Bolí to, keď rastieš? - 163. časť

Veronika sa práve chystala na odchod z kancelárie, keď dnu nečakane vošiel Peter. Jeho novovytvorený pokoj v tvári a ľahký úsmev, ktorým ju pozdravil, ju úplne priklincovali k stoličke. Chvíľu na neho mlčky, zaskočene pozerala a o pár sekúnd na to mu úsmev opätovala.

"Peter, čo tu robíš?" spýtala sa so zatajeným dychom. V kútiku duše dúfala, že prišiel kvôli nej.

"Prišiel som za riaditeľkou, je u seba? Potrebujem s ňou niečo prebrať." jeho odpoveď ju sklamala. Snažila sa však nedať to najavo.

"Pred pol hodinou odišla. Mala dôležité stretnutie. Môžem ti nejak pomôcť?" spýtala sa so záujmom.

"Myslím, že nie, ale veľmi pekne ďakujem. Ale keď už som tu, vidím, že si sa chystala na odchod a aj mne už skončila služba, nechcela by si ísť so mnou opäť na čaj? Mám rád rozhovory s tebou." vyznal sa úprimne. Veronike do líc vošla červeň. Cítila, ako sa jej rozbúšilo srdce. Rýchlo sklonila hlavu, aby si toho nevšimol. Snažila sa to zakryť tým, akože niečo hľadá v stolíku. "Ak nemáš čas, pochopím to." dodal potom, čo mu dlhší čas neodpovedala.

"Nie, pôjdem rada." zdvihla rázne hlavu a pozrela mu priamo do očí. Peter ju chvíľu zaujato skúmal a potom sa usmial.

"Tak o desať minút na parkovisku." ozrejmil veselo a pri odchode ešte raz na ňu priateľsky pozrel. Keď zavrel dvere a Veronika ostala sama, rezignovane sa oprela o kreslo a hlboko si vzdychla. Pri Petrovi sa vždy cítila neisto, ale keď sa začali rozprávať o jej cestách po svete a o Bohu, razom všetka neistota zmizla a nahradili ju uvoľnenosť a súznenie. Aspoň ona to tak cítila. Otvorila kabelku a vybrala odtiaľ malé zrkadielko. Neisto do neho pozrela. Cítila sa ako malé dievčatko, ktoré sa chystá prvýkrát do škôlky. V mysli sa snažila upokojiť. Je to predsa Peter. Bola s ním už aj sama v dome. Lenže teraz je to iný Peter ako predtým. Keď si ešte nebol istý, kto vlastne je, vedela si udržiavať odstup. Mala na to odôvodnenie. Teraz sa jej však všetky argumenty zosypávali z rúk. Stačil jeden jeho pokojný pohľad a hneď strácala pevnú pôdu pod nohami. Zhlboka sa nadýchla a pozrela na hodinky. Potom si upravila sukňu a prešla k výťahom.

Keď vychádzala von, Peter ju už čakal pri vchode. Ruky mal vo vrecku a zamyslene sledoval podlahu. Keď sa jej oči stretli s jeho, zatajil sa jej dych. Úplne ju odzbrojil veselým úsmevom, ktorým ju vítal.

"Môžeme ísť?" spýtal sa priateľsky. Veronika bez slov prikývla. Bála sa, že by jej zlyhal hlas, keby niečo povedala nahlas. Celú cestu do čajovne obaja mlčali. Pár metrov od dverí sa rozhodol prehovoriť Peter:

"Naskytla sa mi zaujímavá príležitosť. Premýšľal som, čo vlastne Boh odo mňa bude chcieť tu, keď som sa vrátil a všetko to dopadlo inak ako som predpokladal." Veronika k nemu otočila pohľad a sledovala ho s vnímavým pohľadom.

"Ľutuješ toho, že si sa vrátil?" spýtala sa okamžite. Peter neodpovedal. Galantne ju pustil dnu a keď sa posadili oproti sebe, pokojne k nej vzhliadol.

"Nie, neľutujem. Keby si sa ma spýtala predtým, odpovedal by som inak. Teraz však viem, že všetko to bolo potrebné. A požehnaním pre mňa je aj to, že som stretol teba." vyznal sa s ľahkým úsmevom. Veronika mu úsmev opätovala a ticho prikývla. Potom opäť k nemu zdvihla oči.

"Aká zaujímavá príležitosť sa ti naskytla?" napadla ju naliehavá otázka. Peter zvážnel. Pristúpila k nim milá pani v strednom veku, aby si zapísala ich objednávku. Keď odišla, Peter opäť nasmeroval pohľad k Veronike.

"Ísť pracovať ako dobrovoľný lekár do Južnej Ameriky, do jednej chudobnej oblasti." vyslovil pokojne. Veronika zamračila obočie. Niečo ostré ju pichlo v srdci. Už len predstava, že bude tak ďaleko ju desila. Možno je to znamenie, aby sa konečne vyznala zo svojich pocitov. O pár sekúnd na to si však uvedomila, že by to nebolo správne načasovanie, ak je rozhodnutý odísť.

"A ako si sa rozhodol?" spýtala sa s tichým hlasom.

"Prijal som to. Cítim, že je to tak správne. Budem robiť to, čo ma baví a zároveň budem mať čas byť bližšie k Bohu." vysvetlil jej Peter. Veronika so smútkom v srdci sklonila hlavu. Peter si toho všimol a so záujmom ju sledoval. "Si v poriadku?" spýtal sa s nahnutou hlavou bližšie k nej.

"Áno, som. Teším sa s tebou. Určite to bude pre teba prospešné." snažila sa mu odvetiť pokojne. Čašníčka položila šálku s horúcou vodou a čajovým vrecúškom pred oboch a veselo sa na oboch usmiala.

"Ste krásny pár." povedala priateľsky. Veronika zaskočene pozrela na Petra, ktorý žene podaroval pokojný úsmev.

"Ďakujeme za čaj." odpovedal jej. Žena pochopila, ospravedlňujúco stiahla čelo a rýchlo odkráčala. Veronika nervózne zdvihla ruku, že si vloží sáčok do vody, keď sa jej nešikovne podarilo vyliať si celý obsah šálky na druhú ruku. Bolestivo zjajkla a rýchlo si odsunula stoličku. Peter sa okamžite postavil a prešiel ku nej. Okamžite vzal servítky a snažil sa jej vodu utrieť. Potom odbehol od nej a o pár minút priniesol utierku namočenú v studenej vode, ktorú jej ovinul okolo rany. Cítila sa nepríjemne. Toľká nešikovnosť a zrovna pri Petrovi. Ten však reagoval okamžite. Povedal jej, aby chvíľu počkala, zaplatil účet a utekal na parkovisko pre auto. Potom ju vzal okolo pásu a viedol ju do auta. Veronika sa cítila ako v opare. Celá ruka ju pálila, ale Petrova blízkosť ju pálila v srdci.

"Odveziem ťa k sebe domov. Mám tam skvelý chladivý gél na takéto popáleniny. Verím, že to nebude nič vážne. Ako sa cítiš?" zaznel jeho starostlivý hlas, keď odbočoval od čajovne na cestu k sebe domov. Veronika ho mlčky pozorovala.

"Myslím, že dobre. Iba ma páli ruka." zareagovala o pár sekúnd na to, keď na ňu letmo pozrel.

"Bývam kúsok odtiaľto. Hneď sa budeš cítiť lepšie." ozrejmil jej pokojne. Veronika ticho prikývla a zovrela sánku. Jemný chladivý účinok, ktorý cítila pomaly začal ustupovať a ruka ju už začínala páliť dosť intenzívne. Peter na ňu každú chvíľu upieral starostlivý pohľad. Hneď ako zaparkoval pri svojom dome, rýchlo prešiel na jej stranu a otvoril jej dvere. Veronika pomaly vyšla von a bolestivo zvierala tvár. Zdalo sa jej, že každým krokom sa pálivá bolesť zväčšuje. Keď boli blízko vchodových dverí a Peter odomkol dvere, otočil sa k nej. O pár sekúnd na to, ako k nej uprel nástojčivý pohľad, sa Veronike zatmelo pred očami a zdalo sa jej, že od tej bolesti padá do tmy. Peter ju okamžite vzal do náručia a preniesol ju až k sebe na sedačku. O niekoľko minút Veronika otvorila oči a nechápavo sledovala Petrov ustaraný pohľad. O pár sekúnd opäť zacítila pálivú bolesť a stiahla obočie. Peter rýchlym krokom prešiel do kuchyne a o malú chvíľu bol opäť pri nej. Opatrne jej z ruky dal dole utierku a na ranu jej nastriekal chladivý gél. Potom jej na ranu nalepil chladivý obväz. Veronika sa zhlboka nadýchla a zatajila dych. Musela privrieť oči, pretože bolesť jej prúdila hlboko dovnútra. Zrazu pocítila Petrovu ruku na líci. Otvorila oči a prekvapene hľadela na jeho tvár, ktorá bola blízko jej. Pohľadom sa ju snažil povzbudiť.

"Už iba chvíličku a bolesť nebude taká intenzívna. Si veľmi statočná." šepol a opäť ju palcom pohladil po líci. Veronika sa prestala sústrediť na bolesť a úplne sa nechala vtiahnuť do jeho hlbokého pohľadu. "Mrzí ma, že musíš prežívať takú nepríjemnú bolesť. Verím, že rana bude v poriadku a nebudeš mať pľuzgiere. Ak chceš, môžem ti dať niečo proti bolesti?" spýtal sa pokojným hlasom. Veronika nedokázala odpovedať nahlas. Iba ticho pokývala, že nie a sklopila pohľad. Ešte stále cítila jeho dlaň na svojom líci.

"Ďakujem." šepla a opäť zdvihla pohľad k nemu. Peter intenzívne sledoval jej oči.

"Trošku si ma vystrašila." povedal vážne. Veronika sledovala ako sa jeho tvár o malý kúsok priblížil k jej. Zrýchlil sa jej dych, keď sa jeho oči zahľadeli na jej pery. Malý okamih váhal. Akoby bojoval sám so sebou. A potom stratil všetku sebakontrolu a pobozkal ju. Nástojčivo a nežne. Ona sa nebránila. Niečo v jej vnútri ju utvrdzovalo v tom, že tento bozk je iný ako ten, keď bol opitý. Cítila v ňom hlboký cit. Dlhoutajovanú túžbu iba po nej samotnej. Keď sa od nej pomaly odtiahol, Veronika na neho zmätene zažmurkala. On ľahko zovrel sánku a sklonil hlavu. Potom sa na ňu odhodlane pozrel. Obaja mlčali, akoby si neboli istí tým, aké slová sú v tejto situácii vhodné. Veronika to vyriešila po svojom. Rýchlo sa posadila a zahľadela sa na zem.

"Asi bude lepšie, keď pôjdem domov." prerušila zvláštnu atmosféru svojim tichým hlasom. Chcela sa postaviť, keď ju Peter chytil za ruku a postavil sa oproti nej.

"Nemôžem ťa pustiť v takomto stave samú. Prosím, ostaň tu. Môžeš spať v spálni, ja budem tu na sedačke." snažil sa ju zastaviť. Veronika sklopila pohľad na jeho ruku. Prstami jemne hladil jej dlaň. Jeho dotyk jej spôsoboval zvláštnu tieseň v jej vnútri. Chvíľu mlčala a s privretými očami sa snažila upokojiť svoj dych.

"Dobre. Ostanem." šepla ticho, keď sa opäť odhodlala na neho pozrieť. Peter sa jemne usmial a pridŕžajúc ju za ruku ju odprevadil do svojej spálne.

"Cíť sa tu ako doma. Prepáč, ani som sa nespýtal, nie si hladná?" odovzdane na ňu pohliadol. Veronika sa usmiala a pokrútila hlavou, že nie.

"Iba ťa poprosím o pohár vody." ozrejmila mu.

"Samozrejme. K vašim službám, vzácna pani." uklonil sa a s pobaveným úsmevom odkráčal ráznym krokom do kuchyne. O malú chvíľu bol hneď späť. Veronika si medzitým sadla na posteľ a sledovala obraz oproti sebe. Bolo na ňom drevené mólo smerujúce do vody a obloha so zapadajúcim slnkom, okolo ktorého poletovali vtáci. Keď Peter vošiel dnu, otočil sa k smeru jej pohľadu a chvíľu sa naň zahľadel tiež.

"Upokojuje ma pred spánkom. Preto ho tu mám." vysvetlil jej a pohľad otočil ku nej. Pomaly podišiel k nočnému stolíku a položil naň pohár. Veronika sa zhlboka nadýchla.

"Posadila by som sa na kraj a v tichu si užívala ten pohľad zapadajúceho slnka. Páči sa mi. Kto ho kreslil?" spýtala sa so záujmom. Peter sa zamyslene usmial a posadil sa vedľa nej.

"Jeden môj veľmi dobrý pacient. Zomrel krátko potom, čo mi ho poslal poštou." vyslovil nostalgicky. Veronika na neho ľútostivo pozrela.

"To mi je ľúto." Peter sa na ňu pozrel a ľahko sa usmial.

"Nemusí. Teraz viem, že on bol jeden z tých prvotných ľudí, ktorých mi Boh poslal, aby na mne pracoval. Vtedy som si to ešte neuvedomoval, ale teraz som nesmierne vďačný, že som sa s ním mohol stretnúť. Verím, že raz sa opäť stretneme. V Božom Kráľovstve." vyznal sa pokojne. Veronika ho ticho počúvala. Potom prikývla. "Nechám ťa už oddychovať. Ak by si čokoľvek potrebovala, vieš, kde ma nájdeš." postavil sa na odchod.

"Peter?!" zastavila ho Veronika. Peter sa otočil a pozrel na ňu so zdvihnutým obočím. "Ďakujem za všetko." dodala nežne. Peter sa usmial a prikývol hlavou.

"S radosťou a kedykoľvek." povedal a odišiel do obývačky. Veronika sa opäť zahľadela na obraz. A teraz čo? Ten bozk niečo znamenal? Alebo to bola len chvíľková slabosť? Myšlienky sa jej v mysli pretekali jedna cez druhú. Jedna, ktorá bola najviac nástojčivá ju však zabolela: hádam si nemyslíš, že teraz kvôli tomu bozku zmení rozhodnutie a neodíde? Racionálne uvažovanie ju utvrdzovalo, že samozrejme nie. Srdce však spievalo inú pieseň. Mohol by?

Ráno, keď sa zobudila, počula Petra ako si jemne píska v nálade. Rýchlo vbehla do kúpeľne, trochu sa upravila a chystala sa za ním. Po chvíli jej pohľad padol na ruku. Bolo zvláštne, ale nič necítila. Očakávala aspoň malý náznak pálenia. So zamyslením sa pomaly vybrala do obývačky. Myšlienka z večera, o bozku s Petrom, sa jej opäť vrátila a intenzívne jej zvierala srdce. Keď sa však Peter otočil k nej a uvidela jeho veselý výraz, musela sa usmiať tiež.

"Dobré ráno. Pripravil som pre teba raňajky. Nevedel som, čo máš rada. Tak som spravil slané aj sladké." povedal milo a postupne ponosil jedlo na stôl. Veronika na neho prekvapene hľadela.

"To si nemusel, ja ráno veľmi nejedávam." odpovedala a so zaujatým pohľadom sledovala, s koľkou odovzdanosťou sa o všetko stará. Zvláštne ju pichlo pri srdci, pri pomyslení, že by odišiel.

"Ale neodmietneš ma, však nie?" spýtal sa pobavene. Veronika chvíľu vážne skúmala obsah stola. Voňalo to úžasne. O pár sekúnd sa na neho veselo usmiala a pokývala hlavou, že nie. Peter jej opätoval úsmev a odsunul jej stoličku, aby si prisadla.

"Ďakujem. Takéto švédske stoly pre mňa už dlho nikto neurobil." pozrela do jeho hlbokého pohľadu, keď sa oproti nemu usadila. Peter ju zvedavo skúmal, až tak, že pocítila potrebu ihneď uhnúť pohľadom. Snažila sa sústrediť na lievance, ktoré ju na prvý pohľad lákali.

"Ako sa má tvoja ruka?" spýtal sa vážnym hlasom. Veronike sa zatajil dych a opäť na neho pozrela. Mala pocit, že má o ňu skutočný záujem a to ju miatlo ešte viac. Jej pocity ju totiž veľakrát klamali. Realita totiž pre ňu bývala veľakrát iná a sústredila sa skôr na to skutočné ako na to, čo cítila.

"Dobre. Je to zvláštne, ale nič necítim. Ani náznak pálenia." vysvetlila pokojne. Petrova tvár sa opäť rozžiarila v úsmeve. Veronika zaskočene stiahla obočie. "Prečo sa smeješ?"

"Nadránom som ti ranu ošetroval a preliepal. Bolo fascinujúce sledovať ako hlboko spíš. Ani si sa nepohla. Bola si ako spiaca princezná. Úplne pokojná a odovzdaná tomu, čo sa ti práve snívalo." jeho hlas zmenil farbu a Veronika úplne stratila pojem o realite. Tie pocity, ktorých sa tak bála, ju začínali ovládať.

"Ja, bola som trochu unavená. Niekoľko nocí som horšie spala. A to, čo sa stalo ma asi viac vyčerpalo." snažila sa ospravedlniť. Peter sa ešte viac usmial.

"Nemusíš sa ospravedlňovať. Mne sa to páčilo. Vedel by som si zvyknúť na taký pohľad každý večer." vyznal sa a jeho tvár zvážnela. Veronike sa stiahlo vnútro a vyschlo jej v krku. Okamžite siahla po pohári s džúsom, ktorý mala oproti sebe. Keď sa na Petra opäť pozrela, už bol zaujatý do jedla. Vôbec sa na ňu nepozrel. Akoby premýšľal. A ju nenapadala žiadna vhodná odpoveď, ktorú by mu na to vyznanie, čo pred chvíľou počula, dala. A tak sa začala sústrediť na jedlo aj ona. Avšak zakaždým, keď mohla, na neho jedným očkom pozrela.

"Odveziem ťa do práce?" prerušil ich vzájomné ticho Peter, keď obaja dojedli.

"Asi si radšej vezmem taxík. Potrebujem sa ísť ešte domov prezliecť." vysvetlila mu priateľsky.

"Nerobí mi problém odviezť ťa domov a počkať na teba." zaskočila ju jeho okamžitá odpoveď. S pootvorenými ústami ho sledovala. Peter sa opäť usmial.

"Nechcem ťa zdržiavať. Určite máš veľa práce." Veronika zaujato sledovala, ako sa postavil, urobil kávu a položil ju pred ňu. S jednou šálkou v rukách si sadol opäť oproti nej a zaujato ju skúmal. Mlčky si odpil trochu kávy. Veronikine intenzívne pocity sa jej opäť vracali ako bumerang.

"Práca mi neutečie. Chcem ťa odviezť. Prosím, dovoľ mi to." povedal s vážnou tvárou. Veronika si práve odpila z kávy a jemne si odkašľala. Dôležitosť, s ktorou to povedal, ju zaskočila. Chvíľu sledovala jeho neuhýbajúci pohľad, potom rezignovane prikývla. Peter sa veselo usmial, postavil sa a pobozkal ju na líce. "Ďakujem." Po jeho spontánnom geste ostala sedieť ako prikovaná. Iba zmätene sledovala šálku oproti sebe. Po chvíli, keď sa Peter stratil v kúpeľni, zdvihla svoju ruku a pohladila si líce, kde ešte stále cítila jeho dotyk pier. Usmiala sa. Možno predsa len k nej cíti niečo viac. Úsmev jej však o pár minút zmizol z tváre. Hlboko si vzdychla. To však nič nemení na tom, že odchádza.