Bolí to, keď rastieš? Myslím duchovne, nie fyzicky." jej hlas bol jemný a láskavý. Peter na ňu skúmavo hľadel. Do srdca mu vchádzal ešte väčší obdiv k nej. To, akú mala dušu ho nútilo, aby k nej pristúpil ešte bližšie. Jeho tvár bola tak blízko jej, že stačil malý pohyb a dotkli by sa im pery. Obdivne na ňu upieral pohľad. 

"Dajte Boha na prvé miesto vo svojom živote a On vám dá, čo budete potrebovať." (Biblia Mt 6:33) pošepla ticho pri jeho perách. Nadýchla sa a opäť sa začala pomaly prechádzať po lúke. Peter stál na svojom mieste a nemo na ňu hľadel. Bola taká čistá, až ho to zasahovalo hlboko do srdca.

"Neviem odpovedať na tvoju otázku, ale niečo pre teba mám." podišiel ku nej a chytil jej ruku do svojej dlane. Prekvapene na neho vzhliadla so zdvihnutým obočím. Usmiala sa.

"A čo také?" spýtala sa zvedavo. Peter sa široko usmial. Z bundy vytiahol malú krabičku a podal jej ju do dlane. Skúmavo si ju obzerala prstami. Potom ju otvorila. Do očí jej vošlo nadšenie. Bola to malá sklenená fľaštička s korkovou zátkou a vo vnútri boli skryté drobné, farebné kvietky. Vošlo jej do srdca nadšenie a hodila sa mu do náručia.

"Ďakujem, je to nádherné." pobozkala ho na líce a opäť sa na fľaštičku zamilovane pozerala. Vedel, že jej to urobí radosť. Za tie roky na nej odpozoroval, že nepotrebuje drahé dary. Miluje maličkosti, ktoré sú svojím spôsobom všedné, ale ju nadchýňajú svojou hĺbkou. Jedna jeho kamarátka floristka mu v tomto dopomohla. On mal nápad a ona ho zrealizovala. Teraz sa mu srdce chvelo radosťou, aký úspech tento darček u Zuzky mal. Pomaly otvorila zátku a privoňala si. Jej zmysly pošteklila jemná kvetinová vôňa. Privrela oči a nežne sa usmiala. Potom sa náhle otočila k Petrovi. Hľadel na ňu s rukami vo vreckách. Usmieval sa, keď videl jej výraz. Nadchýňal sa spolu s ňou.

"Peťko, to je tak nádherný darček. Neviem, čím som si ho zaslúžila, ale je úžasné, že sa ti podarilo, pre mňa, odkryť kúsok jari." povedala nadšene. Oči jej žiarili radosťou. Peter sklonil hlavu a usmial sa. Tešil sa z toho, že mohol na ňu takto zapôsobiť. Možno sa dostal o krôčik bližšie k jej srdcu.

Dni sa striedali s týždňami a týždne s mesiacmi. Zimu nahradila teplá jar. Zuzka sa tešila, pretože konečne mohla vziať deku a ľahnúť si k svojmu obľúbenému stromu. Slnko už bolo dostatočne teplé a na lúke svietili farebné hlávky kvetov. Hax si ako vždy spokojne pobehoval sem a tam a naháňal všetko, čo sa hýbalo. Zuzka privrela oči a nadychovala sa zhlboka toho pokoja, ktorý k nej prúdil. Užívala si svetlo, ktoré ju presvecovalo. Milovala to. Iba tak ležať a čerpať z darov od ich Stvoriteľa. Zrazu sa jej k tvári priblížil psí ňufák. Vedela komu patril a usmiala sa. 

"Lejla, ty vždy prídeš tak nečakane." Objala ju a poškrabkala za uchom. Poznala už, aký dotyk je jej milý. Lejla si na ňu spokojne položila hlavu. 

"Môžem to urobiť aj ja?" spýtal sa Peter pobavene. Zuzka sa posadila a zahľadela sa na neho s úsmevom. 

"Som rada, že si prišiel." povedala s radosťou. 

"Samozrejme. Je to najočakávanejší deň v celom mojom týždni. Keď sa tu smiem s tebou stretnúť." povedal trochu vážne. Zuzka sa postavila a podišla k stromu. Oprela sa oň a zahľadela sa na kopce. Vždy ju tento výhľad fascinoval. 

"Mala si narodeniny. Môžem ti poblahoželať?" spýtal sa nadšene. Zuzka sa k nemu otočila a prikývla. Vzal jej ruku do svojich a chvíľu ju len tak držal. 

"Už len to, že si tu, je pre mňa dar." prerušila jeho ticho. Zdvihol pohľad k nej a usmial sa. 

"Vždy si bola iná. Dať ti darček, ktorý sa nachádzal len tak niekde v obchode, to by nestačilo, aby som vyjadril, aká si. Tvoje srdce je tak nepopísateľne nádherné, že som mal čo robiť, aby som prišiel na to, čo by ho vystihlo. Pretože je naučené prijímať to, čo je pre nás ostatných úplne samozrejmé a všedné, s väčšou úctou a láskou. Keby som mohol, darujem ti celú lúku kvetov alebo strom, ktorý tak miluješ. Ale tieto dary ti už podaroval Boh, však?" odmlčal sa a nežne sa na ňu usmial. Dojato na neho upierala svoj pohľad. Presne vedel, čo má povedať, aby sa dotkol jej srdca. 

"Peťo." položila mu prsty na tvár a jemne ho pohladila. 

"Ja viem, povedala by si mi, nech si nerobím starosti, že to, čo je dôležité sa kúpiť nedá." usmial sa a Zuzka sa rozosmiala. Tak dobre ju poznal. "Ale ja som ti chcel dať niečo, čo ti mňa bude pripomínať aj v časoch, kedy by sme boli od seba vzdialení akýmkoľvek spôsobom. Niečo, čo by vystihlo, aká si pre mňa vzácna." v ruke držal malú červenú krabičku s jemnými kvetinami. "Tak teda krásne narodeniny, Zuzka." povedal nežne a podal jej ju do rúk. Potom sa odtiahol a posadil sa k Lejle, ktorá si ľahla k jeho nohám. Zuzka skúmavo sledovala darček vo svojich rukách. 

"To, čo si povedal, bolo pre mňa tým najkrajším darčekom." povedala rozžiarene a sadla si vedľa neho. Sledoval ju s veselou tvárou. Bola dojatá z toho, ako si dal záležať, aby ju potešil. Triasli sa jej prsty, keď krabičku otvárala. Vo vnútri bol amulet. To, čo bolo na ňom výnimočné, bolo jeho vyobrazenie. Bola na ňom malá holubica s rozprestretými krídlami a roztvorenou ružou na vrchu. Olemovaný bol listami a kvietkami. Navlečený na tenkej zlatej retiazke celému šperku dodával originalitu. Zuzka darček ohúrene sledovala prekvapeným pohľadom. Jemne ho pohladila prstom. 

"Vždy, keď ťa vidím, ako kráčaš po lúke a nadšene vystieraš ruky k nebu, predstavím si holubicu, ktorá s roztiahnutými krídlami, slobodne lieta sem a tam. A chcel som ti darovať ružu, pretože tá ťa vystihuje, svojou krásou a jedinečnosťou. Živá by ti však zvedla, tak som sa rozhodol pre toto." povedal vážne. "Smiem?" vytiahol retiazku z krabičky a pomaly jej ju pripol na krk. Do srdca jej vošlo nadšenie a radosť. Už tak dlhý čas sa snaží o jej srdce. Ona si ešte stále nebola istá, ale práve tým, ako k nej pristupoval a ako ju vnímal, mala veľkú túžbu urobiť niečo nové. Posunúť sa bližšie k nemu. Chytila jeho ruku do svojej a preplietla si s ním prsty. Palcom ho jemne hladila a očami sledovala pohyb jeho prstov. 

"Ďakujem. Za to, aký si vnímavý a citlivý ku mne. Aj za tvoju trpezlivosť, že aj napriek tomu, že som ťa odmietla, stále čakáš." odhodlala sa a pozrela mu do očí. Videla v nich toľko obdivu a lásky, že by sa to nezmestilo ani na celú šírku lúky, kde sa práve nachádzali. Peter sa jemne nahol k jej perám a očami ich skúmal. 

"Ak by si mi to dovolila, ak by som smel, ukážem ti, čím všetkým si naplnila moje srdce." pošepol ticho. Zuzkine vnútro cítilo rovnakú tieseň, ako keď ju pobozkal prvý krát. Bála sa. On jej to uvidel v očiach a odtiahol sa. Nebola pripravená. Ešte stále. Vzdychol si. Náhle k nemu pribehol Hax. Aké presné načasovanie, pomyslel si. Vzal paličku, ktorú mal pri nohe a postavil sa. Otočil sa k Zuzke a venoval jej hravý úsmev. Potom celú svoju pozornosť začal venovať Haxovi. Zuzke do srdca vošlo sklamanie. Mrzelo ju, že to pokazila svojimi obavami. Stále si však nebola istá, či je pripravená posunúť ich vzťah až takto ďaleko. Ťažoba, ktorá ju naplnila však prešla, keď na ňu vzhliadol s veselými iskričkami v očiach. 

"Chcel som sa ťa spýtať, či by si so mnou, budúci týždeň vo štvrtok, nešla na deň otvorených dverí jednej vysokej školy, kde sa hlásim?" zvolal na ňu z diaľky. 

"Pôjdem rada." usmiala sa a jemu sa na tvári zjavil široký úsmev. Všetko nedorozumenie medzi nimi bolo razom preč.