Bolí to, keď rastieš? - 159.časť

Peter práve vychádzal z nemocnice k svojmu autu. Čas, ktorý strávil so Sebastianom pri spomienkach na Zuzku ho upokojil. Nostalgia mu však zvláštnym spôsobom obmývala srdce. Veľmi chcel vedieť ako to všetko Zuzka zvláda. A tak sa rozhodol a zavolal Tomášovi. Zaznela však odkazová služba. Tak mu zanechal krátku správu, v ktorej ho prosil, aby mu dal vedieť ako sa Zuzka má. Zamyslene zložil a s nádejou dúfal, že Tomáš Zuzke vytvorí to, čo potrebuje.

"Ahoj Peter." vyrušil ho neistý Veronikin hlas. Peter sa otočil a pokojne sa usmial.

"Veronika, nepočul som ťa prichádzať." Veronika sa tiež usmiala a nervózne si pošúchala ruku.

"Kráčam potichu. Dnes som ťa zazrela v bufete so Sebastianom, nechcela som vás však rušiť. Zdali ste sa byť veľmi zaujatý do rozhovoru." snažila sa o rozhovor Veronika. Peter si ticho vzdychol a prikývol.

"Sebastian prechádza ťažším obdobím. Chcel som ho trošku potešiť a rozprával som mu o spoločnom detstve so Zuzkou." vyznal sa priamo. Veronika prekvapene zdvihla obočie a vzápätí sklonila tvár. Nechcela, aby videl jej sklamanie.

"Chápem." vyslovila ticho. Peter si ju všímavo prezeral.

"Zuzka sa dozvedela pravdu o svojich biologických rodičoch. Sebastian je jej otec. Preto som to urobil." snažil sa jej ozrejmiť situáciu. Veronika ihneď zdvihla pohľad k nemu a šokovane si prezerala jeho oči.

"Prosím? Ako sa Zuzka má?" naliehavo sa spýtala. Peter pokrčil plecami a uhol pohľadom. Všimol si Vilmu, ktorá vychádzala z nemocnice. Sebastian mu vyrozprával celý svoj životný príbeh, takže vedel aj to, kto je Zuzkinou biologickou matkou.

"Naposledy som ju viezol na miesto, kde chcela byť sama. Ešte som ju takú zlomenú nevidel. Vôbec nechcela komunikovať, tak jediné, čo mi napadlo bolo zavolať Tomášovi. Naliehala, aby som odišiel a nechal ju samú. Takže neviem, čo sa dialo ďalej. Pred malou chvíľou som sa snažil dovolať Tomášovi, ale ozvala sa iba odkazovka." ozrejmil jej to, čo vedel. Veronika ustarane stiahla obočie.

"Skúsim Zuzke zavolať." okamžite vytiahla mobil a netrpezlivo čakala na Zuzkin hlas. Aj v jej prípade sa však ozvala odkazová služba. Sklamane si vložila telefón do kabelky a pozrela na Petra, ktorý stále sledoval Vilmin pohyb. Veronika sa otočila smerom jeho pohľadu a zvedavo si prezerala, čo ho tak zaujalo. "Prečo tak úpenlivo sleduješ našu riaditeľku?" vytrhla ho zo zamyslenia Veronikina otázka. Peter sa otočil naspäť jej smerom a vážne zovrel sánku. Vedel, že Veronika je Zuzkina veľmi dobrá priateľka a nemusí pred ňou nič tajiť.

"Nemohli by sme si ísť niekam sadnúť?" navrhol. Veronika ticho prikývla. Ozrejmila mu, že kúsok od nemocnice je malá a pokojná čajovňa, kde sa môžu nerušene porozprávať. 

Na miesto prišli asi o desať minút. Vo vnútri voňala vanilka a škorica. Na Petra to naozaj pôsobilo upokojujúcim dojmom. Obaja si objednali bylinkový čaj a keď sa konečne Petrove oči stretli s Veronikinými, ticho dodal:

"Sebastian mi prezradil, že Zuzkinou biologickou matkou je ona." Veronika nechápavo stiahla tvár.

"Ona? Kto ona?" pokojne čakala na odpoveď. Petrova tvár zvážnela.

"Riaditeľka." odvetil ihneď. Veronika šokovane otvorila ústa a oprela sa o kreslo. Nemohla uveriť, čo práve počula.

"Vilma je Zuzkina matka?" zopakovala ešte raz potichu. Peter ticho prikývol. Veronika si priložila ruku na ústa a bolestne stiahla obočie. "Pre Zuzku to muselo byť veľmi zraňujúce. Ona to vedela celý čas, čo v nemocnici pracovala?" spýtala sa prvú otázku, ktorá ju napadla.

"Sebastian mi prezradil, že nie úplne odzačiatku to vedela. Alenka jej to prezradila až neskôr." vyslovil pokojne.

"Alenka to vedela a nepovedala to Zuzke?" nechápavo si prezerala Petrovu tvár. Peter si ticho vzdychol.

"Je to náročné pochopiť, Veronika. O to viac to musí byť ťažké pre Zuzku. Nepoznám súvislosti. Mám iba jeden pohľad, od Sebastiana a s ním sa stotožňujem." povedal Peter pokojne. Veronika zvážnela. 

"Smiem poznať ten pohľad?" so záujmom čakala na odpoveď. Peter pokojne prikývol. 

"V celom tom mlčaní bolo až príliš veľa nesprávnych rozhodnutí. A obeťou sa stal takmer každý, vo víre vlastného zlyhania a sebaľútosti. A zahĺbení do vlastného nedostatku sme zabudli, že Božia Pravda oslobodzuje, láme putá a prináša nový život." Veronika zaujato sledovala jeho črty tváre. Zdalo sa jej, že pri každom slove, ktoré vyslovil sa jej srdce o niečo viac pohlo v láske k nemu. Prehltla sucho v hrdle, ktoré sa jej z toho všetkého spravilo a vážne sklopila pohľad. Začínala sa cítiť stiesnene.

"Sebastian je múdry muž. Prečo sa potom nerozhodol pre Zuzku, keď sa narodila?" opäť zdvihla pohľad k Petrovi.

"Vilma mu nepovedala, že je tehotná a bez slova ho opustila. To, že je Zuzka jeho dcéra sa dozvedel tesne predtým, než mal autonehodu." odpovedal jej ihneď. Veronika prekvapene zažmurkala. Až teraz pochopila význam slov, ktoré Peter od Sebastiana zdieľal. Mal pravdu, až príliš rýchlo posudzovala situáciu.

"To ma mrzí. Vie o tom Zuzka?"

"Myslím, že nie. Sebastian povedal, že odišla ihneď, ako jej prezradil, že je jej otcom. Nemal čas nič viac k tomu dodať." odpovedal Peter.

"Naozaj je to ťažké. Porozumieť všetkému. O to viac pre tých, ktorí sú priamo zasiahnutí celou situáciou." vyslovila Veronika ticho. Peter súhlasne prikývol. Na stole, kde mal položený mobil sa mu objavilo na displeji Tomášovo meno. Zdvihol okamžite. Veronika so záujmom počúvala Petrove odpovede. Zdalo sa jej, že Tomáš ozrejmuje situáciu okolo Zuzky veľmi pozitívne, pretože Petrova tvár sa uvoľnila a zjemnela. Aj jej samej sa uľavilo, v srdci ju však zvláštne pichlo z toho, keď si uvedomila, že Peter má k Zuzke bližšie ako sa na prvý moment zdá. Nikdy nebude mať šancu, aby sa na ňu pozeral inak. A hoci si veľmi dobre rozumeli, nestačilo to k tomu, aby medzi nimi vznikol plnohodnotný vzťah. Keď Peter zložil, veselo sa na Veroniku usmial. Uvidel však zvláštny smútok, ktorým sa jej zahalila tvár.

"Tomáš povedal, že Zuzka je už pokojnejšia." vyslovil ticho. Veronika sa strhla a ticho si vzdychla. Snažila sa usmiať.

"To ma teší." mladá žena pred nich postavila jeden spoločný čajník a dve šálky. Potom medzi nimi zapálila malú čajovú sviečku. Oviala ich jemná vôňa vanilky a vytvorila tak jemnú romantickú atmosféru. Peter vzal čajník a nalial čaj najskôr Veronike a potom sebe. Keď ho opäť položil, stále ju so záujmom skúmal.

"Trápi ťa niečo?" rozhodol sa spýtať vážnym hlasom. Veronike sa zatajil dych. Nevšimla si jeho záujem o ňu a zaskočilo ju to.

"Nie. Iba sa mi pokazilo auto a premýšľam, že aká taxislužba v meste je najlepšia." snažila sa nájsť odpoveď na to, ako sa vyvliecť z pravdy. Peter sa jemne usmial.

"Odveziem ťa, nerobí mi to problém." odpovedal pohotovo. Veronika sa zhlboka nadýchla. Jeho záujem ju tešil, zároveň si však uvedomovala, že si ho môže, vo svojej zraniteľnosti, nesprávne vyložiť. Snažila sa premýšľať racionálne. Jeho oči jej to však veľmi neuľahčovali.

"Ďakujem." vyslovila stroho. Peter nahol hlavu na stranu a stále ju skúmal.

"Pri všetkej tej zahľadenosti do seba samého som si nevšimol, že tvoje oči zosmutnievajú. Nespôsobil som to ja tým, že som ťa príliš zahádzal vlastnou sebeckosťou?" spýtal sa úprimne. Veronika na neho šokovane pootvorila ústa. Úplne ju zmiatol tou otázkou. Mlčky sledovala jeho láskavý pohľad. Strácala sa v ňom. Keď si uvedomila, čo sa deje, okamžite sa strhla.

"Nie, Peter. Nemusíš mať žiadne výčitky. Ja som to robila s láskou a urobila by som to opäť." jeho úprimnosť ju stiahla do tej vlastnej. Až po pár nadýchoch si uvedomila, čo vlastne odpovedala. So zatajeným dychom začala sledovať jeho reakciu. Jeho tvár sa rozžiarila v úsmeve.

"Ďakujem. Si výnimočná žena a som šťastný, že ťa môžem poznať." povedal pokojne. Veronika si ticho vydýchla a ľahko sa usmiala. Pritisla si šálku čaju k perám. Peter po chvíli urobil to isté. Jeho oči však stále letmo sledovali Veronikinu tvár. Bol nesmierne vďačný, že mu Boh poslal do cesty práve túto ženu.

Keď Peter parkoval auto pred Veronikiným domom, ihneď ako zastal otočil pohľad ku nej. Chvíle s ňou sa mu páčili. Stále však cítil, že niečo hlboko v jej vnútri ju trápi. Keď sa k nemu otočila, pretože jeho pohľad ju k tomu ťahal, vytvorilo sa medzi nimi zvláštne napätie. Nebolo nepríjemné, skôr naliehavé. Peter skúmal jej oči a vážne zovrel sánku. Veľmi ho táto situácia vábila k tomu, aby ju pobozkal. Tentokrát však inak, než predtým. Nebol si však istý tým, ako zareaguje Veronika. Bez ďalšieho slova si oblizol pery, vážne zovrel pery a pomaly vyšiel von, aby Veronike otvoril dvere.

"Ďakujem za príjemný večer v tvojej spoločnosti." rozhodol sa prerušiť medzi nimi ticho a ľahko sa usmial. Veronika mu úsmev opätovala a ticho prikývla.

"Bolo mi potešením. A ďakujem za odvoz." zaznel Veronikin neistý hlas. Tentokrát prikývol Peter a vrátil sa naspäť k autu. Keď nasadal, ešte letmo pozrel jej smerom. Otvárala práve dvere. Vstúpila dnu a tesne predtým, než zavrela, mu zakývala. Peter naštartoval a nechal sa vtiahnuť do tichých myšlienok. Už dávno sa takto necítil. Naposledy to bolo, keď bol mladý a snažil sa získať Zuzku. Bolo to podobné, iba s tým rozdielom, že teraz sa mu to zdalo viac skutočné. Stúpil na plyn a stratil sa v najbližšej uličke. Na čele sa mu objavila jemná vráska, keď si uvedomil, čo to pre neho znamená. Vzťahy so ženami boli pre neho vždy povrchnou záležitosťou. A teraz sa mu to všetko výkresľovalo v jasných farbách.