Bolí to, keď rastieš? - 150.časť

Vošla dnu, kde ju s prekvapením privítala Veronika. 

"Alenka? Teda, veľmi rada ťa vidím, iba som nečakala, že sa tu objavíš. Asi ideš za pani riaditeľkou, však?" milo sa prihovorila Veronika a ihneď k nej pristúpila, aby ju objala. Alenka ju nežne pohladila a prikývla. 

"Môžem vojsť?" spýtala sa pokorne. Veronika prikývla a opäť sa usadila za svoj stôl. 

Vilma práve telefonovala, keď sa Alenka odhodlala vojsť dnu. Vilma k nej uprela pohľad a očami ju povzbudila, aby sa posadila. Alenka ju počúvla a zaujato sledovala Vilmin vážny výraz pri telefonovaní. Bola sebaistá a rázna. Vyznela úplne inak, ako keď spolu telefonovali a informovala ju o stave svojej matky. Teraz sa jej zdalo, že je z nej  iná žena. Jediné, čo ju prezrádzalo boli jej oči. Plné smútku a únavy. Okamžite ako Vilma skončila hovor, vypla si mobil a položila ho na stôl. 

"Prepáč Alenka, ale včera sme mali stretnutie s investormi a zisťujem ešte nejaké maličkosti. Nemocnica totiž potrebuje dostatočnú finančnú injekciu." ospravedlňujúco sa snažila vysvetliť Vilma svoj nečakaný hovor. 

"To je v poriadku. Si predsa v práci." chápavo sa na ňu usmiala Alenka. 

"Ďakujem, že si prišla." hlboko sa nadýchla a unavene privrela oči. 

"Mala by si si oddýchnuť. Vyzeráš veľmi unavene." materinsky k nej vzhliadla. Vilma ticho prikývla a podarovala jej jemný úsmev. 

"Ďakujem za tvoju starosť. Vždy som na tebe obdivovala ako súcitne dokážeš ku každému pristupovať. Dúfam, že mi niekedy odpustíš moje zlé rozhodnutia. Prechovávam totiž k tebe viac úcty ako k svojej mame." vyznala sa ticho. Alenka na ňu súcitne stiahla obočie. 

"Preto si sa rozhodla ešte stále ju nenavštíviť? Chceš, aby som tam išla s tebou?" spýtala sa láskavým tónom. 

"Neviem, čo by som jej mala povedať. Posledný osobný rozhovor, čo sme mali, nedopadol dobre." odpovedala ticho. 

"Nemusíš jej hovoriť nič. Postačí iba, keď tam budeš. Niekedy je ticho lepšou odpoveďou na naše zranenia ako milión vypovedaných slov. Chce to však obrovskú múdrosť, vedieť ten okamih správne vystihnúť. Tak ako vhodné slovo oživuje, tak aj vnímavé ticho príjma." hĺbka Alenkiných slov Vilmu zaujala. Chvíľu sledovala jej pokojný pohľad a potom prikývla. 

"Si výnimočná žena, Alenka. Zakaždým, keď mám možnosť sa s tebou zhovárať, vytvoríš v mojom vnútri niečo nové." Vilma si hlasno vzdychla a chvíľu sa odmlčala. Potom sa zhlboka nadýchla a ticho sa spýtala: "Išla by si tam, prosím, so mnou?" 

Alenka sa nežne usmiala a v tichu pokývala hlavou na súhlas. 

Keď vošli na jednotku intenzívnej starostlivosti, Vilma zastala a neisto sa z diaľky pozerala na bledú tvár svojej mamy. Nikdy ju takú nevidela. Silvia si zakaždým dávala záležať na svojom výzore. Až nemocničné lôžko ukázalo pravdu. Ako prvá sa odhodlala podísť bližšie Alenka. Posadila sa na stoličku a chytila svoju sestru za ruku. Vilma ju po pár sekundách nasledovala. Ostala však stáť pri kraji postele. 

"Moja drahá sestra. Veľakrát som po tomto túžila. Chytiť ťa za ruku a môcť sa s tebou v kľude porozprávať. Mrzí ma, že to prišlo práve na nemocničnom lôžku, keď tu ležíš v takom nevládnom stave. Nech sa udialo čokoľvek, chcem, aby si vedela, že sa na teba nehnevám. Túžim po tom, aby si sa prebrala a my sme mohli všetko to zlé zanechať minulosti. Modlím sa za to, nech toto všetko je len skúška, ktorú keď prekonáš, tak tvoje srdce pochopí, ako veľmi si sa mýlila. Volaj na svojho Spasiteľa. Počuješ? Všetky svoje modlitby teraz smerujem k tomu, aby Boh vzhliadol na našu malosť a daroval nám obnovu vzťahov. Aby učinil zázrak. Verím, že je toho schopný, nech to v reále vyzerá akokoľvek nemožne. Môj dobrý Bože, tam, kde sa niečo zdá nemožné, Ty dokážeš zasiahnuť mocou svojho Ducha. Smerujem teraz všetku svoju energiu strachu a bolesti, k tichej prosbe o uzdravenie mojej sestry. Ak je to tvoja vôľa, urob zázrak. Vzhliadni, prosím, v mene Tvojho vzácneho Syna. Amen." Vilma zaujato sledovala, ako si Alenka priložila Silviinu ruku k čelu a s privretými očami vyslovuje ešte nejaké tiché slová. S vážnou tvárou sa zahľadela na svoju mamu. Celé vnútro sa jej zovrelo v spaľujúcom pocite krivdy. Kiež by jej mamou bola Alenka. Všetko by bolo úplne inak. Ona by bola teraz určite so Sebastianom a spoločne by si užívali úspechy ich nádhernej dcéry. A čo potom Matúško? Stiahla obočie, keď ju v srdci bodla táto nečakaná výčitka. Okamžite sa jej v mysli zjavil Sebastianov pohľad. S akou vyrovnanosťou a ľahkosťou dokázal prijať to, že jeho dcéra vyrastala bez neho. 

"Alenka, prosím, priveď ku mne tvoju dcéru." zaznel chrapľavý Silviin hlas. Vilma sa šokovane strhla a sledovala, ako sa jej matka snaží otvoriť dokorán oči. Alenka ihneď uprela svoj pohľad na Silviu a zaskočene počúvala jej prosbu. 

"Chceš vidieť Zuzku?" zopakovala Alenka nechápavo. Silvia sa plytko nadýchla a ticho prikývla. Potom opäť privrela oči. 

Alenka otočila svoj pohľad na Vilmu a s nechápavým pohľadom na ňu uprela zrak. Vilma sa otočila a chcela odísť, keď Silvia opäť prehovorila:

"Prosím, počkaj Vilma." zaznel opäť jej slabý hlas. Alenka sa zdvihla a podišla k Vilme. Jemne ju pohladila po ruke a povzbudivo sa na ňu usmiala, aby sa posadila na miesto, kde sedela ona. Vilma si ľahko vzdychla, prikývla a Alenkinu tichú prosbu očami prijala. Silvia sa k nej otočila s unaveným výrazom. Alenka mlčky odišla z miestnosti. V mysli sa jej vracali slová jej sestry, aby priviedla Zuzku. 

"Ďakujem, že si ostala." snažila sa vysloviť hlasnejšie. Rýchlo sa však zadýchala a opäť privrela oči. Vilma ustarostene stiahla obočie. 

"Nemala by si sa namáhať. Potrebuješ oddych." povedala Vilma pokojne. Silvia zdvihla ruku a pokrútila hlavou. Opäť otvorila oči. Bolo vidno, že sa premáha. 

"Cítim, že môj čas sa kráti. Nečakala som to. Myslela som si, že som paňou svojho života a všetko zvládam dokonalo. Až toto," odmlčala sa a ukázala na svoje lôžko, "ma príjmelo k tomu, ako hlboko som sa mýlila. Počas toho, čo sa mi stalo som mala možnosť nahliadnuť do zrkadla Pravdy. Ten, kto ma konfrontoval s mojou dušou presne vedel, aké hrozné činy som urobila a ako hlboko som ublížila ľuďom, ktorí si to nezaslúžili. Je čas činiť pokánie. Som slabá, ale viem, že toto urobiť musím." Silvia opäť privrela oči a snažila sa zhlboka dýchať. Vilme prišlo ľúto, keď počula jej slová. Naliehavý pocit úzkosti ju zasiahol hlboko v srdci. Akoby sa vrátila opäť v čase a ocitla sa v tele dievčaťa, ktoré sa rozhodovalo, čo s dieťaťom, ktoré nosí v sebe. Privrela oči a po tvári jej stieklo zopár sĺz, ktoré zrkadlili jej bolesť. Zrazu zacítila dotyk na svojej ruke. Rázne otvorila oči a zahľadela sa na to miesto. Ruka jej mamy sa ju snažila hladiť. Po tvári jej stiekli ďalšie slzy a bolestivo stiahla obočie. "Jednou z tých, ktorej som ublížila najviac si bola ty. Moja dcéra. Viem, že žiadať ťa o odpustenie by bolo pre teba príliš veľkým bremenom. Azda toho ani nie som hodná. Chcem ťa iba poprosiť o jednu vec." šepla tichým, stiahnutým hlasom. V očiach sa jej tiež začali lesknúť slzy. To bolo po prvý raz, čo Vilma videla, že jej mama plače. 

"Čo je to za vec?" spýtala sa Vilma neisto.