Bolí to, keď rastieš? - 16.časť

Nový týždeň pri školských povinnostiach opäť prešiel rýchlo. Bol štvrtok poobede a Zuzka čakala pred dverami domu, kým príde Peter pre ňu. Prstami sa hrala s príveskom, ktorý od neho dostala. Srdce mala naplnené radosťou a očakávaním. Ešte prejde pár rôčkov, kým pôjde ona na vysokú. Aj napriek tomu sa nevedela dočkať až uvidí ako to vyzerá na lekárskej fakulte. Peter sa totiž rozhodol, že sa uberie týmto smerom. Pomaly k nej prišlo Petrove auto. Zuzka rýchlo pribehla a nastúpila k nemu. 

"Je to ďaleko?" spýtala sa so záujmom. 

"Za pol hodinu tam sme." usmial sa. 

"Takže, až tam nastúpiš, nebudeš to mať ďaleko od domu?" 

Peter sa k nej otočil a skúmavo na ňu chvíľu hľadel. 

"Prečo sa pýtaš? Ale naozaj." snažil sa zistiť. Už poznal Zuzku. Tušil, že ju niečo trápi. 

"Tak, budú mi chýbať naše rozhovory. Keď sa staneš vysokoškolák, budeš mať už iné povinnosti." povedala trošku sklamane. Peter sa široko usmial. 

"Ahá, už chápem." tajomne sa pousmial. 

"Čo chápeš?" spýtala sa podráždene. 

"Neboj sa. Budem sa snažiť nájsť si víkend, kedy budem iba tvoj. Aj mne by chýbali tvoje vzácne zamyslenia." povedal veselo. Zuzka sa usmiala a s radosťou sledovala cestu. 

Keď prišli na miesto a obzreli si všetky priestory, Peter poprosil Zuzku, aby mu darovala pár minút. Chcel sa porozprávať s učiteľom z jeho školy. Stál vedľa dekana v družnej debate. Zuzka prikývla a pomaly vyšla von. So záujmom sa začala prechádzať ďalej. Vošla do auly, kde sa nachádzala obrovská tabuľa. Posadila sa na sklápaciu stoličku a zamyslene sa zahľadela. Aké to asi je, keď tu sedí študent? A o čom všetkom tu zazneli prednášky? Objavilo sa jej v mysli. Pozrela doľava a skúmavo sa zahľadela do obrovského okna. Páčil sa jej výhľad. Opäť sa usmiala. 

"Je zábavné, stretnúť ťa vždy tak nečakane." zaznel hlas za jej chrbtom. O poschodie vyššie, nad ňou, sedel Tomáš. V tvári mal pobavený výraz. Prekvapene sa na neho obrátila. Pokrútila hlavou. 

"To snáď nie je možné." usmiala sa. 

"Náhodou, ja som veľmi rád, že ťa vidím. Opäť." povedal hravo. Zvážnela a otočila sa naspäť k tabuli. Nahol sa ku nej. "Kedy sa dozviem tvoje meno?" šepol jej do ucha. Rozbúšilo sa jej srdce a odtiahla sa. 

"Načo ho potrebuješ tak veľmi vedieť?" spýtala sa s pohľadom stále upretým na tabuľu. Tomáš sa oprel a skúmavo sledoval jej vlasy. Usmieval sa. 

"Aby moja báseň neostala bez názvu." zaujato čakal, kedy sa k nemu opäť otočí. O pár sekúnd tak urobila. Jeho oči žiarili nadšením. Pomaly sa k nej naklonil a nahol hlavu doboku. "Zaskočil som ťa?" spýtal sa so zdvihnutým obočím. 

"Prečo má mať tvoja báseň názov podľa môjho mena?" spýtala sa podráždene. Opäť sa usmial. 

"Lebo si ma inšpirovala." pomaly sa nahol ku nej a prstami chytil pramienok jej vlasov. Jemne ich pohladil. Zuzka sa na neho zamračila. Vydýchol a nenáhlivo vstal. Chystal sa odísť. Zuzka na neho prekvapene hľadela. 

"Zuzana." povedala náhle. Otočil sa ku nej a spytujúco zdvihol obočie. Jeho tmavomodré oči sa rozsvietili nadšením. 

"Aké nádherné meno. Krajšie si k tebe neviem predstaviť." povedal s úsmevom a odišiel. Prekvapene hľadela jeho smerom. Stále nevedela, čo si má o ňom myslieť. Zaujal ju však natoľko, že sa postavila a rozhodla sa vyhľadať ho. Keď vyšla z auly, uvidela Petra, ktorý prichádzal jej smerom. Pri pohľade do jeho veselej tváre na Tomáša okamžite zabudla. 

Keď ju Peter odviezol naspäť domov, chvíľu len tak zamyslene sedel. Zuzka sa na neho otočila. 

"Celý čas si bol zvláštne mĺkvy. Niečo ťa trápi?" spýtala sa citlivo. Peter sa nadýchol a pozrel jej do očí. 

"Možno. Čo si to minule hovorila o tom trápení?" jemne sa usmial. 

"Niekedy sa to trápenie zdá ľahšie, keď sa oň máš s kým podeliť." povedala nežne. Prikývol. 

"Učiteľ z mojej školy povedal, že, ak by som urobil prijímačky na túto vysokú, mal by som jednu skvelú príležitosť." povedal so zvesenou hlavou. Zuzka na neho upierala pohľad. 

"Akú?" spýtala sa zvedavo. 

"Mohol by som študovať v zahraničí a praxovať v jednej z najprestížnejších nemocníc vo svete." smutne zdvihol pohľad a s vážnou tvárou ju skúmal. Srdce jej zovrela tupá bolesť. Odišiel by. Nevedela si to predstaviť. Na druhej strane, prečo by tu mal ostávať? V žiadnom prípade nechcela, aby to bolo kvôli nej. 

"Peťo, ale to je fantastická ponuka. Určite sa jej chop." povedala nadšene. Vnútri sa cítila inak. Nechcela však, aby to zistil. Skúmavo sledoval celú jej tvár. 

"Cestou tam si hovorila niečo iné." povedal sklamane. Domnieval sa, že by medzi nimi nakoniec mohlo byť niečo viac. 

"Pozri. Takúto príležitosť dostaneš len raz za život. A ty si to zaslúžiš. Budeš skvelý lekár." snažila sa ho motivovať. Ešte stále na ňu neveriacky hľadel. Po chvíli si vydýchol a usmial sa. 

"Naozaj si to myslíš?" spýtal sa neisto. 

"Samozrejme. A predsa žijeme v modernej dobe. Máme notebooky a kedykoľvek sa môžeme vidieť aj tak. Aj keď budeš míle vzdialený odo mňa." povedala s úsmevom. Snažila sa v tej beznádeji, ktorá sa medzi nich rozprestrela, nájsť niečo pozitívne. Hoci sama dobre vedela, že to vôbec nebude také, ako teraz. Do Petrovho srdca pomaly vstupovalo nadšenie. Nečakane ju objal. 

"Ďakujem za to, aká si. Ono to aj tak ešte nie je úplne isté, pretože ma čaká matura a prijímačky. Môže sa stať, že jedno z toho neurobím." povedal veselo a pokrčil plecami. Zuzka pokývala hlavou. 

"Tomu neverím. Pán doktor Stránsky." povedala vážne. Obaja sa rozosmiali.

Nastal víkend. Zuzka sa tešila na to, kedy bude môcť byť, po náročnom školskom týždni, opäť chvíľu na svojom obľúbenom mieste. Práve stála pred domom s Haxom na vodítku. Pohľad upierala na miesto, kde býval Peter. Zrazu k jeho plotu zaparkovalo neznáme čierne auto. Zvedavo sledovala, kto odtiaľ vyjde. Takmer sa jej zastavil dych. Bol to Tomáš. Chvíľu sledoval okolie a zrak upieral na druhú stranu. Až po pár minútach sa zahľadel smerom, kde stála ona. Jemne sa usmial a pomalými krokmi sa k nej začal približovať. Neprestával sledovať jej tvár. Mlčal, keď k nej pristúpil. Na tvári mu iba hral jemný úsmev a tmavomodré oči ju skúmali. 

"Čo tu robíš?" spýtala sa prvá. Tomáš sklonil hlavu a zahľadel sa na Haxa. Ten mu začal skákať na nohy a dožadoval sa pohladkania. Zuzka ho trochu podráždene pokarhala. Práve toto nebol ten správny moment, kedy mal ukazovať svoju priateľskosť. Tomáš sa k nemu nahol a veselo ho pohladil po hlave. 

"Prišiel som za Petrom." povedal medzitým, ako Haxa škrabkal za uchom. 

"Načo?" 

"Nie si moc rada, že ma vidíš. A pre mňa sa práve deň stal krajším, keď smiem vidieť tvoje nezábudkové oči. Správne Božie načasovanie." povedal odhodlane a opäť sa postavil. Vážne na ňu uprel pohľad. 

"Božie načasovanie?" spýtala sa prekvapene. Myslela si o ňom všetko, len nie to, že by veril v Boha. Zo široka sa usmial. 

"Mám ti vysvetliť, čo som tým myslel?" spýtal sa pobavene. Do vnútra jej vošlo jemné podráždenie. 

"Nie, nemusíš." povedala s pohľadom upretým na neho. 

"Máš úžasného psieho priateľa. Rád by som vás niekedy sprevádzal na prechádzke." jeho hlas zjemnel. Až teraz si na ňom všimla, že vôbec nebol taký hrozný, ako si myslela. Posudzovanie ľudí podľa vlastných očakávaní, na tom bude musieť ešte popracovať. Vo svojom okolí nemala nikoho, s kým by sa mohla zdieľať v názoroch o Bohu a Jeho pôsobení. Teda Peter ju počúval, ale nikdy o Bohu nerozprával. Začala hlboko premýšľať, či by mu predsa len nedala šancu. Môže byť pre ňu vzácnym duchovným prínosom. Usmiala sa a Tomášovi do očí vošla zvláštna iskra. 

"Pouvažujem nad tým." povedala milo. "A prečo si vlastne prišiel za Petrom?" spýtala sa opäť. 

"Hlásime sa na rovnakú vysokú, tak sme sa dohodli, že sa budeme spoločne učiť." povedal s úsmevom. 

"Aha, tak už to chápem." 

"Ale, ak by som mohol. Rád ťa na tejto prechádzke budem chvíľu sprevádzať. Myslím, že Peter počká." 

Zuzka na neho chvíľu hľadela a potom ticho prikývla. Pokračovali pomalými krokmi na jej obľúbené miesto. Počas celej cesty mlčali. Až keď prišli na lúku a Zuzka odopla Haxa z vodítka, sa na ňu prvýkrát Tomáš obdivne pozrel. 

"Presne takéto miesto sa k tebe hodí." povedal a pohľad uprel na štíty, ktoré ho vítali svojou majestátnosťou. "Nádhera, čo Boh dokázal stvoriť." povedal potichu, sám pre seba. Zuzka na neho skúmavo hľadela a do srdca jej vošlo nečakané nadšenie. 

"Prečo si myslíš, že sa toto miesto ku mne hodí? Vôbec ma nepoznáš." prerušila jeho zamyslený pohľad. Otočil sa k nej, chvíľu sa na ňu zahľadel a potom s rukami vo vreckách prešiel k stromu. Jemne ho pohladil a usmial sa. Potom sa opäť otočil ku nej. "Nemusím ťa dokonalo poznať. To, čo nosíš v duši prezrádzajú tvoje oči." povedal nežne. Zuzka prekvapene zažmurkala a snažila sa od neho odtrhnúť pohľad. Otočila sa mu chrbtom a pomalými krokmi vošla do toho miesta lúky, kde bola tráva vyššia. Rukami pohládzala hlávky kvetov. Do vnútra jej vošiel nádherný pocit pokoja. Presne to, čím ju Boh nasycoval vždy, keď sem prišla. Zhlboka dýchala a privretými očami si užívala dotyky prírody. Tomáš stál opretý o strom a sledoval ju s pootvorenými ústami. Ak si mi ju, Bože, poslal, aby si utíšil moje srdce od bolesti, tak nenachádzam slov, ktorými by som Ti poďakoval. Ak je však vzdialená môjmu srdcu, utíš ho prosím skôr, ako by to malo bolieť, povedal si Tomáš vo svojom vnútri. Nemohol sa prestať na ňu pozerať. Tá ľahkosť a odovzdanosť, ktoré zdobili jej tvár, boli krajšie, ako všetok make-up, ktorý doteraz na ženách videl. 

"Nežná nezabudková víla." povedal nahlas a Zuzka sa náhle otočila jeho smerom. Ľutoval, že ju vyrušil. Keď však uvidel jej žiariace oči, ihneď ľútosť nahradil obdiv. 

"Čo si hovoril?" spýtala sa pokojne. 

Zrazu Tomášovi zazvonil telefón. Bol to Peter. Zvedavo zisťoval, kde sa nachádza a prečo nevošiel dnu, keď má auto pred bránou. Tomáš ho uistil, že čoskoro príde, len mal potrebu trochu sa po okolí poprechádzať. 

"Musím už ísť. Bolo však úžasné, môcť tu s tebou byť. Aj na takú malú chvíľu." usmial sa a ešte raz pohľad uprel na hory. "Ďakujem, že si ma sem vzala. Z pokoja, ktorý tu sála, budem čerpať, keď už nebudem vládať pri Petrovom tempe učenia." povedal hravo. Zuzka sa rozosmiala. Poznala Petra a jeho horlivosť k štúdiu. 

"Tak teda veľa šťastia." podala mu ruku. Chvíľu ju skúmal a potom jej prsty vzal do ruky. Nežne ich pobozkal. Prekvapene na neho zamračila obočie. 

"Ďakujem. Zuzka." keď vyslovil jej meno, venoval mu zvláštny tón v hlase. Akoby bolo pre neho niečím vzácnym. Potom sa otočil a odkráčal naspäť. S neznámym pocitom v podbrušku sledovala, ako mizne v diaľke.