Bolí to, keď rastieš? - 157.časť

Peter sedel v bufete a zamyslene sledoval displej mobilu. Pevne dúfal, že Tomášovi sa podarilo to, čo on nedokázal. Zvieralo mu srdce, keď si spomenul ako tam Zuzku nechával samú. Boli to však skôr pocity starosti ako tej posadnutosti, ktorú mal celý čas, keď sem prišiel. Zamyslene sa zahĺbil do spomienok na okamih, keď zažil ten hlboký Boží dotyk. Verím Ti, Bože. Ty si svojich verných poznáš. Buď, prosím, pri Zuzke. To je moja tichá modlitba. Iba o to ťa prosím. Dnu zrazu pomaly vošiel Sebastian, ktorý cielene prešiel k pokladni a objednal si jednu kávu. Ihneď ako sa otočil, uvidel Petra, ktorý zamyslene upieral pohľad do neznáma. Staršia pani za pokladňou sa ho spýtala, kde si sadne a ponúkla sa mu, že mu kávu prinesie až k stolu. Sebastian sa poďakoval a ukázal, že si prisadne k Petrovi. Ihneď ako sa postavil k jeho stolu, Peter sa strhol zo zamyslenia a s úsmevom sa postavil, aby Sebastiana pozdravil. Keď si všimol jeho vážnu a ustaranú tvár, stiahol obočie.

"Priateľ môj, je všetko v poriadku?" spýtal sa neisto Peter. Sebastian sa posadil a keď mu žena priniesla to, čo si objednal, položil palice a oprel ich o stenu vedľa seba. Chvíľu mlčal a nostalgicky sledoval hrnček, v ktorom rozvoniavala čerstvo urobená káva.

"Asi by som klamal, keby som povedal, že áno. Ak by som však veci prijímal povrchne, zdali by sa neriešiteľné. Zo skúseností, ktoré som však v živote s Bohom zažil viem, že práve v takých okamihoch, v ktorých sa zdá, že neexistuje riešenie, dokáže On vytvoriť niečo neopísateľne krásne. Takže jediné, čo mi ostáva je vytrvať, byť trpezlivý a obrniť sa dôverou v Neho." vyznal sa Sebastian pokojne. Jeho vnútro horelo túžbou utekať za svojou dcérou. Na druhej strane vedel, že to, čo sa dozvedela potrebuje spracovať podľa seba. Po rozhovore s Alenkou pochopil, že vždy, keď riešila niečo závažné, potrebovala priestor na to, aby si to mohla v tichu premyslieť.

"Veľmi múdre slová. Vedel by som ti v tom čakaní nejak pomôcť?" spýtal sa Peter zaujato. Sebastian na neho uprel pohľad, v očiach sa mu zaleskla vďačnosť. Zároveň si všimol, že Petrove oči sú niečím iné.

"Poprosil by som ťa za modlitbu, za moju dcéru." povedal ticho. 

"Ty máš dcéru?" šokovane na neho Peter zdvihol obočie. Sebastian ticho prikývol a pomaly si odpil z kávy.

"Dozvedel som sa to prednedávnom. Tesne predtým, než som mal nehodu. Všetko to bolo pre mňa také nečakané a bolestivé, že som reagoval impulzívne. Chcel som ju ihneď vyhľadať. Počas toho, keď som bol v kóme, zažil som hlboký zážitok zo stretnutia s Bohom. Moje srdce bolo zmenené. Dnes som sa so svojou dcérou stretol a konečne som jej mohol povedať, že som jej otec." Sebastian sa odmlčal a ticho si vzdychol. Predstavy, ktoré mal z prvotného stretnutia so Zuzkou sa nenapĺňali a občas ho zaplavili frustrujúce myšlienky.

"Boh vie, čím si prechádzaš a som presvedčený o tom, že pre teba a tvoju dcéru, vytvorí nádherný most, aby ste mohli jeden druhého slobodne milovať." vyslovil Peter priateľsky. Sebastian sa otočil jeho smerom a zaujato sledoval jeho výraz. Slová, ktoré použil ho prekvapili. Nikdy takto o Bohu nerozprával.

"Zdáš sa mi zmenený, Peter." povedal Sebastian vážne a stále ho skúmal pohľadom.

"Bolo na čase, nie?" uvoľnene sa usmial Peter. Sebastian spokojne prikývol a venoval mu tiež ľahký úsmev.

"Tak mi porozprávaj viac o tvojom zážitku. Bude to pre mňa povzbudenie, v mojom čakaní." vyslovil pokojne.

"Veľmi rád, ale ešte predtým, môžem jednu otázku?" zaznel Petrov zvedavý hlas. Sebastian pokojne prikývol. "Kto je tvoja dcéra? Poznám ju?" zaujato sledoval vnímavý Sebastianov pohľad.

"Veľmi dobre ju poznáš. Je to Zuzka." odpovedal rázne. Peter šokovane otvoril ústa a zmätene blúdil očami od jeho očí, k rukám a po okolí bufetu. Zamyslene stiahol obočie a keď sa mu sčasti podarilo predýchať tú šokujúcu novinku, zovrel sánku a v mysli sa vrátil na miesto, kde Zuzku nechal samú. Srdce sa mu rozbúšilo naliehavosťou.

"Ja som s ňou dnes bol. Vyzerala tak veľmi rozrušene. Ešte nikdy som ju takú nevidel. Chcela, aby som ju odviezol na jedno miesto a s naliehavou túžbou ma prosila, aby som ju nechal samú. Volal som potom Tomášovi. Ďalej však neviem, čo sa stalo." vyznal sa mu Peter zmätene. Sebastian ho pozorne počúval. Keď dokončil poslednú vetu, sklamane sklonil hlavu a ticho prikývol.

"Musí to byť pre ňu ťažké." odpovedal ticho. Peter si ticho vzdychol. Aj keď sám bol zo všetkého šokovaný, bolo mu ľúto, keď videl ako sa jeho priateľ trápi. Povzbudivo ho chytil za ruku.

"Pomôžem ti v čakaní. Ak ťa to aspoň trošku poteší, budem ti rozprávať, aká bola Zuzka, keď bola malá. Vyrastali sme spolu, pamätáš? Dokonalé Božie načasovanie, nemyslíš?" snažil sa znieť povzbudivo. Sebastian zdvihol hlavu, chvíľu mlčky skúmal jeho pohľad a potom sa jemne usmial.

"Áno. Veľmi rád ťa budem počúvať."

A tak sa Sebastian nechal vtiahnuť do Petrových spomienok na Zuzkine detstvo a ich spoločné zážitky, ktoré mu v srdci utvorili pokojný prístav. Po neistej búrke, ktorá ho obkolesila, to bolo práve to, čo potreboval. A tým sa mu v srdci utvoril ďalší schod k tomu, že Božia vernosť v ťažkých veciach, je sebaistým prostriedkom k upokojeniu.