Bolí to, keď rastieš? - 151.časť

"Čo je to za vec?" spýtala sa Vilma neisto. 

"Si v kontakte s biologickým otcom tvojej dcéry?" spýtala sa Silvia vážne. Vilma na ňu uprela zaskočený výraz. "Je to dôležité." dodala Silvia ticho. Vilma sa zhlboka nadýchla a zamyslene sa zahľadela do neznáma. Pár minút nereagovala. Potom si ticho vzdychla a prikývla. 

"Áno, som so Sebastianom v kontakte." vyznala sa Vilma úprimne. Silvia sa zhlboka nadýchla a uvoľnene vzdychla.

"Vďaka Bohu. Môžem ťa poprosiť, ak je to aspoň trochu možné, aby si ho ku mne zavolala. Ak sa dá čo najskôr." vyslovila Silvia vážne. Vilma ju chvíľu uprene sledovala. Začínala si byť viac ako istá, že svoje volanie po pokání myslí naozaj vážne. 

"Skúsim niečo urobiť." šepla so stiahnutým obočím Vilma. Silvia sa ticho poďakovala, pohladila Vilmu po ruke a opäť privrela unavene oči. Vilma na ňu upierala nechápavý pohľad. Mala pocit, že  žena, ktorá oproti nej leží, je zrazu niekto iný. Pár minút sledovala, ako prerývane dýcha a potom sa zdvihla. Pomalými krokmi vyšla von. Zastala pri stoličke v čakárni a oprela sa rukou o operadlo. Bola všetkým taká zaskočená, že si ani nevšimla, kedy k nej pristúpila Alenka. 

"Si v poriadku?" spýtala sa Alenka nežne. Vilma zovrela tvár, privrela oči a ticho pokývala hlavou, že nie. 

"Nechápem, čo sa to v mojom živote deje. Dnes som zavolala Zuzku k sebe, aby som jej povedala pravdu o jej otcovi a teraz moja matka, po toľkých rokoch plných bolesti, sa rozhodla, že túži po pokání a chce celú pravdu povedať ona. Čo si mám o tom myslieť, Alenka, prosím povedz?!" uprela k nej naliehavý pohľad, akoby práve ona poznala zdroj odpovedí na tie mučivé otázky, ktoré vírili v jej mysli. Jej matka mala pravdu. Na plecia jej vniesla bremeno. Ostávalo to všetko na nej. Ako sa rozhodne a či bude ochotná odpustiť a darovať Silvii to, čo jej ona za celý život nebola schopná ani v štipke prejaviť. Láskavosť a prijatie. 

"Ach, moja milá Vilma. Veľmi mi je ľúto, čím si musíš prechádzať a obzvlášť, keď je tvoje srdce odkázané myslieť si, že je na všetko samo. Viem, že je to ťažké. To uvedomenie, v krivde a v sebaľútosti, pochopiť zmysel odpustenia. A možno toho ani sama nebudeš schopná. Žiadna moja rada nebude mať takú silu, pokiaľ o to ty sama nebudeš mať záujem. A keďže bolesť, ktorá ťa presahuje je tak silná, že ju nedokážeš sama zvládnuť, odporúčam ťa Bohu a slovu Jeho milosti, ktoré má moc budovať. Práve v Ňom môžeš získať to, čo tak veľmi potrebuješ. Možno práve preto sa to všetko v tvojom živote deje, aby si pochopila. Čím viac o krivde premýšľaš, tým sa zdá byť jej dno hlbšie. Čím viac však premýšľaš o Božej milosti, tým viac sa bezmocnosť mení vo víťazstvo. Ježiš zomrel, okrem iného, aj kvôli tomu, aby nám podaroval víťazstvo nad našimi slabosťami. Úzkosť a bolesť môžu byť práve tými správnymi nástrojmi k tomu, čo ťa môže hlbšie priviesť k volaniu po Jeho blízkosti. Po znovuzrodení v Ňom." slová, ktoré zneli z Alenkiných úst, v jej srdci začali vytvárať naliehavú stopu. Vnútro sa jej stiahlo v úzkosti a mlčky sklopila pohľad. Akoby všetky tie slová, ktoré okolo nej vírili, nadobudli hmotu a vôňu. Doznievali k nej v tichom vedení, aby sa neotupovala, ale aby urobila prvý krok. Vilma sa zhlboka nadýchla, uprene pozrela na Alenku a s odhodlaným pohľadom mlčky prikývla. Tá sa na ňu priateľsky usmiala. Keď sa Vilma otočila a kráčala na opačnú stranu, Alenka sa posadila na stoličku a zamyslela sa.

Môj múdry Otče. Ak je práve toto to správne smerovanie, odpoveď na všetky moje modlitby, príjmam Tvoje vedenie. Prosím, len upevni srdce Zuzky, aby tá pravda, ktorú sa dozvie, nebola pre ňu až príliš zraňujúca.

Vilma podišla k Sebastianovym dverám od izby a potichu zaklopala. Sebastian s prekvapeným výrazom čakal, kto ho tak skoro ráno prišiel navštíviť. Keď uvidel Vilminu vážnu tvár, nežne sa usmial. 

"Dobré ráno, Vilma, teším sa, že si prišla. Premýšľal som nad tebou. Na Zuzkinej svadbe si tak náhle odišla, necítil som sa z toho dobre. Je všetko v poriadku?" zaujato sledoval jej tvár, keď sa posadila vedľa neho. Vilma chvíľu mlčala. Snažila sa pripomenúť všetko, čím ju Alenka povzbudzovala. 

"Moja mama je na tom zle. Leží na jednotke intenzívnej starostlivosti po ťažkom infarkte." snažila sa začať rozhovor. Sebastian na ňu uprel šokovaný výraz. 

"Ach Vilma, to mi je nesmierne ľúto. Ako by som ti vedel pomôcť?" spýtal sa so záujmom. Vilma na neho zdvihla svoj ľútostivý pohľad. Sledovala jeho oči, v ktorých vždy nachádzala útechu. 

"Matka ťa chce vidieť, aj so Zuzkou. Túži sa s vami rozprávať." vyslovila ticho. Sebastian nemo otvoril ústa. Jej veta ho úplne odrovnala. Pomaly sklopil pohľad a bez akejkoľvek reakcie tak zotrval niekoľko minút. "Nemusíš s tým súhlasiť, ak nechceš. Tak či onak, dnes príde Zuzka a som odhodlaná, povedať jej pravdu o tebe." prerušila ich zvláštne ticho Vilma. Sebastian pár sekúnd po tom, čo Vilma povedala, opäť zdvihol oči k nej a zaujato ju sledoval. 

"Vilma?" zaznel jeho pokojný hlas. Okamžite zdvihla obočie a čakala, čo jej chce dopovedať. "Nechaj, nech tvoja matka povie, čo potrebuje. Daj mi pol hodinky. Prídem tam." vyslovil vážne a opäť sa zamyslene odmlčal. Vilma ho chvíľu mlčky sledovala. Zdal sa jej pokojný, ale zároveň si nebola istá, s čím všetkým musí vo svojom vnútri bojovať. 

"Ďakujem." šepla a pomaly sa postavila. Tesne predtým, než sa chystala otvoriť dvere, na ňu ešte nežne zvolal:

"Ako sa cítiš ty?" so záujmom sledoval jej reakciu, keď sa k nemu opäť otočila. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa usmiať. Jej pokus však zlyhal a iba viac zovrela pery, aby sa nerozplakala. 

"Strateno. S jemnými zábleskami túžby, vidieť nové rána." odpovedala ticho, snažiac sa prehltnúť hrču emócií, ktorá sa jej v hrdle vytvorila. 

"Som s tebou, nech to vyzerá akokoľvek." vyznal sa Sebastian s nehou v očiach. 

"Ďakujem. Dnešný deň bude asi prelomový. Buď sa stratím úplne alebo sa mi konečne podarí uvidieť tie nové rána. Budem na teba čakať pred maminou izbou." dodala vážne a odišla. 

Sebastian sa pohodlnejšie usadil na posteli a chvíľu zamyslene sledoval prázdno vo svojej izbe. Po chvíli otvoril svoju skrinku pri posteli a vytiahol odtiaľ Bibliu. 

"Dobre Otče, dal som sľub. Verím Tvojmu načasovaniu, aj keď sa ma snaží srdce presvedčiť o opaku. Ak odo mňa žiadaš pokoru aj v tomto smere, som ochotný prijať to. Ale čo moja dcéra? Má sa dozvedieť pravdu od ženy, ktorá to vlastne všetko spôsobila? Viem, nemám tú správnu múdrosť, aby som pochopil Tvoje zámery. Ty si nad všetkým, presahuješ každú ľudskú malosť. Prosím Ťa iba o moju dcéru. Jej bolesť bude silná, zovri ju vo Svojom mocnom náručí a zotrvaj tak, až kým sa neutíši. Buď prosím tam, kde ja nebudem môcť dosiahnuť. O jej pokoj Ťa prosím. Jej dušu ochráň a upevni vo svojej vernosti. Vo svätom mene Tvojho Syna prosím, lebo On povedal, že o čokoľvek budeme prosiť, Ty nám to dáš, keď budeme veriť. A to je to jediné, čo mi ostáva. Viera v Teba. Amen." Sebastian privrel oči a srdce sa mu stiahlo úzkosťou. Po líci mu stieklo zopár úprimných sĺz. Jeho srdce volalo po Jeho hlase. "Prosím, nebuď ďaleko odo mňa." šepol v tiesni.