Bolí to, keď rastieš? -160. časť

Zuzka sedela pri zasvietenej lampe a zaujato sa zahľadela na nástenku oproti. Všetko to tu bolo presne také isté ako si pamätala. Po malej chvíli jej padol pohľad na Bibliu. Jemne líniu jej predného obalu pohladila prstom. Rozhodla sa ju náhodne otvoriť. So zatajeným dychom čakala, aký poklad tam objaví. V prvý moment uhla pohľadom a s pokojným úsmevom sa pozrela na vrecko s orieškami. Vybrala odtiaľ jeden a nechala, nech sa jej čokoláda, v ktorej bol oriešok obalený, rozpustí v ústach. Potom okamžite očami skúmala, čo jej chce povedať.

"Nemlč, Pane a ja budem počúvať." vyslovila do ticha.

Verš, ktorý bol označený modrou farbou intenzívne prečítala niekoľkokrát: "Ak budeš v tejto chvíli mlčať, úľava a záchrana príde Židom odinakiaľ, ale ty a tvoja rodina zahyniete. Ktovie, či si nedosiahla kráľovskú hodnosť práve pre takú chvíľu, ako je táto?“ (Biblia, Ester 4:14)

Zuzka sa na malú chvíľu zamyslela a potom sa očami vrátila naspäť na rovnakú stranu. Bolo tam modrým perom dopísané: Možno je to moment, pre ktorý si bol stvorený.

A zrazu jej to všetko dalo jasné smerovanie. Nepotrebovala pochopiť minulosť, pretože v nej ju Boh neutvoril. Zakaždým, keď na ňu pôsobil svojou milosťou, bola to jasná, presvetlená skutočnosť v Jeho moci. Nie domnienky, myšlienky neistoty alebo strachu z minulosti či budúcnosti. Bola to vždy jednoduchá a jasná prítomnosť dôvery v Jeho vernosť. Jej srdce sa okamžite naplnilo istotou. Radostne sa usmiala, keď si prečítala opäť tú jednu, zmysluplnú vetu.

"Áno, Pane môj. Pre toto som bola stvorená. Môj okamih, kedy smiem priniesť Tvoje kráľovstvo na túto zem a do mojej rodiny, je práve v sile odpustenia. Ďakujem!" vyslovila so slzami v očiach a opäť sa radostne usmiala.

Práve vychádzal hore Tomáš a v ruke jej niesol teplý čaj. Okamžite sa otočila jeho smerom a s láskou sa na neho usmiala. On prekvapene zastal a položil šálku na stolík kúsok od seba. S rovnakým úsmevom skúmal jej oči. Videl v nich zmenu. Úľavu. Akoby našla to, čo potrebovala. Rýchlym krokom sa k nemu priblížila a ihneď sa schúlila do jeho náručia. Tomáš ju bez akýchkoľvek otázok k sebe prijal a hladil jej vlasy.

"Ďakujem. Tebe aj tvojmu starkému." šepla pri jeho uchu a potom sa odtiahla. "Chcem sa zajtra vrátiť naspäť domov. Potrebujem sa porozprávať s mamou a potom so Sebastianom." vyslovila odhodlane. Tomáš sa usmial očami a prikývol.

"Ako povieš, láska moja." šepol nežným hlasom a vošiel jej prstami do vlasov. Zuzka sa zhlboka nadýchla. Pri všetkom, čo sa stalo úplne zabudla na to, aké je nádherné nechať sa stratiť v jeho dotykoch. Privrela oči, aby mohla v plnosti pocítiť chuť jeho bozkov. Z jej mysle sa vytratilo všetko a ostal tam iba tento okamih. Kedy si Tomáš vychutnával jej jemnosť a ona sa smela cítiť v jeho náručí úplná. "Vidím ako sa snaží svetlo mesiaca vykresliť krásu tvojich očí a iba ja viem, že v tichej túžbe našich tiel sa odrazí ich skutočná podstata. Moja sladká Zuzka." jeho hlasom sa opantala a vnútro sa jej stiahlo v tichej prosbe, aby jeho pery našli prístav u nej. A on akoby vedel čítať z jej oči, jej túžbu zhmotnil. A v ten moment nič viac neexistovalo. Iba ona v jeho náručí. S ľahkosťou holubice vystrela svoje krídla a v prijatí jeho dotykov vzlietla tam, kde sa cítila milovaná.

Vilma sedela schúlená do klbka na terase svojho domu a so smútkom v tvári sledovala vodu v bazéne. Matúško už sladko spal. Bol jej jediným svetlým bodom vo všetkej tej mizérii, ktorú cítila. To ako sa na ňu odovzdane pozeral vždy, keď ju videl, jej vtislo slzy do očí aj teraz. Keď si na to iba spomenula. Možno to bolo tým, že videla ten priepastný rozdiel, keď sa pozerala do očí svojej dcéry dnes doobeda, keď sa dozvedela pravdu. Bola na to pripravená, že sa niečo také stane. Aj napriek tomu ju to hlboko zasiahlo. Vidieť svoju dospelú dcéru ako sa jej priamo pýta, či by ju zabila, keby sa pre ňu Alenka nerozhodla, ju bodlo hlboko do srdca. Keby mala vtedy tú múdrosť, čo teraz, naozaj by sa rozhodla inak. Lenže keď počula ten tvrdý verdikt, neexistovalo na to žiadne správne ospravedlnenie. Jej najhorší hriech v živote zmohutnel do tých najväčších rozmerov a teraz ju celú pohlcoval.

"Priniesol som ti niečo na pitie." ozval sa láskavý Milanov hlas. Vilma na neho unavene otočila hlavu a zhlboka sa nadýchla. V jej očiach sa leskli slzy. Okamžite, ako si toho Milan všimol si k nej pokľakol a chytil jej ruku do svojich. "Čo sa stalo? Prečo plačeš?" spýtal sa naliehavo. Vilma sklonila hlavu na jeho ruky a ticho sa rozvzlykala.

"Ja som tak hrozný človek, Milan. Toľko utrpenia som spôsobila." vyslovovala trhano v plači. Milan ju chvíľu ľútostivo sledoval a potom ju vtiahol k sebe do náručia.

"Niekedy sa nám tie zlé rozhodnutia môžu zdať neriešiteľné, ale vždy existuje možnosť. Nestrácaj nádej." snažil sa ju povzbudiť. Vilma sa od neho odtiahla, utrela si slzy z tváre a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Potom pokrútila hlavou.

"Ty tomu nerozumieš. Moja dcéra mi nikdy neodpustí to, čo som urobila. Obzvlášť nie po slovách, ktoré z mojich úst počula." odpovedala rezignovane. Milan sa nechápavo zamračil.

"Tvoja dcéra už vie, že si jej matka? Už si ju našla?" spýtal sa prekvapene. Vilma ticho prikývla a opäť sa mlčky zahľadela na vodu v bazéne. Premýšľala, aké by to bolo, keby sa ponorila hlboko dovnútra a už by sa nevynorila. Okamžite sa strhla, keď si uvedomila, že by Matúško vyrastal bez mamy. Rovnakú chybu už nesmie dopustiť. So zrýchleným dychom sa snažila myšlienku na sebevraždu okamžite zadusiť. Opäť pocítila jemné pohladenie po ruke. Od Milana.

"Moja dcéra je výnimočná žena. Veľmi ľutujem toho, čo som pred mnohými rokmi urobila a keby som mohla, vrátim to späť." vyslovila Vilma potichu.

"Čo keby si aj jej toto povedala? Možno by ťa dokázala pochopiť." snažil sa ju utešiť Milan. Vilma si hlasno vzdychla.

"Myslím, že po tom všetkom ma už Zuzka nebude chcieť nikdy vidieť." odvetila smutne Vilma.

"Tvoja dcéra sa volá Zuzka? Rovnako ako tá mladá dáma, ktorú Matúško tak zbožňuje." podotkol okrajovo Milan a na okamih sa stratil v myšlienkach. Spomenul si na posledné Zuzkine slová. Uložili sa mu hlboko v duši. Vilma sa k nemu otočila a bez slova sledovala jeho pohľad. Milan cítil tú intenzitu a otočil sa jej smerom.

"Milan?" zaznel jej neistý hlas.

"Áno?" vyslovil vážne. Videl ako sa mu snažila očami povedať niečo dôležité.

"Práve tá Zuzka je moja dcéra." vyznala sa úprimne. Milan na ňu šokovane upriamil pozornosť a ihneď sa postavil. Po pár sekundách sa otočil, nervózne sa prechádzal sem a tam a nástojčivo si pretieral šiju. Neveril v náhody a celý tento kruh s Matúškom a tým ako sa s ňou on stretol, na neho silno zapôsobili. O niekoľko tichých chvíľ, ktoré medzi nimi nastali, sa posadil na kreslo oproti nej a vážne sa jej pozrel do očí.

"Vilma. Musíme Zuzku pozvať k nám. Nenechaj, aby ťa tvoje pochybnosti a výčitky svedomia obrali o ďalšiu možnosť byť s ňou." vyslovil Milan úprimne. Vilma na neho prekvapene zažmurkala. Jeho slová ju dojali. To, ako sa dokázal vcítiť do jej situácie jej prinavrátili dôvody, prečo sa do neho zamilovala.

"Ďakujem." šepla ticho. Milan sa na ňu usmial a bez ďalšieho slova sa rozhodol robiť jej spoločnosť. To ticho, ktoré medzi nimi nastalo, prinútilo aj jeho samotného vrátiť sa opäť do zamyslenia nad Zuzkinými otázkami: Nikdy ste vo svojom srdci necítili, že vám niečo chýba? Nejaký zmysel, hlbší význam života. Nezamýšľali ste sa nad tým, prečo vlastne na tomto svete ste a kam smerujete?

Bolo slnečné doobedie a Alenka pracovala na záhrade. Ťaživé myšlienky týkajúce sa včerajška sa snažila zahnať prácou. Patrik bol v garáži a cez okno ju jedným očkom sledoval. Obaja začuli ako pred domom zastalo auto. Alenka si utrela ruky od hliny do zástery a pomalým krokom podišla ku bráničke. Okamžite sa jej zatajil dych, keď uvidela z auta vychádzať Zuzku. Tomáš ju chytil za ruku a spoločne prešli bližšie. Keď sa Zuzkin pohľad stretol s Alenkiným, jemne sa usmiala. Alenka si zhlboka vydýchla a išla im naproti. Tomáš sa s láskou pozdravil a prešiel za Patrikom do garáže. Zuzka stála asi tri kroky od Alenky a mlčky ju sledovala.

"Vitaj dcérka, som šťastná, že si prišla. Odpusti mi prosím." pretrhla ticho medzi nimi Alenka. Ľútostivo k nej upierala svoj láskavý pohľad. Zuzka sa zhlboka nadýchla a ráznym krokom podišla tesne blízko nej. Potom ju bez slova vtiahla do náručia.

"Som šťastná, že si sa pre mňa rozhodla. Bola si mi a stále si tou najlepšou mamičkou. Nemám dôvod sa na teba hnevať ani ti čo odpúšťať. Viem, že všetko, čo si urobila bolo vždy to najlepšie pre mňa. Ľúbim ťa a vážim si ťa za každú obetu, ktorú si pri mne urobila." šepkala tichým hlasom, neustále ukrývajúc jej útle telo vo svojom náručí. Alenka sa rozvzlykala. Bola dojatá Zuzkinou veľkorysosťou. Náhle sa odtiahla od nej a nežne ju pohladila oboma rukami po tvári.

"Ďakujem, že si si svoje srdce nezatvrdila. Ďakujem Bohu za to, ako ťa požehnáva milosrdenstvom." vyslovila dojato. Zuzka sa usmiala a aj ona ju pohladila po tvári.

"Si moja milovaná mamička a navždy ňou ostaneš. Nič to nezmení." vyznala sa s láskou v očiach. Tomáš s Patrikom stáli kúsok od nich a s radostným úsmevom sledovali tento nádherný okamih Božieho dotyku. Obe sa otočili ich smerom a s odozdanosťou sa nechali vtiahnuť do pokojnej rodinnej atmosféry. Ich srdcia bili v rovnakej melódii vďačnosti, že si môžu užívať spoločné chvíle v prijatí a láske.

Sebastianovi sa deň vliekol veľmi pomaly. Práve prechádzal z bufetu k výťahom. Peter sa mu snažil venovať každú voľnú chvíľu, ktorú mal a povzbudzovať ho. Tešil ho jeho záujem, aj novoobjavená zanietenosť v Božej múdrosti, ktorou ho zakaždým prekvapil. Zakaždým však, keď sa utíšil alebo ostal sám, v jeho vnútri sa odohrávali dva odlišné boje. Jeden za jeho dcéru a druhý ohľadom Jonášovho návrhu. Za iných okolností by ho odmietol. Zakaždým však, keď ho táto myšlienka napadla, začul tichý hlas týkajúci sa jeho sľubu Bohu. Peter stál vedľa neho a zaujato sledoval čísla na výťahu, po malej chvíli sa otočil k tvári svojho priateľa.

"Od včera sledujem, že nad niečím intenzívne premýšľaš. Domnievam sa, že okrem Zuzky ťa trápi ešte niečo iné. Mýlim sa?" zaznel Petrov pokojný hlas. Sebastian na neho pozrel a keď sa otvorili dvere, opierajúc sa o palice vošiel dnu. Peter ho ticho nasledoval. Inštinktívne stlačil svoje a Sebastianove číslo.

"Nemýliš, priateľ môj. Vieš ako som ti rozprával o tom, čo sa mi prisnilo počas toho, čo som bol v kóme?" začal rozhovor Sebastian. Peter sa k nemu otočil a ticho prikývol.

"O tvojom sľube Bohu." ozrejmil ticho. Sebastian sklonil hlavu a chvíľu mlčal. Keď sa otvorili dvere, obaja vyšli von. Peter mu navrhol, aby išli do jeho primárskej izby. Sebastian stále mlčal a nasledoval Petra až k dverám. Zo sesterskej izby sa na neho usmievali dva páry očí Tanji a Inky. Peter k nim letmo vzhliadol a opätoval im veselý úsmev. Obe si zamilovane vzdychli a keď sa za ním zatvorili dvere, pod karhavým pohľadom hlavnej sestry, sa obe pobrali za svojimi povinnosťami.

Sebastian sa posadil oproti Petrovmu stolu a zamyslene sa zahľadel do okna.

"Volal mi jeden dávny priateľ, ktorý pôsobí ako dobrovoľný lekár, v jednej veľmi chudobnej oblasti v Južnej Amerike. Prosil ma o pomoc. O pár mesiacov mu vypadnú na pol roka dvaja lekári a potrebuje za nich náhradu. Za iných okolností by som bez reptania hneď išiel, ale teraz, keď mám svoju dcéru tak blízko, moje srdce zlyháva zakaždým, keď si predstavím, že by som mal od nej odísť." vyznal sa úprimne pred Petrom. Ten ho chvíľu mlčky sledoval. Potom sa zhlboka nadýchol.

"Myslím, že by si sa o tom mal otvorene porozprávať do Zuzkou. Povedať jej ako veľmi ti na nej záleží a zároveň, aký duchovný boj prežívaš. Myslím, že nikto ťa lepšie nepochopí ako ona." povedal vážne. Sebastian ho zaujato sledoval. Po chvíli sa mu tvár uvoľnila.

"Máš pravdu. Nemal by som to pred ňou tajiť. A myslieť si, že to tým vyriešim. Ďakujem Peter. Múdrosť, ktorou ťa Boh požehnal ma ohromuje. Som za teba nesmierne vďačný." Sebastian sa postavil a opierajúc sa o Petrov pracovný stôl k nemu pristúpil a priateľsky ho potlapkal po pleci. Peter sa pobavene usmial.

"Pomôžem ti vrátiť sa na izbu?" navrhol mu. Sebastian pokrútil hlavou, že nie. Vzal si svoje barle a pomaly sa presunul ku dverám. Tam sa ešte raz na Petra otočil a veselo sa usmial.

"Už mám svojich parťákov. A potrebujem čo najrýchlejšie rozhýbať nohu sám. Veď vieš prečo." usmial sa a chcel otvoriť dvere. V tom ho však napadla nečakaná myšlienka. Opäť sa k nemu otočil. "Peter, nechcel by si tam ísť so mnou?" spýtal sa neisto. Peter otvoril ústa a zamyslene stiahol čelo.

"Ja? Nikdy som nad niečím takým nepremýšľal." odpovedal prekvapene. Sebastian sa usmial.

"Ani ja nie, priateľ môj. Ale keď Boh zavolá, neostáva mi nič iné, iba počúvať, pretože lepšej cesty niet. Nechám ti čas, v kľude si to premysli." odvetil pokojne a bez ďalšieho slova odišiel preč. Peter sa zaskočene oprel o kreslo a zahĺbil sa do jeho posledných slov. Stále nevedel, aké je jeho smerovanie v živote. Sebastianov návrh ho však začal v kútiku duše lákať.