Bolí to, keď rastieš? - 162. časť

"Ešte o tom nechcem veľmi hovoriť, ale dozvieš sa to v čas." vysvetlil jej pokojne a opäť sa zahľadel do okna.

"V poriadku, už ťa nebudem viac rušiť." povedala smutne a než stihol Sebastian niečo povedať, postavila sa a odišla bez ďalšieho vysvetľovania. Sebastian pokrútil hlavou a ticho si vzdychol. Srdce sa mu upokojilo ihneď, keď si pripomenul Zuzkin úsmev.

"Vďaka ti, Otče, za moje nové svetlo. Za moju dcéru." šepol do ticha s ľahkým úsmevom. "Poveď ma, prosím, v tomto neistom tuneli pochybností."

Zuzka kráčala naspäť na svoje oddelenie. V jej vnútri sa miešali dva rozdielne pocity. Radosť z novovytvoreného vzťahu s jej otcom a sklamanie z toho, že vo vzťahu k Vilme sa cíti neistá. Zastala tesne pri vchode a zhlboka sa nadýchla. Vzťahy sa nasilu vytvárať nedajú. Možno to chce čas. A možno to Vilme takto vyhovuje. Zuzka vážne sklopila pohľad. Zrazu jej do srdca vlietla naliehavosť. Matúško. Veď on je vlastne jej nevlastný brat. Pri pomyslení na to, že od úplného začiatku mala svojho brata tak veľmi blízko seba, sa jej stiahlo hrdlo. Až teraz si uvedomila, čo ju vlastne čaká. Ako má chlapcovi, ktorý si jej srdce získal svojou čistou nevinnosťou vysvetliť, že sú súrodenci. Ustarane si vzdychla a otočila sa chrbtom k výťahu. Opäť začínali byť jej pocity silnejšie ako viera, ktorá ju nadnášala v celom tomto chaose. Poznala Matúška, rovnako ako ona, aj on vedel pokladať trefné otázky. A ak by sa dozvedel, že majú rovnakú mamu a ona ju tak neoslovuje, čo by mu na to vlastne mala odpovedať? Klamať mu nechcela a pravda by bola pre jeho čisté srdiečko až príliš krutá.

"Zuzka. Prečo si tu taká sama?" vytrhol ju z premýšľania Petrov hlas. Okamžite sa k nemu otočila a úplne jemne sa usmiala.

"Prišla som za tebou. Iba som sa trošku zamyslela." odpovedala mu pokojne. Peter sa milo usmial a prikývol.

"Takže neprestávaš byť stratená vo svojich myšlienkach?" vyslovil priateľsky a ukázal rukou, aby vošla dnu. Zuzka ho poslúchla a s vážnou tvárou s ním prešla k jeho dverám. Peter odomkol a galantne ju pustil ako prvú. Zuzka pomalým krokom kráčala až k stoličke a potom sa posadila. S troškou nervozity sa začala pohrávať so svojou obrúčkou. Naposledy, keď tu bola, neviedla s Petrom veľmi príjemný rozhovor. Peter sa postavil k svojmu stolu a nahol hlavu na stranu.

"Dáš si niečo? Môžem ti ponúknuť čaj alebo kávu a ešte mi ostal pomarančový džús." pristúpil k svojej malej kuchynke a nalial si pohár minerálky.

"Neprosím si nič. Ďakujem." odpovedala stroho. Peter ju chvíľu sledoval a potom sa posadil naspäť, oproti nej.

"Tak, ako ti môžem pomôcť?" spýtal sa priateľsky. Zuzka sa zhlboka nadýchla a upriamila svoju pozornosť na neho.

"Prišla som ti oznámiť, že na tomto oddelení a celkovo v tejto nemocnici končím." povedala priamo. Peter zovrel pery a mlčky ju sledoval s vážnym pohľadom. Po pár minútach sa zhlboka nadýchol, oblizol si pery a pretrel si tvár.

"Samozrejme to môžeš. Ak to však robíš kvôli tomu, čo sa medzi nami stalo alebo skôr kvôli tomu, čo som urobil, prosím ťa, aby si si to ešte rozmyslela." snažil sa ju presvedčiť. Zuzke zjemnela tvár a pokojne pokrútila hlavou.

"Nie je to kvôli tebe, Peter. Tomáš dostal skvelú ponuku pokračovať v súkromnej praxi a ja som sa rozhodla, že ho budem nasledovať. Možno sa rozhodnem a dorobím si doktorát." povedala priateľsky. Peter sa ľahko usmial a smutne sklonil hlavu. Tajne dúfal, že ich vzťah sa zlepší a bude ju mať nablízku. Jej rozhodnutie ho zaskočilo.

"Nebudem ti robiť problémy. Chcem, aby si bola šťastná." odvetil so stále sklonenou tvárou. Obočie sa mu však stiahlo v ľútosti. "Ak môžeš, odpusti mi všetky tie hlúposti, ktoré som urobil." dopovedal ticho a zdvihol pohľad naspäť k nej. Nepotreboval odpoveď, už v jej pohľade videl, že ho prijíma.

"Ja sa na teba nehnevám. Som za teba veľmi šťastná a vďačná Bohu. Ocko mi rozprával o tvojej zmene. Vidím to v tvojom výraze tváre aj v slovách, ktoré používaš. Tvoj pokoj je inšpirujúci, pretože pochádza od Toho, ktorého som si zamilovala." povedala priateľsky. "Aj ja chcem, aby si bol šťastný. Vždy som po tom túžila. Možno práve preto som sa rozhodla, keď sme boli ešte študenti, byť s tebou." vyznala sa nečakane. Peter stíchol a zamyslene otočil pohľad niekde vedľa nej.

"Takže to nebola láska." skonštatoval pokojne.

"Vtedy sa to javilo, že bola. Obaja sme boli príliš mladí, aby sme chápali, čo vlastne skutočná láska, vo svojej podstate, je. Neľutujem však toho. Teraz chápem, že sa to malo stať, aby som určité veci lepšie pochopila." ozrejmila mu s jemným pohľadom. Peter ju chvíľu skúmal a potom prikývol.

"Myslíš, že niekedy budeme môcť byť opäť takí blízki priatelia ako predtým? Srdce mi zviera úzkosťou pri pomyslení, že by som ťa znova niekoľko rokov nevidel." vyznal sa s nevinným pohľadom. Zuzka zvážnela a ticho si vzdychla. Pomyslela na Veroniku. "Nie, neboj sa. Ja viem, že patríš Tomášovi. Chcel by som byť iba tvojim priateľom. Nič viac. Nepresiahnem tú hranicu. Moje city k tebe sú čisté." pokúšal sa jej vysvetliť svoje úmysly.

"Možno by sme tomu mali nechať voľný priebeh. Určite ani ja nechcem, aby sme medzi sebou prestrihli všetky väzby." prikývla s priateľským úsmevom. Peter sa postavil a podal jej ruku.

"Takže, veľa šťastia v tvojom pracovnom i súkromnom živote. A keď budeš čokoľvek potrebovať, tu je moje číslo." vzal vizitku zo svojho stola a v druhej ruke jej ju podával. Zuzka najskôr prijala jeho ruku, veselo sa usmiala a ihneď potom vzala podávanú vizitku.

"Ďakujem. Buď neustále v náručí Božieho požehnania." postavila sa a pomaly podišla k dverám. Tesne predtým, než otvorila dvere, ešte raz sa k nemu otočila a s úsmevom prikývla. On jej opätoval rovnaké gesto. Zavretím dverí sa otočil na kresle a pohľad uprel do okna.

"Nerozumiem Tvojim cestám. Ale v poriadku, ak si mi cez Sebastiana poslal návrh, nad ktorým som nikdy neuvažoval a spojil si ho s tým, čo práve Zuzka urobila, prijímam. Poddávam sa Tvojej vôli." vyznal sa do ticha, sledujúc biele oblaky na oblohe. Po chvíli sa postavil a odhodlane si to namieril do Sebastianovej izby.

Alenka sedela pri posteli svojej sestry a ticho sa modlila, držiac jej ruku vo svojich dlaniach. Silviin stav sa nepatrne zlepšil, ale doktor upozorňoval, že sa nesmie namáhať, inak by mohla skončiť zle. Patrik, ktorý stál vedľa Alenky ju jemne pohladil po pleci a šepol jej, že zájde do bufetu na kávu a ak chce prinesie niečo aj jej. Alenka ticho pokrútila hlavou, že nie a jemne sa na neho usmiala. Silvia práve pootvorila oči a mlčky si ich prezerala. Keď Patrik vyšiel von, Alenka si všimla jej zamyslenú tvár.

"Ako sa cítiš?" spýtala sa Alenka starostlivo. Silvia si ticho vzdychla a privrela oči.

"Fyzicky celkom dobre, ale vnútri sa cítim ako vyschnutá púšť." zrazu otvorila oči úplne a otočila svoj pohľad na Alenku. "Prečo aj napriek tomu, čo všetko som ti urobila, si ku mne taká láskavá? Si jediná, zo všetkých tých ľudí, ktorým som ublížila, čo ma neodsudzuješ a neprechovávaš ku mne neodpustenie ani hnev. Prečo?" spýtala sa Silvia naliehavo. Alenka sa zhlboka nadýchla a uhla pohľadom. Zamyslela sa nad jej otázkou.

"Vieš, za svoj život mi Boh podaroval niekoľko múdrych krokov ako žiť šťastnejší a jednoduchší život. A jedným z nich je: ak ti niekto ublíži, viac ako nad tým, čo ti spravil, nasmeruj pohľad na Božiu vernosť. Ak by som sa neustále venovala tomu, koľko a ako mi kto ukrivdil, nemala by som možnosť uvedomiť si, koľko požehnania mi Boh, vo svojej štedrosti, daruje počas mojej púte. Srdce je príliš krehké, aby dokázalo niečo také ťažké, uniesť samo." ozrejmila jej s vážnym, ale pokojným výrazom v tvári.

"Chcela by som byť ako ty. Pozri, čo všetko som za svoj život napáchala. Myslíš, že budem môcť niekedy v pokoji nájsť to, o čom rozprávaš?" spýtala sa Silvia smutne. "Najviac ma mrzí vzťah s mojou dcérou. Je mojím jediným dieťaťom a toľko veľa zlého som jej do života vniesla. Vidím jej to v očiach, koľko bolesti si nesie, zakaždým, keď sa na mňa pozrie." vyznala sa Silvia úzkostlivo. Alenka ju pohladila po ruke.

"Na krehké veci nemôžeš použiť tvrdú silu. Ani naliehavosť a povrchnosť. Keď Boh buduje, necháva si k tomu dostatok zručnosti, trpezlivosti, lásky a času. Iba dokonalý Majster môže priniesť do tmavého údolia straty, oživujúcu fontánu radosti a pokoja. Nič dôležité nie je jednoduché. V povrchnosti nájdeš iba zbytky, kým v hĺbke a vnímavosti Božieho vedenia smieš objaviť nový život." kým Alenka vyslovovala tie správne slová k tomu, aby Silviu povzbudila, blízko dverí sa objavila Zuzkina tvár, ktorá ticho počúvala ich vzájomný rozhovor. Srdce sa jej zvláštne zvieralo pri všetkých Alenkiných slovách.

"Vieš Alenka, z celého srdca ľutujem, že som nedala priestor Zuzke, aby spoznala svojich rodičov. Teraz, keď vidím ovocie svojho konania, uvedomujem si, čo všetko mohlo byť inak. Moja dcéra je stratená v tom, čo sa jej deje. A ja veľmi dúfam a verím, že Boh, o ktorom mi rozprávaš, jej pomôže obnoviť vzťah so Zuzkou. Veľmi si želám, aby Vilma bola šťastná. A Zuzka spolu s ňou tiež. O nič iné neprosím." vyznala sa zlomene. "Ďakujem, že si tu. Veľmi si vážim tvoju láskavosť." dopovedala ticho a sklopila pohľad na svoju ruku. Alenka ju nežne pohladila a ticho si vzdychla. Tentoraz upriamila svoju modlitbu z uzdravenia sestry k tomu, aby boli uzdravené všetky vzťahy v jej rodine.

Zuzka pomalým a tichým krokom prešla naspäť na chodbu a posadila sa na stoličku. Veľmi chcela vojsť dnu a povedať Silvii, že jej odpúšťa. Potom si však uvedomila, že viac ako Silvia to potrebuje počuť niekto iný. A u Silvii si ešte nebola úplne istá o tom, či by to urobila z hĺbky svojho srdca. Rázne zovrela pery a na mobile si našla číslo na taxi službu. Vnútro ju ťahalo na jej obľúbené miesto. To, ktoré s toľkou láskou pre ňu vytvoril muž jej života. Keď dotelefonovala a žena na druhej linke jej ozrejmila, že taxík bude na mieste do desať minút, odhodlane sa postavila a pomaly kráčala smerom k východu.

Zuzka vystúpila z auta a zastala na mieste. Keď taxík odišiel preč, otočila sa smerom k jazeru. Zdalo sa byť pokojné. Iba občasný vánok na ňom vytváral jemné vlnky. Do jej vnútra sa tiež okamžite nasťahoval pokoj. Otočila sa a pomalým krokom podišla ku kovovým dverám. Bez ďalšieho premýšľania ich otvorila a vyšla po schodoch až hore, kde sa posadila na lavičku, s výhľadom na stromy a vodu. Z tašky si vytiahla diár od Tomáša. Chvíľu sa zamyslene zahľadela do diaľky a so smutným pocitom neistoty si prečítala venovanie od Tomáša. Na malý okamih sa jej do srdca nasťahovala nežnosť. Potom uhla pohľadom a zamyslene skúmala oblaky. O pár minút na to vytiahla pero a začala písať:

Vzdávam sa chvíľ odviatych v oblakoch,

Keď píšem očami povrchnosť týchto dní,

Či bdiem alebo stratená som v zápasoch,

V objatí Tvojej Pravdy túžim sa skryť.

Ak spravíš krok, mysľou sa pokorím,

Daruj mi Lásku, ktorou meníš ma v kvet,

Kým múdrosť spieva, v hĺbke ja zahorím,

Veď tam si skryl poklady pre tento svet.

A tak azda vo výšinách uzriem Tvoju tvár,

I keď bez Tvojho hlasu zakaždým blúdim,

Svetlo je Kráľovnou v bludisku chmár,

Keď v zrkadle Tvojho slova úklady súdim.

Pokojom napoj ma, Princ Živej vody,

Nech nežíznim viac pri studnici tej,

A kým zo zrnka nestanú sa plody,

Poveď ma Cestou, nech nestratím sa z nej.

Keď dopísala posledný riadok, zamyslene si priložila pero k ústam a zahľadela sa opäť na oblaky. Zdalo sa jej, že ich pomalým pohybom sa jej snaží Boh ukázať význam jej starostí. Vždy sa nakoniec všetko zmení tak, aby to dávalo väčší zmysel. Keď Peter odišiel a ona ostala sama, už vtedy mal pre ňu Boh pripravené niečo lepšie. Keď sa Vilma rozhodla, že ju nechce, už vtedy Boh vedel, že jej skutočná matka bude mať pre ňu otvorenú láskavú náruč. Keď túžila po otcovi, už vtedy jej Boh budoval živnú pôdu k tomu, aby neskôr, v správny čas, spoznala Sebastiana.

"Kto lepšie obopne čas, ak nie Ty, Otče? Stvoril si ho tak, aby v nás ľuďoch mohol rásť dych Tvojho života. V pádoch, sklamaniach, volaniach po spravodlivosti, úzkosti, slabošstve, hriešnosti, márnomyseľnosti. Vždy si tam. Presahuješ všetko. Aj mňa samotnú. Stratenú v sebaľútosti a strachu. Vezmi si to odo mňa všetko. Jediné, po čom túžim je, aby moje srdce bilo v ľahkosti pre Teba. Obmytá Tvojou milosťou a vedená po Tvojich cestách. Hoc slepá a bez počutia jediného slovka, ale s istotou, že Ty si!"

Na lavičku, vedľa seba, položila diár aj s perom a v úplnom tichu privrela oči.

Vstaň, pristúp ku Mne, načri a rozdávaj ďalej, zaznel úplne tichý hlas v jej vnútri. Keby otvorila oči, zdalo by sa, že to zašumeli stromy. Avšak zahĺbená do ticha vedela, že to bola odpoveď na všetko. Zhlboka sa nadýchla, prikývla a pomaly otvorila oči. Ešte raz pozrela do diaľky, ľahko sa usmiala, vložila svoje veci do tašky a odhodlane sa zdvihla na odchod.