Bolí to, keď rastieš? - 154.časť

Zuzka sa strhla. Mala pocit, že zle počula. Pár sekúnd na neho nechápavo hľadela. Sebastian pohľadom neuhýbal. Opäť sa jej oči zaplavili slzami. Začínala mať pocit, že už nevládze. Jej srdce sa postupne lámalo na drobné kúsky. A to zakaždým, keď uvidela Sebastianov priamy pohľad alebo intenzívny, ľútostivý pohľad Vilmy. Zuzkin dych sa prehĺbil, vnútro sa jej stiahlo a so slzami v očiach vybehla von. Chvíľu utekala bez toho, aby premýšľala nad čímkoľvek. Proste sa chcela čo najrýchlejšie vzdialiť z miestnosti, ktorá sa jej zdala príliš úzka na to, aby tam dokázalo dýchať toľko zranení. Postupne spomalila v behu a rýchlym krokom prechádzala cez dlhú chodbu až k bufetu. Na chvíľu zastavila, oprela sa o stenu a snažila sa dýchať. Naliehavosť, ktorá sa vkrádala do jej sĺz ju úplne pohltila. A ona sa rozplakala. Bez toho, aby premýšľala, kde je a či ju niekto uvidí. Pomalými krokmi sa snažila dostať k východu. Hĺbka vzlykov sa zvyšovala každou myšlienkou, ktorá sa u nej objavila. Muž, ktorý sa jej zdal taký blízky, bol vlastne jej otec. A žena, ktorej syn si získal jej srdce svojou detskou úprimnosťou, je jej biologická matka, ktorá ju nikdy nechcela. A keby nebolo Alenky, nikdy by sa nenarodila. Čoraz viac sa jej myseľ strácala v pocitoch, ktoré ju ochromili. Bum. Odrazu narazila do mužskej postavy. 

"Zuzka, si v poriadku?" zaznel k nej Petrov ustaraný hlas. Zuzka na neho zdvihla pohľad. Slzy z jej očí ju ešte viac zaplavili. Bez slova pokývala hlavou, že nie. Peter ju objal a v tichosti ju vyviedol von na parkovisko, až k svojmu autu. Tam jej otvoril dvere a keď si nasadla, posadil sa vedľa nej. Mlčky sledoval, ako bojovala sama so sebou. Bolel ho pohľad, ktorý u nej videl. 

"Chceš sa o tom porozprávať?" snažil sa ju vytrhnúť z letargie, v ktorej sa ocitla. Zuzka si pretrela tvár. Snažila sa upokojiť svoj dych. Po pár minútach Petrovej trpezlivosti sa na neho pozrela červenými očami. 

"Môžeš ma prosím niekam odviezť?" spýtala sa so smutným pohľadom a potom sa otočila bez ďalšieho slova do okna. Peter ju chvíľu sledoval a zhlboka sa nadýchol. Potom naštartoval. Keď sa opäť Zuzka odhodlala prehovoriť, ozrejmila mu miesto, kde sa potrebuje dostať. Peter ju mlčky počúvol. Nepýtal sa ďalej, hoci ho zraňovalo, keď videl, v akom je stave. Vycítil, že teraz je pre ňu ticho lepším liekom ako slová. 

Petrove auto zaparkovalo pri reštaurácii v blízkosti jazera. Bolo to presne to isté miesto, kde mali s Tomášom pred dvomi dňami svadbu. Okamžite ako vypol motor, Zuzka vystúpila von a opierajúc sa o dvere auta sa zahľadela do diaľky. Myšlienky v nej boli ešte stále intenzívne, pocity sa však postupne upokojovali. Zuzka zavrela dvere a pomalým krokom prešla ku svojmu známemu schodisku. Posadila sa naň a s tichým povzdychom sledovala vlnky z jazera, ktoré dorážali na breh. Peter k nej pomaly pristúpil. Sklonil sa oproti nej a sledoval jej tvár. 

"Chceš, aby som tu ostal s tebou?" spýtal sa jemným hlasom. Starosť v jeho očiach hladila celú jej tvár. Zuzka sa zhlboka nadýchla a otočila sa k nemu. Chvíľu skúmala jeho oči. Zaplavila ju sebaľútosť a opäť sa jej do očí nahromadili slzy. Otočila tvár a prstami sa snažila prekryť si oči. 

"Chcela by som byť sama. Mohol by si prosím odísť? Teraz nie som moc dobrou spoločnosťou." vyslovila ticho. Peter stiahol obočie. Ešte nikdy ju takúto nevidel. Frustrovalo ho to. Chcel jej pomôcť, ale nevedel ako. 

"Môžem tu ostať a nepýtať sa na nič. Len v tichu sa ti stanem oporou, keď to budeš potrebovať." snažil sa ju presvedčiť. Zuzka k nemu uprela priamy, belasý pohľad. 

"Chcem byť úplne sama. Prosím." povedala naliehavo. Peter prikývol a hlasno si vzdychol. Pomaly sa postavil a ešte chvíľu, mlčky, sledoval Zuzkinu zamyslenú tvár, ktorá bola otočená na druhú stranu. Oči jej blúdili sem a tam, niekam do neznáma. Mal chuť ju objať. Bola však taká vzdialená jeho blízkosti, že sa iba otočil a odkráčal naspäť do auta. Vo vnútri chvíľu premýšľal. Ešte raz sa pozrel na miesto, kde Zuzka sedela. Napadla ho náhla myšlienka. Vytiahol mobil a našiel to správne číslo. Odpoveď na druhej strane sa ozvala takmer okamžite:

"Peter, čo sa deje?" 

"Ahoj Tomáš, volám ti kvôli Zuzke. Priviezol som ju na miesto, kde sa úplne uzavrela do seba. Neviem čo sa stalo, nechce mi nič povedať, ale mám o ňu starosť, ešte som ju nikdy takú nevidel." ozrejmil Peter Tomášovi skutočnosti. 

"Pošli mi v správe adresu. Hneď som tam." vyslovil Tomáš vážnym hlasom a okamžite zložil. Peter mu napísal do správy súradnice a potom vo vážnom zamyslení odišiel preč. 

Sebastian hľadel na Silviu oproti sebe. Tá ležala s privretými očami a snažila sa dýchať. Vilma podišla bližšie k nemu. Keď sa k nej otočil, vážne na neho pohliadla. Sebastian stiahol obočie. 

"Čo všetko ste Zuzke povedali, keď bola taká rozrušená?" rozhodol sa ako prvý prerušiť ticho, ktoré nastalo po Zuzkinom rýchlom odchode. Vilma sklonila hlavu a ľútostivo sledovala jeho nohu, ktorá už nebola v sadre. Miesto nej mal na nej dlahu. "Vilma?" naliehavo ju oslovil. Strhla sa a zahľadela sa na neho s divoko bijúcim srdcom. 

"Zuzka bola vždy priama, Sebastian. Pokladala jasné otázky, ktoré človeka nútili odpovedať pravdivo. Aj teraz to tak bolo. Dozvedela sa pravdu v tom surovom stave. Presne tak, ako sa to pred mnohými rokmi stalo. S jasne pomenovanými pocitmi Vilmy i Silvie. Verím, že potrebuje iba čas, aby to spracovala. A Božia ruka ju bude viesť tým správnym smerom." rozhodla sa tichým a pokojným hlasom odpovedať Alenka. Sebastian ostal k nej otočený a s pochopením v očiach prikývol. Začal mať túto útlu, láskavú a pokojnú ženu veľmi rád. A bol vďačný, že tu bola aj ona. 

Sebastian sa práve otáčal, že odíde von, keď ho zastavil Silviin chrapľavý hlas: 

"Prosím, počkajte. Chcela by som vám niečo povedať." Sebastian chvíľu mlčky stál, otočený chrbtom a po chvíli sa obrátil jej smerom. 

"Mali by ste si oddýchnuť a nenamáhať sa." odpovedal jej profesionálnym hlasom ako lekár. Silvia sa snažila zhlboka nadýchnuť. Podarilo sa jej to však iba spolovice. Privrela oči a so stiahnutým obočím sa sústredila na to, čo chcela urobiť. 

"Je to dôležité." ozrejmila mu tichým hlasom. Alenka sa postavila a pustila ho sadnúť si na jej miesto. V tichu mu pošepla, že si potrebuje zatelefonovať. Sebastian jemným úsmevom prikývol a zaujal jej miesto. Keď Alenka vyšla von, zaznel jeho vážny hlas:

"Tak vás počúvam." 

Vilma sledovala Sebastiana s naliehavým pohľadom. Dúfala, že sa na ňu pozrie. On sa však sústredil na Silviu. V jeho vnútri sa odohrával osobný boj, ktorý smeroval hlavne k Zuzke. Túžil jej byť nablízku a zároveň si nebol istý, či o jeho blízkosť ešte stojí. 

"Neviem nájsť tie správne slová, ktorými by som sa vám mohla ospravedlniť. Mrzí ma, že ste nemohli byť súčasťou života vašej dcéry. Zároveň mi je veľmi ľúto, že som zničila váš vzťah s Vilmou, takým krutým spôsobom. Možno ma nepochopíte, myslím, že sa to asi ani nebude dať, ale ja sama som túžila po láske. Iba som bola príliš sebecká na to, aby som ju správne pochopila. A kvôli tomu som to nedovolila ani vlastnej dcére. Snáď mi to obaja, niekedy raz, odpustíte." šepla tichým hlasom. Ľútosť jej stiahla hrdlo, takže už viac nedokázala zo seba nič dostať. Sebastian mlčky sledoval jej tvár. Zdalo sa mu, že tá ľútosť, ktorá sa v nej zrkadlila, bola skutočná. Po malej chvíli zdvihol pohľad k Vilme, ktorá upierala zrak k zemi a udržiavala slzy, ktoré sa v nej hromadili. Sebastian zovrel sánku a zhlboka sa nadýchol. 

"Miloval som vašu dcéru celým srdcom. Keby som dostal tú možnosť rozhodnúť sa, vybral by som si ju, aj naše dieťa. Postaral by som sa o nich s tou najväčšou láskou, akej by som bol schopný. Aj napriek tomu, že som tú možnosť nedostal, vaša dcéra pre mňa ostáva aj naďalej veľmi dôležitá. Je matkou mojej jedinej, milovanej dcéry. Bez ohľadu na to, že som nebol pri tom, keď rástla, som Bohu nesmierne vďačný, že mám tú možnosť poznať ju už ako dospelú, nádhernú, výnimočnú mladú dámu. A chcem vám povedať, že už dávnejšie som sa rozhodol neprechovávať voči vám, ani voči vašej dcére, žiaden hnev ani neodpustenie. V živote dokážeme pochopiť Božie dary iba vtedy, ak budeme mať ochotu odpustiť previnenia, či už naše alebo tie cudzie. Takže vám odpúšťam, Silvia." vyslovil Sebastian rozhodným hlasom. Vilma k nemu zdvihla tvár a s pootvorenými ústami na neho obdivne hľadela. Jeden z tých, ktorému bola vytvorená najväčšia bolesť, s láskavým pohľadom dokázal povedať oživujúce slová, plné prijatia. Vilmine srdce sa zlomilo a potichu zalapala po dychu. 

Silvia k nemu uprela dojatý pohľad a ticho, s vďakou v očiach prikývla. O pár sekúnd na to zalapala po dychu a bolestne stiahla obočie. Prístroje, ktoré oznamovali jej životné funkcie začali nekontrolovateľne pískať. Vilma zhrozene sledovala ako dnu vbehli zdravotníci a začali jej matku oživovať. Zrazu sa jej akoby všetko spomalilo. Je koniec, Bože? Pomyslela si pre seba. Nestihla som vlastnej matke ani nič povedať a ona odchádza?