Bolí to, keď rastieš? - 161. časť

Zuzka práve vychádzala z výťahu na svoje oddelenie. Chcela ísť za Petrom a ozrejmiť mu, že dáva výpoveď a odchádza pracovať s Tomášom. Okamžite zastala, keď jej pohľad padol na Sebastianovu postavu ako sa pomalým krokom opiera o barle. Zhlboka sa nadýchla a odhodlane za ním urobila pár krokov.

"Sebastian." zvolala jeho meno, keď už bola kúsok od neho. Ihneď ako začul jej hlas, rázne sa strhol a jedna barla mu vypadla z ruky. Zuzka sa k nej naklonila a s jemným pohľadom mu ju podala do ruky. Sebastian na ňu hľadel s dojatým pohľadom. Stratil všetky slová, ktoré si opakoval, že jej povie, keď už bude vedieť, že je jej otec. "Mohli by sme sa porozprávať?" spýtala sa pokojne. Sebastianov pohľad znežnel.

"Budem veľmi rád. Nemám ťa kam pozvať jedine do svojej izby alebo do bufetu." povedal ospravedlňujúco. Zuzka sa jemne usmiala a opätovala mu rovnaký pohľad, aký k nej upieral on sám.

"Tvoja izba bude dostačujúca. Myslím, že potrebujeme súkromie." pomaly začala kráčať. Sebastian ju okamžite začal nasledovať. Jeho oči neustále utekali k jej tvári. Nemohol uveriť, že to bola zrovna ona, kto tu teraz pri ňom bol. Srdce sa mu nadchýnalo radosťou. Všimol si, že jej tvár bola vyrovnaná a pokojná. A to ho tešilo. Oproti tomu, ako ju videl včera, keď utekala preč, bolo zjavné, že sa v nej odohrala veľká zmena. Silno dúfal, že konečne bude mať možnosť, aby sa spolu zblížili tak, ako v to túžil hneď v prvý moment, keď sa dozvedel, že má dcéru.

Sebastian Zuzke galantne otvoril dvere do svojej izby a nechal ju vojsť ako prvú. Ešte stále mu srdce mocne bilo radosťou, keď si uvedomil, že Zuzka už vie pravdu a vyhľadala ho. Zuzka si sadla do kresla a pokojne čakala s pohľadom upretým do okna. Sebastian najrýchlejšie ako vedel sa posadil na sedačku oproti a nežne na ňu pozrel.

"Som nesmierne vďačný, že tu teraz si. Ani nevieš, koľkokrát som sa modlil za tento okamih." vyslovil nadšene. Zuzka otočila pohľad k nemu a ticho ho skúmala.

"Mám veľmi veľa otázok." povedala neisto. Sebastian prikývol a povzbudivo sa na ňu usmial.

"Je to prirodzené. Len sa pýtaj, odpoviem ti na všetko, čo budeš chcieť." odvetil ihneď. Zuzka si ticho vzdychla a sklopila pohľad. Zamyslene vyberala, čo vlastne chce vedieť ako prvé.

"Odzačiatku sme si veľmi dobre rozumeli. Ty si vedel, že som tvoja dcéra?" zdvihla pohľad k nemu a zaujato ho skúmala. Sebastian si oblizol suché pery a pokýval hlavou.

"Nie úplne odzačiatku. Pravdu som sa dozvedel tesne pred mojou nehodou. Vlastne, ihneď ako som sa to dozvedel, išiel som za tebou. Zastavila ma tá autonehoda." vyznal sa vážne. Zuzka na neho uprela bolestný pohľad.

"To naozaj?" spýtala sa neveriacky. Po tele jej prešli zimomriavky. Až teraz si všimla v jeho pohľade, s akou naliehavosťou a otcovskou láskou k nej vzhliada.

"To som nečakala. Ale prečo si mi potom nepovedal pravdu, keď si sa prebral?" spýtala sa Zuzka ďalej. Sebastian si vzdychol. Nechcel jej klamať, ale tiež vedel, že keď povie, že to bolo kvôli Vilme, zaťaží jej tým. Cítil, že už beztak je vzťah medzi nimi veľmi krehký a keby vedela ešte aj to, že iniciátorom mlčania bola opäť Vilma, bolo by to ešte horšie. Zuzka trpezlivo čakala na jeho odpoveď. Uvidela v jeho tvári neistotu. "Prosím, Sebastian, buď ku mne úprimný. Ak máme začať budovať nejaký vzťah, nech sa nezačína ďalším tajomstvom." prosebne k nemu stiahla obočie. Sebastian sa zhlboka nadýchol a prehrabol si nervózne vlasy.

"Vieš, dcérka. Niekedy sa okolnosti trochu skomplikujú. Musíš však vedieť, že som na teba myslel každú jednu sekundu. Moje srdce rástlo hrdosťou a láskou zakaždým, keď sme sa mohli spoločne rozprávať. Bez ohľadu na to, že mi nebolo umožnené byť pri tvojom raste, chcem si užiť každý okamih, ktorý nám Boh podaruje práve teraz. Budem ťa milovať, vždy som ťa miloval, aj keď som o tebe nevedel. Predstavoval som si, aké by to bolo, keby som mal dcéru. A ty si mi zatiaľ kvitla a mohutnela v Božej autorite. Som na teba neskutočne hrdý. Chcel som ti to povedať už taký dlhý čas. Moja milovaná dcérka. Moja radosť." vyznal sa so slzami v očiach Sebastian. Zuzku jeho vyznanie dojalo tiež. Úplne zabudla na ďalšie pochybnosti, ihneď vstala a vrhla sa mu do náručia.

"Ocko. Ďakujem Bohu, že mi ťa poslal do života." šepla hlasom zahaleným slzami. Sebastian ju okamžite mocne objal a privinul si tvár k jej vlasom.

"Moja najdrahšia dcérka. Moje požehnanie." povedal hlbokým hlasom, prehĺtajúc slzy, ktoré ho zaplavovali. Dlaňou jej hladil vlasy. "Toto je to najväčšie víťazstvo v mojom živote. Môcť vo svojom náručí konečne držať svoje dieťa. Ďakujem, Bože!" zvolal radostne. Zuzka sa usmiala a pomaly sa od neho odtiahla.

"Mám pocit, že mám oči po tebe." vyslovila nadšene a začala si intenzívnejšie všímať jeho črty tváre. Sebastian sa veselo usmial a prikývol.

"Podala si sa na mňa. Si to najkrajšie, čo som kedy videl." vyslovil s veselými očami a jemne ju pohladil po tvári. "Zajtra by ma mali pustiť domov. Rád by som s tebou strávil deň, ak by ti to nevadilo. Chcem vedieť, čo máš rada a naopak, čo ti je nepríjemné. Chcem ti vynahradiť každý jeden okamih, kedy si snívala o tom, aké je to mať otca. Alenka mi rozprávala, že tvoj adoptívny otec zomrel veľmi skoro. A Peter mi zase opisoval tvoje obľúbené miesto, pri čerešni. Chcel by som tam ísť s tebou, aby si mi rozprávala o svojich snoch." odvetil Sebastian hrdo. Zuzka na neho dojato pozerala. Bola uchvátená jeho nadšením pre ňu. Opäť sa mu schúlila do náručia a s privretými očami si užívala jeho otcovskú lásku.

"Po tomto som asi snívala najviac. Zažiť pocit, kedy ma môj ocko vezme do náručia a ja sa budem môcť u neho cítiť v bezpečí. A práve sa mi to splnilo." ozrejmila tichým hlasom, schúlená na bezpečnom mieste jeho pokojného dychu. Akoby sa opäť vrátila do detstva, keď bola ešte dievča a skrytá v perine svojej mamy snívala o tom, ako ju jej ocko hladí a nežnými dotykmi jej prejavuje skutočnú otcovskú lásku. Sebastian sa naklonil k jej vlasom a ľahko ju pobozkal.

"Odteraz, nech vieš, že som tu pre teba, kedykoľvek to budeš potrebovať." zrazu však zovrel sánku a napäto stuhol. Spomenul si na to, že o pár mesiacov bude musieť odísť. Okamih, ktorý však práve teraz zažíval mu v tom bránil. V mysli mu zaznel tichý hlas: A keď vytrváš, tvoju radosť rozmnožím niekoľkonásobne. Som verný Boh, ktorý sa nevzdá diela, ktoré započne. Ticho si vzdychol. Zuzka pocítila jeho neistotu, odtiahla sa a chytila jeho ruku.

"Trápi ťa niečo?" spýtala sa s hlavou nahnutou do strany. Sebastian jej ruku pohladil a nežne sa usmial.

"Chcem byť k tebe úprimný. Rozprávali sme sa o tom aj s Petrom. Musím uznať, že v jeho živote Boh urobil veľkú zmenu." ozrejmil jej pokojne. Zuzka ho zaujato počúvala. Práve, keď sa chystal pokračovať niekto zaklopal na dvere a vošiel dnu. Bola to Vilma. Tvár sa jej okamžite napla, keď uvidela ako na ňu hľadia Zuzkine blankytné oči. Ostala vo dverách stáť úplne bez pohnutia. Po chvíli strnutia sa však odhodlala neisto vysloviť:

"Prepáčte, nechcela som vás vyrušiť. Netušila som, že máš návštevu." otočila pohľad na Sebastiana a snažila sa zhlboka nadýchnuť. Vnútri ju však začal ťažiť ťažký kameň výčitiek, ktorý jej v tom bránil.

"Ako sa má vaša mama?" odhodlala sa spýtať Zuzka. Vilma sa strhla a zaskočene na ňu upriamila pohľad. Po pár nádychoch sa upokojila.

"Včera prekonala malý kolabs. Doktor o jej stave nehovorí moc pozitívne." vyslovila neisto.

"To je mi ľúto. Ak to bude jej stav dovoľovať, rada by som ju navštívila." vyslovila Zuzka pokojne. Vilma prekvapene zdvihla obočie. Nečakala od nej takú reakciu. Sebastian chytil Zuzku za ruku a s láskou ju pohladil. Bol hrdý na to, koľko záujmu v nej bolo, aj napriek bolesti, ktorá sa v jej očiach odrážala.

"Ďakujem." dojato šepla. Zuzka sa jemne usmiala a otočila pohľad na Sebastiana.

"Ocko, daj mi prosím vedieť, keď ťa zajtra pustia. Budem rada, až ti budem môcť ukázať miesto, ktoré ti Peter opisoval. Maj príjemný zvyšok dňa." nahla sa k nemu a pobozkala ho na tvár. Sebastian sa nežne usmial, pohladil ju po líci a prikývol.

"Budem sa tešiť, dcérka. Aj tebe krásny deň. A ďakujem. Za všetko." Zuzka sa zodvihla a kúsok od Vilmy sa ešte raz na neho otočila a darovala mu láskavý úsmev.

"Dovidenia pani riaditeľka." šepla ticho, keď prechádzala popri Vilme. Vilmu okamžite pichol ostrý osteň v jej srdci, keď začula jej tichý pozdrav. Tešila sa zo zblíženia Sebastiana a Zuzky a zároveň bola sklamaná zo seba samej. Vedela, že nie je hodná jej odpustenia. V tvárou tvár tejto skutočnosti, však cítila ešte väčšiu úzkosť, keď bola s tým priamo konfrontovaná.

"Poď, prosím dnu, Vilma." vytrhol ju zo zamyslenia Sebastian. Vilma smutne privrela dvere a posadila sa na kreslo, kde pred chvíľou sedela Zuzka. "Chce to čas." povedal povzbudivo. Vilma si hlasno vzdychla.

"Ja viem, že to nejde, aby prišla a povedala mi hneď, že mi odpúšťa. A dokonca ani nedokážem urobiť tie správne kroky, aby som jej v tom pomohla. Čím viac túžim po zblížení, tým viac sa cítim paralyzovaná svojou neschopnosťou. Obávam sa, že nikdy nebudem mať tú múdrosť urobiť k nej prvý krok." vyznala sa smutne. Sebastian sa k nej nahol a chytil ju za ruku.

"Tak to prenechaj Bohu. Energiu, ktorú dávaš do neistoty a strachu, daj do toho, aby si Ho mohla spoznať v celej Jeho moci." snažil sa ju povzbudiť.

"Ale ako to mám urobiť? Aké sú tie správne nástroje k tomu, aby ma vypočul? Aby mi dal to, čo tak potrebujem?" spýtala sa so stiahnutým pohľadom. Sebastianova tvár znežnela.

"Vilma. Boh nie je stroj, ktorý naprogramuješ podľa vlastných požiadaviek a tým sa tvoj život stane dokonalý, podľa tvojich vlastných predstáv. Jeho cesty sú iné ako tie naše. Presahuje nás svojou múdrosťou a nadčasovosťou. A veci, ktoré sa nám zdajú ako zlé. Tie, ktoré na prvý dotyk doliehajú na tvoje vnútro ako obrovské bremeno, On používa ako možnosti byť ti bližšie. Chce zlomiť tie putá, ktoré ti bránia v tom vidieť veci jasnejšie, aby si sa mohla ponoriť do hĺbky Jeho Slova. Ak sa necháš strhnúť neistotou, že nič viac neexistuje iba to, čo teraz cítiš, nikdy to nespoznáš. Nikdy nenájdeš smer, ktorý máš na dosah ruky. Pretože na Ježišovej spásonostnej obeti nie je nič, čo treba doplniť. On to už všetko urobil za nás. Jediné, čo stačí je pokoriť sa a prijať tú milosť. Je očisťujúca a prináša nový život. Pretože On sám je Dych Života, Prameň Živej vody a Lúč osvetľujúci každú temnú dolinu." vysvetľoval pokojným hlasom Sebastian. Vilma mlčala a zachytávala jeho pokojné dotyky k nej. Napriek tomu, že bola zmätená, frustrovaná a cítila sa stratene, malý kúsok v jej vnútri cítil nádej, ktorý sálal od Sebastiana. Jeho pokoj presvetloval aj ju samotnú. Presne takto isto sa cítila aj pred mnohými rokmi, keď bola ešte s ním. V jeho viere nachádzala aj tú svoju. "To nestačí, Vilma." prihovoril sa jej tichým hlasom. Pozrela na neho a zmätene zažmurkala.

"Čo tým myslíš?" spýtala sa ho prekvapene. Sebastian si ticho vzdychol.

"Keď som bol mladý a milovali sme sa, myslel som, že stačí, keď budem veriť ja, za nás oboch. Ale ono to nestačí. Nemôžeš sa spoliehať na mňa. Ja som iba človek. V tvojom pohľade urobím jeden chybný krok a ty sa v tej tme stratíš ešte viac ako si teraz. Chápeš? Vo mne dokonalosť nehľadaj. Ja tú cestu za teba vyšliapať nemôžem a ani nedokážem. Ty sa musíš chcieť rozhodnúť sama. Môžem ťa čakať, dokonca aj volať, ale cestou nie som." snažil sa jej vysvetliť vážnym pohľadom. Vilma sklonila hlavu a sledovala jeho prsty. Prestal ju hladiť a ľahkým držaním sa dotýkal jej prstov.

"Veľmi by som chcela ten čas vrátiť a rozhodnúť sa inak. Ostať s tebou, mať našu dcéru a spoločne ako rodina zažívať to požehnanie, ktoré mi tak chýba. Ja viem, že je to minulosť, ale ja sa s tým všetkým nedokážem tak ľahko vysporiadať ako ty." ozrejmila sklamane.

"Boh ti podaroval ďalšiu šancu. Máš zdravého syna." povedal ticho. Vilma pokrútila hlavou.

"Ty mi nerozumieš. Ja Matúška milujem z celého srdca, ale tiež túžim po tom, aby si ty bol opäť mojou súčasťou. To si naplno uvedomujem vždy, keď vidím tvoj pohľad." vyslovila naliehavo. Nemala čo stratiť. Potrebovala mu o svojich pocitoch povedať. Sebastian od nej odtiahol ruky a zovrel tvár. So zamysleným výrazom otočil hlavu k oknu a zahľadel sa tam. "Ja viem, že máš pocit zodpovednosti voči Matúškovi, ale ja nedokážem byť s Milanom. Potrebujem teba." Sebastian náhle otočil svoju tvár k nej a vážne uprel svoje oči do jej.

"Vilma. Vždy budeš pre mňa dôležitá. Dokonca som si obľúbil aj Matúška, akoby bol môj. Nechcem ťa súdiť ani karhať, ale prosím ťa, prestaň s tým. Môj život už nemôže byť taký istý ako predtým. To nejde, pochop to už. Ty máš svoj život a u mňa čoskoro tiež dôjde k veľkej zmene. Naše cesty nemôžeme nadviazať tam, kde sa rozišli." snažil sa jej vysvetliť.

"K akej veľkej zmene?" spýtala sa naliehavo.