Bolí to, keď rastieš? - 158.časť

Zatiaľ čo Tomáš pripravoval niečo vnútri, Zuzka sa rozhodla ísť za zvukom zurčajúceho potoka, ktorý ju vábil. Po krátkej cestičke, ktorá viedla smerom nadol sa jej podarilo nájsť miesto, kde si mohla sadnúť a v kľude pozorovať vodu, ako si prúdi svojim tempom. Pohľad jej padol na jeden kameň, ktorý nepohnuto stál na mieste a voda z potoka ho obmývala v neprestávajúcej naliehavosti. V Zuzkinej mysli sa okamžite objavili slová, ktorými chcela vyspievať to, čo cítila, keď sa smela pokojne nadýchnuť z tohto neobyčajného miesta:

Som ako kameň,

Ktorý obmytý je vodami, medzi horami, 

Ktorý obmytý je vodami, medzi horami, 

Tvojej lásky.

Ty si tečieš a

ja stále stojím na mieste, Tvojej milosti, 

Stále stojím na mieste, Tvojej milosti, 

Kde ma obmývaš.

Už ťaživé myšlienky,

Stratené sú vo vodách,

Ktoré tečú sem a tam,

Od môjho Pastiera.

Každý strach a úzkosti,

Strhol mocný vodopád, 

Čistej Vody Života, 

Tam, kde Ty prebývaš.

Jej tichý a neistý hlas sa otvoril do zvučnosti, keď privrela oči a započúvala sa do zurčania. Každé jedno slovo, ktoré z nej vyšlo, ju viedlo čoraz hlbšie do ich významu. Akoby sama chápala zmyslu piesne až vtedy, keď to mohla počuť nahlas. Keď vyspievala text, ešte raz pomaly otvorila oči a opäť sa zahľadela na ten istý kameň, čo predtým. Jemne sa usmiala a bezstarostne si vydýchla. V srdci sa jej usadila vďačnosť. Bol tu s ňou, cítila to. S láskou a pokojom ju objímal vo svojom mocnom, vernom náručí. Tam, kde sa vždy cítila v bezpečí. Tam, kde vedela, že patrí a nikdy nezlyhá.

"Neuveriteľné, čo Boh cez teba dokáže robiť aj v okamihoch, keď prechádzaš tmavým údolím." vyslovil po chvíli Tomáš, ktorý stál kúsok od nej, opretý o strom. S láskou si prehliadal jej prekvapenú tvár, keď sa strhla pri jeho hlase. Zuzka sa pokojne usmiala a postavila sa. Všetky jej myšlienky sa vliali do jednej osobitej. Že oči, ktoré ju hladili s toľkou láskou, žiarili iba pre ňu. So sklonenou hlavou pristúpila pomalým krokom až k nemu. Zastavila sa kúsok od jeho tváre. S nevinným pohľadom sa zahľadela hlbšie do jeho očí.

"Milujem ťa. Milujem tvoj dar, ktorým vieš vždy správne vystihnúť ten vhodný moment, keď padám. Práve v ňom ma zakaždým podoprieš a s odvahou a láskou ma odprevadíš až k nášmu Spasiteľovi. Práve tam sa smie moja duša  s chuťou napiť čistej Vody Života a opäť zosilnieť. Milujem ťa, môj vzácny manžel." vyslovila s ľahkosťou. Tomáš ju chvíľu vážne sledoval a spracovával všetko, čo povedala. Keď stíchla a nežnými očami skúmala tie jeho, ihneď ju vtiahol do bozku, ktorý mal byť odpoveďou na všetko, s čím sa mu vyznala.

Bol už večer, keď Zuzka s Tomášom sedeli pri sviečkach a vychutnávali si jedlo pri jemnej hudbe. Takmer celý čas, až kým sa nezačalo stmievať, strávili prechádzkami po okolí. Tomáš bol šťastný za to, že sa Zuzka cítila spokojná. Čo ho však trochu trápilo bolo, že takmer vôbec nerozprávala o tom, čo sa stalo. Aj teraz, keď sedeli oproti sebe, s očami upretými na jedlo, mlčala. Tomáš pustil vidličku na tanier a uprene sa na ňu zahľadel.

"Včera si mi povedala niečo, čo by som teraz rád použil u teba." rozhodol sa prerušiť ticho Tomáš.

"A čo také?" zvedavo na neho uprela pohľad. Tomáš sa ľahko usmial a postavil sa od stola, aby jej mohol byť bližšie. Odsunul ju aj so stoličkou jeho smerom, chytil ju za ruky a nežne pobozkal jej hánky. 

"Si moja manželka, neboj sa byť pri mne zraniteľná." šepol s láskou. Zuzka sa zhlboka nadýchla a keď sklonila hlavu ticho vydýchla. Tomáš sa naklonil ešte bližšie k nej a rukou jemne chytil jej bradu, aby sa opäť na neho pozrela. Jej vážna tvár zjemnela, keď uvidela jeho oči.

"Vieš, je veľmi ťažké vysloviť to nahlas. Chcem to v sebe spracovať tak, ako som zvyknutá, v tichu a odovzdanosti k Bohu, ale nedarí sa mi to. Keď mám pocit, že už som blízko, slová, ktoré zazneli od ženy, ktorá má byť mojou matkou, ma opäť vtiahnu späť. Bojím sa, že nebudem schopná pozrieť sa jej do očí a odpustiť jej. Bojím sa, čo to spraví s mojim srdcom. Bojím sa, že budem tým zmätkom, ktorý v sebe mám natoľko vzdialená Bohu, že sa sama stratím. Povedz, čo mám robiť?" vyznala sa zlomene. Tomáš si k nej prisunul stoličku a opäť ju chytil za ruky. S láskou si jednu z nich priložil k perám a chvíľu tak zotrval, akoby premýšľal nad správnymi slovami.

"Moja najdrahšia ľalia. Myslím, že to, čo prežívaš je normálne. Neviem, čo všetko si počula. Je pochopiteľné, že si sa ocitla na ceste, kde sa nevieš správne zorientovať. Deje sa to aj nám. Tým, ktorí milujú Boha a veria, že Jeho vôľa je zmysluplnou podstatou nášho života. Aká veta ťa najviac zranila z úst tvojej biologickej matky?" pokúšal sa Tomáš dostať bližšie k jej zranenej duši. Zuzka uhla pohľadom a zamyslene sa zahľadela do neznáma. V mysli sa jej okamžite začal premietať celý rozhovor medzi ňou, Silviou a Vilmou.

"Ja ani neviem. Celé rozprávanie začala jej matka." vyslovila stále zamyslene. Po malej chvíli sa zahľadela opäť do Tomášových prekvapených očí. Tomáš zdvihol obočie.

"Alenka mi prezradila, že tvoja biologická matka je Vilma. Nechápem však, prečo pri všetkom bola aj jej matka?" zmätene stiahol čelo. Pamätal si na Silviu ešte z obdobia, keď bol ošetrujúcim lekárom malého Matúška. Nebola to príjemná žena. Nedávalo mu však zmysel, prečo tam vlastne bola.

"Mamina sestra, Silvia, mala ťažký infarkt a je hospitalizovaná v našej nemocnici. Keď som prichádzala za Vilmou..." Zuzka sa odmlčala. Cítila sa zvláštne, keď vyslovila jej meno nahlas. Tomáš ju niekoľkokrát pohladil po prstoch a snažil sa ju povzbudiť, aby pokračovala. "Stretla som svoju mamu a tá má nasmerovala do izby Silvie. Vraj Vilma ma čaká tam. A keď som tam prišla, dozvedela som sa celú pravdu. Keď si na všetko spomeniem, bolí ma z toho srdce. To, koľko sebectva bolo v Silviiných rozhodnutiach o jej dcére. A zároveň ako to ovplyvnilo Vilmu samotnú. Dozvedela som sa, že keby sa môj otec nerozhodol, že si ma nechajú, Vilma by súhlasila s potratom. Nikdy by som sa nenarodila." vyslovila Zuzka poslednú vetu so zlomeným hlasom. Slzy sa jej začali v očiach postupne hromadiť. Tomáš ju okamžite stiahol k sebe do náručia.

"Ale ty si sa musela narodiť. Už som ti to hovoril. Neexistovala iná možnosť. Bolo to tak predurčené dopredu. Boh mal s tebou jasný cieľ a nevzdá sa ťa, pretože pozná plány, ktoré s tebou má." šepkal jej blízko ucha. Zuzka privrela oči a nechávala sa ukolísať jeho pokojným hlasom. Ešte jedna slza jej svojvoľne stiekla k perám. Tomáš sa v ten moment odtiahol a palcom jej ju jemne zotrel. "Narodila si sa, aby som ťa smel milovať." dodal blízko jej pier a potom sa ich ľahko dotkol svojimi. Pomaly otvorila oči, keď sa odtiahol. Pozorovala ako s vážnym pohľadom sleduje pohyb svojho palca, ktorým zotieral slzy na jej lícach a pri očiach. "Vieš, čo pomohlo mne, keď som mal pocit, že som stratený vo svojom smútku?" vyslovil nežne. Zuzka zdvihla svoju ruku a priložila si ju na svoje líce, kde mal stále položenú svoju dlaň Tomáš. 

"Prezraď mi, prosím." povedala naliehavým hlasom.

"Takmer celé dni som trávil čítaním Biblie a volaním po odpovedi, prečo sa mi to deje." ozrejmil jej tichým hlasom.

"A našiel si tie odpovede?" spýtala sa so záujmom. Tomáš sa jemne usmial a pokýval hlavou, že nie.

"Aspoň nie vtedy, keď som to chcel. Našiel som však niečo omnoho dôležitejšie. Túlal som sa v tom najhlbšom lese, ktorý sa tu na tomto mieste nachádza. Smutný a zahĺbený do vlastnej menejcennosti som stratil pojem o čase a zablúdil som. Prepadla ma úzkosť, keď som si uvedomil, že vlastne neviem, kde sa nachádzam. A tak jediné, čo mi v ten moment napadlo bolo to, že som sa posadil na blízky peň a vytiahol som Bibliu. Opäť. Mal som ju neustále so sebou, pretože to bol najvzácnejší dar, ktorý mi po starom otcovi ostal. Boli tam jeho myšlienky a poznámky o tom, ktoré riadky sa ho v príhodnom čase dotkli. Tak som ju chytil do rúk a frustrovane začal kričať na Boha. Mal som ju otvorenú, keď zrazu začal fúkať silnejší vietor a niekoľko strán sa posunulo dopredu. Ja som si to v tom hneve nevšimol. Až keď som sa trochu upokojil, oči mi okamžite padli na tú stať, pri ktorej bolo napísané písmom môjho starkého. A ja to príjmam, Otče!" Tomášov hlas sa zafarbil nostalgiou. Zuzka so záujmom počúvala jeho rozprávanie.

"Pamätáš si, aká stať to bola?" zvedavo zisťovala ďalej. Tomáš jemne nahol hlavu na stranu a usmial sa.

"Veľmi dobre si to pamätám. Stala sa jednou z mojich obľúbených: "V tvojom strede je Hospodin, tvoj Boh, hrdina, čo zachraňuje, radostne nad tebou jasá, svojou láskou ťa tíši, zvučne nad tebou plesá.“ (Biblia, Sofoniáš 3:17) Akoby sa tým všetky moje otázky zmenili a ja som našiel pokoj a ten správny smer. V oboch prípadoch." veselo sa usmial. Zuzka mu opätovala úsmev a stratila sa v zamyslení nad tým, čo jej Tomáš vyrozprával. "Niečo pre teba mám." oslovil ju s láskou. Zuzka sa strhla a prekvapene na neho pozrela. Tomáš sa postavil a podal jej ruku, aby ho nasledovala. Okamžite prijala. On ju pomalým krokom viedol až hore, kde spustil schody do podkrovnej izby. Zuzke sa rozbúšilo srdce nadšením. Hoci tu už dlhší čas nebola, túto izbu si obľúbila. Tomáš vyšiel ako prvý a rozsvietil svetlo. Zuzka ho ihneď nasledovala. Opäť ju chytil za ruku a priviedol ju až k stolíku s nástenkou, kde predtým dychtivo čítala jeho myšlienky. Povzbudivo ju príjmel, aby sa posadila a potom podišiel k skrinke oproti sedačke, kde niečo hľadal. Usmial sa, keď sa mu to podarilo. Zuzka zaujato sledovala ako k nej opäť pristúpil a na stôl položil Bibliu. Potom sa k nej nahol a s láskou ju pobozkal na líce. "To je Biblia môjho starkého. Ja si teraz odskočím za Alexom, aby som od neho vzal niečo chutné na raňajky. A aby som nezabudol," odmlčal sa a z vrecka mikiny vytiahol papierový sáčok s neurčitým obsahom a položil ho pred ňu, "oriešky v čokoláde, pre teba." zamilovane sa k nej naklonil a pobozkal jej pery. Keď sa otočil a chystal sa odísť, Zuzka za ním zvolala, rýchlo sa postavila a vrhla sa mu do náručia.

"Milujem ťa." šepla mu do ucha, keď svoju dlaň priložila na jeho šiju a s láskou ho pohladila.