Bolí to, keď rastieš? - 153.časť

"Ako to myslíte?" odhodlala sa položiť otázku Zuzka. 

"Vyrastali sme v rovnakej rodine. Ja a tvoja mama. Obklopené rovnakou láskou. Alenka bola tá, ktorá bola vždy dokonalá. A ja som bola tá, ktorá bola presný opak. Vtedy som to ešte nevedela pomenovať. Teraz už viem, že žiarlivosť vo vzťahu je ako pomalý jed. Ničí všetko a hlavne pomaly. Keď sme vyrástli, moja sebeckosť naberala na intenzite. Neskutočne som sa potešila, keď som sa dozvedela, že som tehotná s mužom, ktorý bol veľmi bohatý. Tým som si ho k sebe pritiahla dostatočne silno a on si ma musel vziať. Vlastne zo začiatku to vyzeralo tak, že ma miluje. Postupne som ho však svojou sebeckosťou a panovačnosťou od seba odohnala. Našiel si mladšiu a hlavne, chápavejšiu. Ja som však mala niečo omnoho väčšie. Mala som dieťa, zatiaľ čo moja sestra po dieťati iba túžila. A to ma tešilo, že som mala navrh. Teraz ma bolí, priznať tú pravdu nahlas, ale ja som svoje dieťa skutočne nemilovala, mala som ju iba na to, aby som si plnila svoje ciele." Silvia sa odmlčala a smutne stiahla pery. Vilma na ňu bolestivo upierala pohľad. Nikdy to takto nahlas nepočula, vždy si to iba myslela. Keď sa však teraz tie slová zhmotnili, mala pocit, že padá. Alenka na ňu uprela ľútostivý pohľad. Vilma sklonila hlavu, cítila ako ju začínajú páliť slzy v očiach. Zuzka pocítila v srdci bolesť aj za Vilmu. Zamyslene sa zahľadela do neznáma a z oka jej vypadla svojvoľne jedna slza. Počuť niečo také z úst niečej matky ju ranilo. Zuzka sa jemne strhla, keď Silvia pokračovala v rozprávaní: "Svojej dcére som vytvorila dokonalý život. Bol to taký môj sebecký spôsob vyjadrenia lásky k nej. Keď sa zoznámila s mužom, ktorý nebol z bohatej vrstvy, hnevala som sa. Myslela som si však, že je to iba také poblúznenie, z ktorého vytriezvie. Keď som však prišla na to, že je tehotná, strašne ma rozhnevala." Silvia sa opäť odmlčala a snažila sa zhlboka dýchať. Potichu poprosila Alenku, aby jej podala pohár vody. Zuzka nechápavo sledovala pomalé mamine pohyby. Potom vážne zovrela sánku a zahľadela sa na Vilmu, ktorá stála nepohnuto so sklonenou tvárou. Po pár sekundách jej zovrelo srdce. Spomenula si na rozhovor Vilmy so Silviou na Matúškovej oslave. O odloženom dieťati. Bolestivo sa jej stiahlo vnútro, akoby ju doň niekto veľmi silno udrel. 

"Moja biologická matka je Vilma?" spýtala sa Zuzka, upierajúc bolestivý pohľad na Silviu. Vilma sa strhla a nástojčivo k nej otočila tvár. Ľútostivo stiahla obočie. O pár sekúnd na to sa k nej upriamili aj oči Alenky a Silvie. Nikto však neodpovedal. "Preto ste začali celý ten príbeh? Vaša dcéra je moja matka?" spýtala sa opäť Zuzka. Silvia sa pozrela na Vilmu ako sleduje Zuzkinu tvár. Potom sa otočila naspäť k Zuzke a ticho prikývla. Vilma si chytila ústa a ticho zalapala po dychu. Uprela prosebný pohľad na Alenku. Tá sa zhlboka nadýchla a pomaly sa posadila na stoličku. Zuzka sa zachytila o posteľ a neprítomne hľadela do prázdna. Chcela byť pripravená na pravdu o jej rodičoch, ale toto ju prevalcovalo. Jej biologická mama je neter jej adoptívnej mamy. Srdce sa jej stiahlo v trpkej chuti úzkosti. Oči sa jej zaliali slzami. Opäť zaznel Silviin tichý hlas:

"Keď som sa dozvedela, že je tehotná, nemohla som jej dovoliť, aby si to dieťa nechala pri sebe. Čakala ju skvelá kariéra a jej otec by ju nepodporoval, keby zistil, čo sa jej stalo. Mala som dve možnosti. Buď ju poslať na potrat, čo som nechcela alebo zariadiť, aby sa o tom nikto nedozvedel. Moja sestra mi napadla ihneď. Obzvlášť, keď som vedela ako veľmi túži po dieťati. Bola zhrozená, keď som za ňou s tým návrhom prišla, napokon rozhodol tvoj adoptívny otec." Zuzkin pohľad na Silviu sa úplne stratil v jej slzách. Už ich nedokázala udržať. To, čo počula bolo pre ňu zdrvujúce. Jej srdce sa zlomilo v pravde, ktorú počula. Vilma k nej spravila dva nesmelé kroky. Zuzka si pretrela oči a zdvihla ruku, aby chvíľu počkala. 

"Čo by sa stalo, keby vaša sestra odmietla?" spýtala sa Zuzka Silvie a letmo pozrela na Alenku. Uvidela jej ľútostivý pohľad plný lásky. 

"Poslala by som Vilmu na potrat." vyslovila úprimne Silvia. Zuzke sa srdce stiahlo v ešte väčšej bolesti. Otočila pohľad k Vilme. Chvíľu ju mlčky sledovala a potom sa odhodlala spýtať jej:

"Čo by ste urobili?" zraňujúco stiahla obočie Zuzka. Vilma ju chvíľu pozorovala. Cítila ako sa ňou prelieva pocit viny. Vtedy uvažovala inak ako teraz. A bolelo ju, že kvôli tej nerozumnosti bude musieť zraniť vlastnú dcéru. Sklonila tvár a mlčky hľadala tých pár správnych slov, ktorými by dokázala aspoň trochu uľahčiť z dusivej krivdy, ktorá Zuzku obkolesila. 

"Bola som mladá. Pod veľkým vplyvom svojej matky. Dnes by som sa už rozhodla inak." snažila sa ospravedlniť. 

"Súhlasili by ste s potratom?" spýtala sa priamo. Vilma na ňu opäť pozrela, v očiach sa jej nahromadili slzy a niekoľko z nich jej obmylo tvár, stiahnutú zraňujúcimi spomienkami. Ticho prikývla. Zuzke sa na okamih zatajil dych. Ešte väčšia bolesť sa jej nahromadila v jej vnútri. Uzavrela sa vo vlastných myšlienkach. Jedna intenzívna však vrážala do nej tak silno, až mala pocit, že sa začne dusiť. Veľmi chcela počuť pravdu o svojich rodičoch a teraz ju tá pravda úplne prevalcováva. Jediné svetielko, ktoré presvetlovalo celú tú temnú dolinu, bola Alenka. Zuzka na ňu pozrela naliehavým pohľadom. Ona sa jej snažila očami povedať, aká vzácna pre ňu je. Zuzka sa zhlboka nadýchla, opäť si pretrela tvár od sĺz a otočila sa naspäť k Vilme. 

"Ak ste vedeli, kde som vyrastala, prečo ste ma za celý ten čas ani jedinýkrát nenavštívili? Vychovávala ma predsa vaša teta." zaznela ďalšia Zuzkina otázka. Jej duša sa ju stále snažila pochopiť. Aj keď srdce kričalo bolesťou. Vilma vážne zovrela tvár. Snažila sa znieť pokojne, ale hlas sa jej zlomil. 

"Nevedela som, kde moja teta býva. Priviezla ma tam mama, keď som bola veľmi mladá, veľa veciam som vtedy ešte nerozumela a myslela som si, že rozhodnutie, ktoré učinila moja matka bolo správne. Keď som pochopila význam toho, čo som vlastne urobila, už som nedokázala nadviazať na to natrhnuté. Domnievala som sa, že u Alenky ti bude lepšie. A možno kúsok tej sebeckosti mojej matky sa preniesla aj na mňa a ja som si zvykla žiť život, ktorý som mala. Aj s tou bolesťou, ktorá sa mi v pravidelných intervaloch vracala." Zuzka smutne pokrútila hlavou a privrela oči. Nechápala takému vysvetleniu. Žena, ktorá mala byť jej biologickou matkou, sa jej zdala chladná a povrchná. Zrazu otvorila oči a so stiahnutým obočím položila ďalšiu otázku:

"A čo môj otec? Čo sa s ním stalo?" zaznela naliehavá otázka zo Zuzkiných úst. Cítila, ako sa jej stiahlo hrdlo pri slove otec. Niekoľkokrát sa snažila tú hrču prehltnúť. Zrazu do izby vošiel Sebastian, opierajúc sa o palice. Jeho tvár bola vážna a sústredená. Ihneď svoje oči nasmeroval na Zuzkinu uplakanú tvár. Zuzka k nemu uprela nechápavý pohľad. Stiahla obočie a snažila sa pochopiť, prečo sem práve teraz vošiel. 

"To je Sebastian." ozrejmila Silvii mužskú návštevu Vilma. Tá ticho prikývla a snažila sa zhlboka nadýchnuť. 

"Ďakujem, že ste prišli." povedala tichým hlasom Silvia. Sebastian nereagoval. Stále upieral pohľad na Zuzku, ktorá ho intenzívne skúmala. Potom uhla pohľadom a zahľadela sa niekde za neho. Zrazu sa jej zdalo, že steny izby na ňu padajú. 

"Ja som tvoj otec." povedal Sebastian rázne.