Bolí to, keď rastieš? - 152.časť

Zuzka práve sedela na parkovisku vedľa Tomáša. On jej v tichu a láske obdivne pozeral do očí a ona sa spokojne usmievala, hlboko skrytá v jeho pohľade. 

"Naozaj nechceš, aby som s tebou išiel? K babičke môžeme ísť potom spolu." spýtal sa Tomáš nežne. Tesne predtým, než sa chystali odísť mu totiž zavolala babička, že je u nej mama so sestrou a radi by ich videli. Tomáš sa ospravedlnil, že dnes to nebude možné, ale Zuzka ho nakoniec presvedčila, aby išiel aspoň on. Tomáš chcel ísť k riaditeľke spolu s ňou, ale Zuzka nástojčivo trvala na tom, že bude lepšie, keď pri tom rozhovore bude len ona sama. 

"Drahý, neboj sa, zavolám ti hneď, keď zistím, čo dôležité pre mňa riaditeľka pripravila. Možno sa to nakoniec nebude týkať mojich rodičov a iba mi bude chcieť zvýšiť plat." hravo sa usmiala. Tomáš sa pobavene uškrnul a pobozkal jej ruku. "Aspoň budem mať možnosť povedať jej o našom odchode. Budem v poriadku, som predsa dospelá." ubezpečila ho ešte raz a Tomáš vážne prikývol. 

"Samozrejme. Nepochybujem o tom, že si dospelá. A Bohu veľmi milá. Zavolaj mi hneď, ako to bude možné. Milujem ťa." nahol sa k jej tvári a pobozkal ju na pery. Keď sa odtiahol, Zuzka ešte zotrvala chvíľku s privretými očami. Potom sa jemne usmiala a oči otvorila. 

"Milujem tvoje bozky, môj sladký manžel." vyslovila s túžbou. Pri každom jeho bozku sa jej okamžite vrátili spomienky na ich spoločné dve manželské noci. Tomáš sa veselo usmial a skryl ju do náručia. Potom ju pobozkal do vlasov. 

"Môj voňavý, pestrofarebný kvet. Lupene tvojich bozkov si bezstarostne lietajú v mojom vnútri." pomaly sa odtiahol a nežne jej vošiel do vlasov. Zamilovane, s pohľadom plným túžby, si prezeral jej tvár. "Noci s tebou sú ako príliv a odliv, počas mesačnej žiarivej noci. Ako more hladí piesok, tak ja túžim cítiť dotyky týchto dlaní." vzal jej ruky do svojich a s láskou k nim priblížil svoje pery. Zuzka sa zhlboka nadýchla. Pri jeho bozkoch sa jej okamžite stiahlo vnútro a s privretými očami sa nechala vtiahnuť do jeho hlasu. "Moja najsladšia, krehká, stvorená pre moje bozky. Holubica môjho pokoja. Ľúbezný tón mojej piesne. Strhujúca víchrica mojej túžby." Zuzka opäť privrela oči a tvár jej zvážnela. Pri jeho hlbokom hlase okamžite zabudla, že už pár minút mala byť dávno u riaditeľky. Tomáš sa opäť zmocnil jej pier a bozkom ju vtiahol do ich súkromného sveta. Zrazu medzi nich vošiel Barras a položil si smutne hlavu medzi nich. Okamžite sa od seba odtiahli a veselo sa na neho usmiali. Zuzka ho s láskou pohladila na jeho obľúbenom mieste a keď uvidela na hodinách, že mešká, okamžite zvážnela. 

"Ja už musím ísť. Ach, už meškám. Nemám rada nedochvíľnosť." povedala rozladene. Tomáš ju pobavene sledoval a keď vyšla, oprel sa o dvere auta a hravo dodal:

"Vyhovor sa na mňa, že som ťa zdržal." zvolal za ňou. Zuzka sa otočila, venovala mu jeden široký úsmev a poslala mu vzdušný bozk. Tomáš rukou naznačil, že ho chytil a skryl si ho do saka. Potom sa na ňu šarmantne usmial a jedným okom žmurkol. Zuzka sa otočila a keď vošla do nemocnice jej vnútro ešte stále volalo Tomášovo meno. Takto omámená kráčala pomalým krokom okolo bufetu, odkiaľ práve vychádzala Alenka. Ihneď na ňu zvolala. Zuzka sa strhla a prekvapene na ňu zažmurkala. 

"Mami, čo tu robíš? Si v poriadku?" ustarane sa k nej priblížila a pohladila ju po tvári. Alenka s vážnou tvárou prikývla a ľútostivo stiahla obočie.

"Ja som v poriadku. Prišla som kvôli svojej sestre. Leží vo vážnom stave na JISke." Zuzka sa zamyslela. Spomenula si na Silviu. Zo stretnutí, pri ktorých mala tú možnosť ju spoznať, mala z nej iba nepríjemné pocity. Vždy sa snažila ľudí povrchne neposudzovať, ale pri nej bola radšej, keď sa jej mohla vyhnúť. 

"Aha. Bude v poriadku?" spýtala sa iba kvôli Alenke. Alenka uhla pohľadom a zamyslene mlčala. Zuzka si ju starostlivo prehliadala. "Mami, musím ísť. Čaká ma riaditeľka, chce mi niečo dôležité povedať." povedala Zuzka do jej zamyslenia. Alenka sa zhlboka nadýchla a zovrela tvár. 

"Zuzka? Nemusíš ísť za riaditeľkou do kancelárie. Ona ťa čaká pred Silviinou izbou." vyslovila ticho. Zuzka ju naliehavo sledovala a čakala na objasnenie. Alenka však sklopila pohľad a mlčala. 

"Prečo ma čaká tam? Boli sme predsa dohodnuté, že prídem do jej kancelárie." povedala Zuzka nechápavo. Alenka prikývla a opäť sa pozrela do jej tváre. 

"Pôjdeš tam prosím so mnou?" spýtala sa úzkostlivo. Mrzelo ju, že jej nedokázala objasniť dôvod, ale cítila, že najlepšie bude, keď sa všetko dozvie až na mieste. Zuzka na ňu chvíľu nechápavo a zmätene hľadela. Poznala svoju mamu. Bola tou časťou jej srdca, ktorá ju napĺňala prijatím a láskavosťou. Zhlboka sa nadýchla a prikývla. Alenka ju nežne pohladila po líci a potom v tichu kráčali po dlhej chodbe. Alenka sa zrazu zastavila a ustarane sa zahľadela na Zuzku. Tá ju s prekvapeným výrazom v tvári sledovala. 

"Dcérka, ak by sa stalo, že tvoje srdce zaplaví úzkosť, bolesť a nespravodlivosť tohto sveta, chcem, aby si vedela, že by som sa zakaždým rozhodla rovnako. A že si tým najvzácnejším pokladom, ktorý mi Boh do môjho života podaroval. Prosím, nezabudni na to." ľútostivo na ňu zovrela pohľad Alenka. Zuzka stiahla obočie a mlčala. V srdci pocítila strach. 

"Prečo hovoríš tak, akoby si mala pocit, že by som sa na teba mala dôvod hnevať? Si tá najlepšia mamička, akú mi Boh mohol podarovať. Moju lásku k tebe nezatemní nič." podišla k nej Zuzka bližšie a pohladila ju po tvári. Alenka si ticho vzdychla a jej tvár zvážnela. 

"Ďakujem." chytila jej ruku, ktorou ju hladila a nežne sa usmiala. Keď Zuzka odtiahla ruku, Alenka začala pomalými krokmi pokračovať v chôdzi. Zuzka ju nasledovala. Neustále sledovala jej tvár. Zdalo sa jej, že sa v jej vnútri odohráva niečo, čo nevedela pomenovať. Keď prichádzali na jednotku intenzívnej starostlivosti, v diaľke zazreli Vilmu, ktorá im stála chrbtom. Keď sa otočila ich smerom, boli už pár krokov od nej. Vilme sa zatajil dych a s vážnou tvárou sledovala Zuzkin nechápavý pohľad. Prepaľujúci okamih, pomyslela si pre seba. Alenka bola ako prvá, ktorá vošla do Silviinej izby a posadila sa na stoličku vedľa nej. Vilma ešte pár minút v tichu stála na chodbe a očami sa snažila Zuzke ospravedlniť. Bála sa, že keď vysloví čo i len jediné slovo, tak sa celá zosype. Zuzka sa zhlboka nadýchla a rozhodla sa vojsť za Alenkou. Vilma ju okamžite nasledovala. Keď sa Zuzka postavila oproti lôžku, ľútostivo si prehliadala Silviu a pohľadom prešla k svojej mame.

"Silvia. Splnila som, čo si chcela. Zuzka je tu." šepla Alenka pri jej uchu. Silvia pomaly otvorila oči a zhlboka sa nadýchla. Zuzke sa zdalo, že jej pohľad bol iný ako obvykle. Pokornejší a ľudskejší. 

"Dobrý deň." povedala Zuzka pokojne. Silvia sa nahla k Alenke a poprosila ju, aby zdvihla jej posteľ tak, aby na Zuzku lepšie videla. Alenka stlačila ovládač a napolohovala jej lôžko tak, aby sa jej dobre dýchalo a zároveň smela vidieť na Zuzku. 

"Ďakujem, že si prišla." šepla Silvia zachrípnutým hlasom. Snažila sa zhlboka nadýchnuť, aby mohla pokračovať v tom, čo chcela povedať. Zuzka očami sledovala raz Alenku a potom Vilmu. Obe so sklonenou hlavou mlčali. Zuzka zmätene zažmurkala. 

"Prečo ste chceli, aby som prišla?" nechápavo stiahla obočie Zuzka. Silvia sklopila pohľad a chvíľu sa zamyslela. Po pár ťažkých nadýchoch a výdychoch sa opäť na ňu pozrela. 

"Ja som tá, ktorá zapríčinila to, že si nemohla vyrastať so svojimi biologickými rodičmi." povedala priamo. Zuzka na ňu uprela zhrozený výraz. Vilma zdvihla hlavu k Alenke a s otvorenými ústami sledovala jej vážny výraz. Potom sa otočila k svojej matke a sledovala jej tvár.