Bolí to, keď rastieš? - 155.časť

Zrazu ju Sebastian stiahol k sebe a pomalým krokom, opierajúc sa o jednu palicu ju vyviedol von. Vilma si neprítomne sadla na stoličku a sledovala stenu oproti. Jej matka je mŕtva? 

"Vilma, počuješ ma?" snažil sa ju vrátiť do reality Sebastian. Zrazu sa strhla a nechápavo na neho pozrela. "Tvoja matka bude v poriadku, neboj sa." povedal s pokojným pohľadom. Vilma zvesila plecia a bez ďalšieho premýšľania sa k nemu privinula. Sebastian ju vtiahol do objatia a utišujúco jej hladil vlasy. Po niekoľkých minútach von vyšiel lekár s vážnym pohľadom. Vilma sa ihneď postavila a čakala na jeho slová. 

"Vašu matku sa nám podarilo opäť stabilizovať. Už však neodporúčam, aby bola vystavená takej návšteve, aká tu bola. Urobil som výnimku len preto, že ona naliehala a vy ste s tým ako riaditeľka nemocnice a jej dcéra, súhlasili." vyslovil profesionálne, letmo pozrel na Sebastiana a bez ďalšieho slova sa otočil na odchod. 

"Ďakujem veľmi pekne, pán doktor." stihla ešte dodať Vilma. Doktor zastal, otočil sa k Vilme a ticho povedal:

"Je to moje poslanie. Tak mi ho prosím nesťažujte, ak chcete, aby vaša matka žila." Vilma ticho prikývla a posadila sa naspäť k Sebastianovi, ktorý zamyslene pozeral na svoje dlane. Vilma si ticho vzdychla. 

"Ako to všetko vnímaš?" spýtala sa citlivo. Sebastian otočil pohľad k nej. Modrá farba jeho očí ju úplne zaplavila. 

"Chcel by som byť pri Zuzke. A spýtať sa túto otázku jej. To je pre mňa v tomto okamihu najdôležitejšie, Vilma. Poznať jej pocity a podporiť ju." odpovedal priamo. Vilme sa z jeho slov do srdca vliala ešte väčšia vina. 

"Až teraz plne chápem dôsledky svojich nerozumných činov. Ako veľmi som ublížila tomu malému dieťatku, ktoré som ani nemala možnosť si pochovať. Aj mňa to bolí, Sebastian. Nemysli si. Iba sama potrebujem spracovať tú vinu, ktorú v sebe mám. Nedokážem sa svojej dcére pozrieť do očí, keď viem, že vlastne všetko som to zapríčinila ja. Všetko. Keby som bola dostatočne silná, aby som sa svojej matke postavila, všetko by bolo inak. Ale ja som sa rozhodla pre svoju slabosť. A to ma neospravedlňuje. Práve naopak, ťahá ma to ešte hlbšie do pocitu, že si nezaslúžim, od mojej dcéry, slová odpustenia." vyznala sa naliehavo. 

"Dostala si sa do hĺbky. Teraz už len nájsť ten správny smer. Ak si ochotná prijať ho, opierajúc sa o tú správnu, jasnú Pravdu, nájdeš odpovede. Môžu ťa bolieť ešte viac, dokonca sa ti môže zdať, že si spadla tak hlboko, že z tej temnoty nepresvitne ani najmenší záblesk svetla. A potom to príde! Nečakane a odzbrojujúco. Boh, ktorý sa ti v ten moment zdal vzdialený na míle ďaleko, ťa objíme. Pretože celý čas bol s tebou, iba čakal, kedy budeš ochotná prijať Ho. Bez výhrad, bez zbytočných otázok a s jasným cieľom. Že On je odpoveďou na všetko, čo ti za celý čas nedávalo zmysel." zaznel Sebastianov jemný, pokojný hlas. Presne vedel, o čom rozpráva, pretože tak to cítil on sám po tom, čo sa dozvedel, že má dcéru a potom ho postretla nehoda. Boh mu všetko ukázal tak, aby bol pripravený na všetko, čo sa teraz deje. Hoci sa nevedel dočkať, kedy konečne bude môcť slobodne objať svoju dcéru, vedel, že čas bude ten najlepší liek, ktorý môže použiť na všetko, čím si nie je istý. V jasnej perspektíve Božej vernosti. 

"Niekedy mám pocit, že sa mi už nikdy nepodarí zhlboka nadýchnuť. Keď si však pri mne ty, ešte stále sa mi zjavuje lúč svetla, ktorý naznačuje, že tam, niekde v diaľke, existuje nádej v takej podobe ako keď sme mali možnosť byť spolu, keď sme boli mladí." s naliehavým pohľadom upierala oči do jeho. Kolísalo ju to od všetkej ten neistoty a strachu, k pokoju a prijatiu. Sebastian sa zhlboka nadýchol. Zrazu mu zazvonil mobil. Prekvapene sa strhol a pozrel na displej. Svietilo na ňom neznáme číslo. 

"Sebastian Majeský, prosím." vyslovil vážne. 

"Sebastian, ahoj. To som ja, Jonáš, pamätáš si ma ešte? Zopárkrát sme sa stretli na konferenciách, ktoré si viedol." Sebastian chvíľu premýšľal a potom sa veselo usmial. S Jonášom už dlhší čas neboli v kontakte, o to viac ho potešilo, že ho mohol počuť. 

"Môj drahý priateľ, isteže si spomínam. Mrzelo ma, že sme spolu stratili kontakt. Naposledy som o tebe počul, že si sa rozhodol odcestovať na druhý koniec sveta a pracovať tam ako lekár pre tých, ktorí si nemôžu dovoliť zdravotnú starostlivosť. Ako sa ti darí?" spýtal sa nadšene Sebastian. 

"Tak, je to niekedy náročné a ťažké, pracovať na miestach, kde nemáš potrebné vybavenia a lieky k tomu, aby si mohol pomôcť tak ako očakávaš. Má to však jednu veľkú výhodu, núti ma to zabúdať na seba a viac dôverovať v Božie načasovanie a zázraky. A ver, že som ich tu zažil mnoho." odpovedal Jonáš priateľským tónom v hlase. 

"Ako vždy, hľadáš v negatívnom aj to pozitívne. Chýbaš mi priateľ môj. Ak by som ti vedel nejako pomôcť, neváhaj sa mi zveriť." keď to Sebastian dopovedal, Jonáš sa na krátky čas odmlčal, až mal Sebastian pocit, že sa medzi nimi stratilo spojenie. 

"Vlastne, bol si prvý, kto mi napadol v tom, čo potrebujem." vyslovil Jonáš vážne. 

"Počúvam ťa. V kľude vyslov to, čo potrebuješ nahlas." so zamyslením sa Sebastian zahľadel na stenu oproti sebe. Vilma ho so záujmom sledovala. 

"Nastal mi taký problém, že o pár mesiacov mi dvaja lekári, s ktorými som dlhší čas spolupracoval, na pol roka vypadnú a ja za nich nemám vôbec náhradu. Modlil som sa za pomoc a neuveríš, ale v jednej svojej košeli, ktorú som dlhší čas nepoužíval, som našiel tvoju vizitku. Tak som sa rozhodol naslepo ti zavolať, či by si mi nevedel poradiť? Nepoznáš náhodou dvoch lekárov, ktorí by mohli o štyri mesiace, na určitý čas, nastúpiť na toto spustnuté miesto? Ide skôr o poslanie, ako o nadobudnutie úspechu." snažil sa mu objasniť pokorným hlasom. V Sebastianovej mysli okamžite zaznel naliehavý hlas: Si ochotný ma nasledovať, keď ťa zavolám, aj napriek tomu, že ti v tom srdce bude brániť? Stiahol obočie a na malý okamih sa zahĺbil sám do seba. Takéto načasovanie nečakal. Práve sa jeho dcéra dozvedela pravdu a on by mal odísť? Srdce mu stiahlo úzkosťou, keď si to čo i len predstavil. 

"Jonáš, mohol by som ti zavolať trochu neskôr? Potrebujem nad tým popremýšľať." povedal vážne. 

"Iste, nie je žiaden problém. Veď ešte mám štyri mesiace čas. Ďakujem, priateľ môj." odpovedal veselým hlasom a keďže ho čakal jeho tím, aby išli do terénu, s nádejou čoskorého pozitívneho telefonátu, sa rozlúčil. 

Keď Sebastian vypol mobil, jeho tvár sa napla a zamyslene sa zahľadel na podlahu. Obočie sa mu stiahlo, keď si spomenul na ten nástojčivý hlas. 

"Je všetko v poriadku?" vytrhol ho zo zamyslenia Vilmin prekvapený hlas. Sebastian sa k nej otočil tvárou a jemným úsmevom prikývol. Potom pozrel na hodinky na ruke a pomaly sa postavil. 

"Musím ísť, onedlho bude konzultácia ohľadom mojej nohy. Vyzerá to tak, že sa zázračne rýchlo lieči, takže o pár týždňov už budem môcť chodiť bez týchto palíc." snažil sa znieť veselo. V jeho vnútri ho však ťažilo to, že by mal odísť a opustiť svoju dcéru i Vilmu. Tvár mu opäť zvážnela a zhlboka vydýchol. 

"To ma teší. Aspoň jedna pozitívna správa." snažila sa usmiať Vilma. Keď však uvidela Sebastianovu vážnu, zamyslenú tvár, stiahla obočie. Chcela sa ho ešte raz opýtať, či je naozaj všetko v poriadku. Zdalo sa jej, že po tom telefonáte sa v ňom odohráva niečo zvláštne, čo nevedela presne pomenovať. Zazvonil jej však mobil. Keď sa Vilma pozerala na displej, na ktorom svietil kontakt Veronika, Sebastian za pomoci palíc pomaly kráčal od nej. Vilma mobil vypla a rýchlo sa postavila, aby mohla Sebastiana dobehnúť. Veronika jej však o pár sekúnd volala opäť. Pochopila, že je to súrne, pretože Veronika vedela, že keď jej hovor zruší, tak jej viac nemá volať, iba vo výnimočných prípadoch. Frustrovane vydýchla a zdvihla hovor. Veronika jej objasňovala, že ju očakáva jeden z investorov a potrebuje s ňou prediskutovať niečo vážne. Vilma vážne dodala, že ihneď príde. Ešte raz sa s ľútostivým pohľadom pozrela za Sebastianom a potom druhou stranou prešla k výťahom.