Bolí to, keď rastieš? - 156.časť

Tomáš sedel v aute a ticho sledoval mobil vo svojich rukách. Práve ukončil telefonát s Alenkou, ktorá mu sčasti objasnila, čo sa vlastne so Zuzkou stalo. Smutne otočil pohľad na otvorené dvere ku schodisku na miesto, kde vedel, že Zuzka bude. Rázne zovrel sánku, vystúpil von a zavrel dvere. Pár sekúnd zhlboka dýchal a v tichu prosil svojho Darcu múdrosti, aby správne vedel, ako má Zuzke pomôcť v tejto ťažkej situácii. Pomalými krokmi prešiel ku schodom a každým jedným krokom sa mu v srdci zhmotňovala bolesť, ktorá musela obsiahnuť jeho milovanú, keď sa dozvedela slová, ktoré mu Alenka prezradila. Keď vyšiel úplne hore, okamžite mu pohľad padol na jej smutnú tvár. Sedela na hojdačke, ktorá visela na strome a zamyslene upierala pohľad do diaľky. Po chvíli mu oči padli na jej kolená, na ktorých si pridŕžala kožený notes, ktorý jej daroval. Zhlboka sa nadýchol, jemne vydýchol a potichu urobil niekoľko krokov jej smerom. Vôbec sa k nemu neotočila. Stále sledovala to isté miesto. Tomáš si potichu sadol na lavičku, kúsok od nej a sledoval jazero, ktoré ich vítalo pokojom. 

"Moja milovaná. Ako sa cítiš?" rozhodol sa prerušiť ticho. Zuzka si jemne vzdychla a privrela oči. Dosť dlhý čas mlčala. Tomášovi sa už zdalo, že sa nedozvie odpoveď a Zuzka sa do seba vtiahla natoľko, že ani on sám, so svojou láskou, nebude schopný jej pomôcť. 

"Zmätene. Skrz môj pohľad sa vytvorili dva obrovské mraky. Jeden mi dáva výživný dážď a cítim sa požehnane a druhý, ktorý ho v mnohom zatieňuje, mi kradne pokoj a obsiahol ma strachom." zaznel jej tichý, neistý hlas. Tomáš sa strhol a s úzkostným pohľadom ju sledoval. Potom sa postavil a podišiel bližšie k nej. Chytil jej ruku a ľahko ju pohladil tak, ako to robil vždy, keď cítil, že potrebuje povzbudiť. Teraz to však bolo ťažšie. Bolesť, ktorá ju obsiahla, sa týkala jej identity a ona mala pocit, že slovami, ktoré jej mali objasniť pravdu o jej pôvode, bolo narušené všetko v čo verila, že je. Tomáš sa sklonil k jej nohám a druhou rukou pohladil prsty aj na ruke, ktorú mala položenú na stehne. 

"Čo sa stane, ak pútnik na svojej ceste hlbokým lesom stratí svoju svieceň? Ak ju dá do rúk niekomu nesprávnemu, kto ho povedie inou cestou, ako má byť jeho cieľ? Má pocit, že je stratený. Ale, čo v prípade, ak sa objaví niekto, kto mu tú svieceň opäť prinavráti a on sa bude môcť vrátiť na cestu, ktorá mu prináleží? Nepozerá sa späť, moja milovaná, ale kráča za svojím cieľom, pretože vie, čo a hlavne kto ho tam čaká. Skúška, ktorá na teba doľahla nie je ľahká. Sám neviem, čo by som robil, keby som sa dozvedel to, čo ty. Ja ťa však milujem natoľko, že ťa v tej tme nechcem ponechať. Na tejto ceste nie si sama. Ak si stratila svetlo, tma nebude silnejšia, pretože ja budem ten, kto ti ukáže jeho opätovný Zdroj." vyslovil nežným hlasom. Zuzka otvorila oči a odhodlala sa pozrieť jeho smerom. Keď uvidela jeho nástojčivý, zamilovaný pohľad, dojato stiahla obočie a do očí sa jej opäť nahromadili slzy. 

"Ak by sa moja mama pre mňa nerozhodla, nikdy by som sa nenarodila." vyslovila so stiahnutým hlasom a skryla si tvár do dlaní. V tichých vzlykoch sa pomaly zošuchla z hojdačky, až k Tomášovým nohám. Ten okamžite otvoril náruč a ukryl ju hlboko v nej. 

"Ty si sa musela narodiť, Zuzka. Taký bol plán odzačiatku. Bol to Boží plán tvojho nádherného a požehnaného života. Bez teba by som nemohol byť ani ja úplný a Boh to vedel. Všetko sa to muselo stať, aby to bolo presne tak, ako je to teraz. Milujem ťa a pre mňa si tá najkrajšia časť môjho života. Každý okamih s tebou." tíšil ju sebaistým, pokojným hlasom. Zuzkine vzlyky prestali. Započúvala sa do jeho upokojujúceho hlasu a nechala sa ukolísať jeho nežnými dotykmi. Na tráve, ktorá jemne hladila jej odhalenú pokožku na nohách, keď kľačala ukrytá v náručí muža, ktorý odzačiatku presne vedel ako ju viesť hlbšie do Božej náruče. A zrazu to prišlo. To temné, čo sa jej zdalo ako silnejšie, zmizlo a jej srdce sa naplnilo ľahkosťou. Presne tak, ako na to bola zvyknutá. Presne v tom, v čom jej srdce dokázalo zhlboka dýchať. V láske. Ešte hlbšie sa pritúlila k Tomášovmu srdcu. Mal pravdu. Jej identitu nenabúra neistota, ktorá ju postretla. Jej identitu vytváral predsa celý čas jej dobrý Pastier. Aj teraz ju viedol a dokonca bol taký dobrý, že jej poslal Tomáša, aby sa v tých neistých vodách, kde sa ocitla, nezdržiavala príliš dlho. 

"Ďakujem, Ježiš." šepla ticho, stále ukrytá u Tomáša. 

Tomáš sa pomaly odtiahol. Oboma dlaňami jej pomaly pohladil tvár a s láskou sa na ňu pozrel. 

"Niekam ťa vezmem, dobre? Budeš tam mať dostatok času a voľnosti popremýšľať a ak budeš chcieť, môžeme sa rozprávať o čomkoľvek, na čo budeš pripravená." oslovil ju láskavým hlasom. Zuzka ticho prikývla a zhlboka sa nadýchla. Tomáš jej podal ruku a potom sa obaja postavili. Bez ďalšieho slova ju previedol cez schodisko až k autu, kde jej ozrejmil, že sa ešte zastaví doma, aby im zbalil zopár vecí. Zuzka ticho súhlasila. Celý čas mlčky sledovala cestu z okna. Pocity v jej vnútri sa menili tým, že vedľa nej sedel muž, ktorý ju celý čas hladil jemne po ruke. A tento dotyk ju upokojoval. Bez ohľadu na to, že sa jej v pravidelných intervaloch vracalo to, čo sa dozvedela. 

Zuzka sa nepýtala na to, kam ju Tomáš berie. A vlastne to ani nechcela vedieť. Jediné, čo potrebovala bola jeho blízkosť a miesto, ktoré bude dostatočne ďaleko na to, aby mohla slobodne premýšľať. Keď Tomáš zastavil pred známou chatkou v lone prírody, Zuzka si ticho vydýchla. Presne vedel, čím jej duši pomôcť. Pomaly si otvorila dvere a vystúpila von. Ovanul ju príjemný teplý vánok. Keď sa zhlboka nadýchla a privrela oči, mala pocit, že je všetko také isté ako keď tu bola prvýkrát. Po chvíli otvorila oči a otočila sa na stranu, kde stál Tomáš a so spokojnou tvárou si prehliadal okolie. 

"Ďakujem." vyslovila ticho k nemu. Tomáš nahol hlavu na stranu a pomalým krokom k nej pristúpil. Nechal medzi nimi malý priestor, aby si ju mohol lepšie prezrieť. Hoci vyzerala pokojne, jej oči boli stále smutné. Odhodlane pristúpil k nej bližšie a ovinul si ruky okolo jej bokov. 

"Prial by som si, aby mi Boh dal možnosť a vlial mi do srdca takú múdrosť, ktorou by som smel smútok, ktorý ťa postretol, nahradiť niečím, čím sa tvoje nádherné oči opäť rozžiaria radosťou. Sám však veľmi dobre viem, že niekedy aj smútok v živote môže Boh použiť ako nádobu, ktorú vo Svojich dokonalých rukách naplní niečím hodnotnejším. A tak jediné, čo mi teraz napadá ako najlepší prostriedok je moja láska, táto chata a čas. Chcem, aby si vedela, že ťa milujem tak veľmi, že som ochotný urobiť čokoľvek, čo povieš." Zuzka si ticho vzdychla a vtiahla ho do svojho objatia. Zamilovane si oprela líce o to jeho. 

"Všetko robíš správne, môj milovaný. Som nesmierne vďačná, že si to práve ty, kto je teraz pri mne. Spočiatku som si myslela, že najlepšie mi bude samej, ale už keď si prišiel k reštaurácii a s toľkou odhodlanosťou si ma tíšil, pochopila som. Moja duša potrebuje niekoho, kto ma podporí. A tebe dal Boh ten dar, že to dokážeš najlepšie. Milujem ťa, môj drahý. Nič viac nechcem, iba byť na tomto mieste spolu s tebou. Je jedno, aký dlhý čas." šepla blízko jeho ucha. Tomáš sa zhlboka nadýchol a pritiahol si ju ešte bližšie k sebe. 

"Som tu a vždy budem, moje nežné vtáča." nežne dodal a svoju tvár si ponoril do jej jemne vejúcich rozpustených vlasov. Nádherné ticho prírody, slnko, ktoré na nich občas zasvietilo, keď vykuklo spoza mrakov a blízkosť muža, v ktorom sa smela zhlboka nadýchnuť pokoja, ju úplne utíšil. Neisté myšlienky sa stratili do úzadia a ona si mohla naplno uvedomiť to požehnanie, ktorým na ňu Boh v tento okamih pôsobil.