Bolí to, keď rastieš? - 164. časť

Zuzka sa zamilovane pozerala do Tomášových očí, keď spoločne sedeli v aute na parkovisku pred nemocnicou.

"Je úžasné, že ste sa s tvojim otcom zmierili. Teším sa z tohto pokroku." povedal Tomáš, keď ju jemne hladil po líci. Zuzka sa usmiala.

"Aj ja sa veľmi teším. Aj na to, že mu môžem ukázať miesto, kde som vyrastala. Som tak vďačná Bohu, že je to práve Sebastian. Odzačiatku bol pre mňa dôležitý." zasnene sa usmiala Zuzka. Tomáš sa k nej nahol a pobozkal kútik jej pier.

"Milujem, keď si šťastná a zasnená. Moja láska." vyslovil nežne. Zuzka si ho pritiahla k sebe bližšie a oprela sa o jeho líce.

"Milujem ťa celého. Môj najdrahší." Tomáš chvíľu zotrval pri Zuzke a potom sa odtiahol.

"Dnes sa uvidíme asi až večer doma. Mám veľa práce. Potrebujem sa zabehnúť v novej práci. Budem však na teba veľmi myslieť a očami posúvať ručičky hodín, aby som smel byť opäť pri tebe." vyznal sa jej zamilovane. Zuzka sa usmiala a pobozkala ho na pery. Tomáš reagoval okamžite a pritiahol sa tak, aby si ich bozk užil intenzívnejšie. Nakoniec prevzal kontrolu nad jej perami on. Úplne stratila dych, keď sa odtiahol a ešte raz sa jemne dotkol jej spodnej pery.

"Čo mi to robíš?" šepla so zrýchleným dychom a prstami sa jemne dotkla svojich pier. Tomášovi sa zaleskli oči túžbou a hlboko si vzdychol. Potom vzal jej prsty a priložil si ich ku svojim perám.

"Iba ťa milujem. Pretože u teba to inak ani nejde." Tomášovi zrazu zazvonil mobil. Trochu zamračene stiahol obočie a pozrel sa na volajúceho. Bol to profesor. Aj Zuzka sa pozrela smerom k mobilu a ticho prikývla.

"Už pôjdem. Milujem ťa, môj vzácny pán doktor." nahla sa k nemu a darovala mu ľahký bozk na líce, potom vystúpila z auta. Ešte raz sa k nemu nahla. "Budem sa tešiť, keď sa vrátiš domov." vyslovila nežne. Tomáš sa zasnene usmial.

"Nabudúce už pôjdeš na kliniku so mnou. Moja vzácna pani sestrička." pobavene na ňu žmurkol. Zuzka sa usmiala a poslala mu ešte jeden vzdušný bozk.

Pomalým krokom vstúpila cez vchod dnu do nemocnice a prechádzala okolo bufetu. Keď zazrela dlhú chodbu, ktorá viedla na jednotku intenzívnej starostlivosti, na malý okamih zastala. Začala premýšľať nad Silviou.

"Potrebuješ sa zhlboka nadýchnuť, aby sa ti ozrejmil smer, ktorým máš ísť." zaznel Sebastianov pokojný hlas. Zuzka sa strhla a prekvapene na neho zažmurkala.

"Myslela som, že ťa prepustia až o hodinu." odpovedala okamžite, sledujúc tašku, ktorú mal prehodenú cez rameno.

"Už som sa nevedel dočkať, kedy konečne budem môcť so svojou dcérou vyjsť niekam von." usmial sa veselo. Zuzka mu úsmev opätovala a okamžite ho objala. Sebastian sa v jej objatí zhlboka nadýchol a pobozkal ju do vlasov.

"Som rada, že už môžeš odísť z nemocnice." šepla Zuzka ukrytá v jeho objatí.

"Môžem ťa pozvať ešte na niečo do bufetu?" spýtal sa, keď sa odtiahli od seba a pomalým krokom začali kráčať von. Zuzka súhlasne prikývla.

Obaja si objednali čaj a Zuzka zamyslene sledujúc líniu hrnčeka, sa opäť stratila v myšlienkach nad Silviou.

"Čo trápi tvoju myseľ?" zaujato sa zahľadel Sebastian na Zuzku. Ona k nemu zdvihla pohľad a ticho vzdychla.

"Premýšľam nad Silviou. Koľko času mám na to, aby som sa rozhodla správne. A či som schopná prísť za ňou a povedať úprimne, že jej odpúšťam. Odstupom času zisťujem, že vlastne ona bola jediná, ktorá mala tú odvahu povedať mi všetko priamo. A bez ohľadu na to, že som ju poznala ako veľmi nepríjemnú osobu, na lôžku sa mi zdá ako niekto úplne iný. Myslím, že úprimne volá po pokání." vážne zovrela tvár a sklopila pohľad na svoje prsty.

"Ó, moja múdra dcérka. Žasnem nad tým, aké krásne tvoje srdce je. Ochotné príjmať Božie veci." povedal Sebastian nadšene. Zuzka opäť vzhliadla do jeho pokojných očí.

"Ako to vnímaš ty? Moja mama mi porozprávala celý tvoj príbeh. Vo všetkom tom, čo sa stalo, si bol ty najviac zranený. Ako vnímaš Silviu ty?" spýtala sa Zuzka úprimne. Sebastian ju chvíľu v ticho sledoval. O pár minút na to chytil jej ruku a jemne ju pohladil.

"Moja drahá. Ak by som sa v tomto všetkom na to pozeral tak, že kto je zranený a kto zradca, točil by som sa stále okolo toho istého kruhu. A ja na tomto svete nie som na to. Víťazom pre mňa vždy, vo všetkom, bude Ježiš. Tiež mi to trvalo určitý čas. Pochopiť zmysel odpustenia v tejto oblasti. Pri pohľade do seba, som mal pocit, že krivda bola všetko, čo sa mi vo vzťahu k Vilme udiala. Keď mi však Boh poskytol možnosť vojsť do hĺbky, pochopil som, že všetko je inak. Dostal som od neho to najväčšie požehnanie, aké som v živote kedy mohol mať. Teba. Svoju dcéru. Ak by som sa stále točil okolo toho kruhu, nepochopil by som to. Nedokázal by som si užiť tú lásku, ktorá mi bola daná. A preto som sa rozhodol odpustiť všetkým. Silvii, Vilme aj sebe. Bolo to to najlepšie, čo som mohol urobiť. A Boh to vie." vyslovil s ľahkosťou a jemne sa na Zuzku usmial. Tá ho zaujato počúvala a keď skončil ticho si vzdychla.

"Veľké gesto. Hodné nasledovania." odvetila zamyslene.

"Nemusíš to robiť hneď. Len preto, že som to urobil ja. Iba skús popremýšľať a nechať svoje srdce otvorené pre Boží zámer. Si vzácna, moja krásna dcérka." vyslovil hrdo a opäť ju pohladil po ruke. Zuzka chytila jeho ruku do oboch svojich a dojato sa usmiala.

"Som veľmi vďačná Bohu, že práve ty si môj ocko."

Nakoniec v bufete strávili iba chvíľu a obaja sa rozhodli, že zavolajú taxík, aby Zuzka mohla Sebastianovi ukázať konečne miesto, kde vyrastala. Nachystala sa už deň predtým a u Alenky si nechala piknikový kôš s občerstvením. Sebastianovi sa sila do nôh vracala rýchlo, aj vďaka tomu, že poctivo cvičil.

"Nie si veľmi unavený?" spýtala sa Zuzka, keď spoločne kráčali po známej cestičke, kde sa vypínali tri známe kopce.

"Ale kdeže dcérka. Som nadšený. Už samotná cesta je pre mňa to, po čom som túžil celý čas, čo som bol v nemocnici. Konečne sa môžem zhlboka nadýchnuť." povedal nadšene, na chvíľu zastal, zahľadel sa na vrchy, privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Zuzka ho sledovala s veselou tvárou.

"Môj milý ocko. Je sranda sledovať, ako sme si podobní." vyznala sa úprimne. Sebastian otvoril oči, veselo sa usmial a pohladil ju po líci.

"Tiež som si toho všimol. Poznáme sa krátko a mám pocit, akoby sme nikdy neboli od seba oddelení." vyslovil nadšene. Zuzka sa ovinula okolo jeho ruky a ďalej už kráčali spoločne popri tom ako mu radostne rozprávala svoje zážitky z detstva.

Keď sa dostali k jej známemu stromu, Zuzka sa mlčky odpojila od Sebastiana, položila košík na zem a pomaly prešla k jeho kmeňu. Pohľad jej okamžite padol na lúku plnú kvetov. Zasnene sa usmiala a podišla od stromu o pár krokov dopredu. Svoj pohľad nasmerovala k vrchom a okamžite sa stratila vo svojich myšlienkach. Sebastian ju mlčky pozoroval. Bola presne taká ako mu ju opisoval Peter, keď spolu debatovali o ich detstve. Akoby sa mu pred očami zmenila na malé dievčatko s jasným pohľadom, ktorý presahoval tento svet. Zhlboka sa nadýchol a čo najtichšie sa snažil ku nej priblížiť. Občas mu oči padli k tomu istému smeru, kde sa pozerala aj Zuzka. Zastal pár krokov od nej a zamyslene sa oprel o strom. Keď spolu odchádzali na toto miesto, bol odhodlaný povedať jej pravdu o jeho odchode. Teraz, keď videl ľahkosť a odovzdanosť v jej tvári, jeho istota sa strácala. Ach, Bože, keď som ti dával sľub, myslel som si, že budem dostatočne silný ho splniť. Teraz cítim svoju slabosť. Ja nedokážem opustiť svoju dcéru. Ale tiež nedokážem vrátiť späť to, čo som Ti sľúbil. Povedieš ma a moju slabosť posilníš Tvojou vernosťou? Zahĺbený do rozhovoru s Bohom si nevšimol, že sa Zuzka už dávno otočila a svoj pohľad nasmerovala k nemu.

"Toto poznám. Niečo ťa trápi a zveruješ sa Otcovi." vytrhla ho tichým hlasom z myšlienok. Sebastian ju chvíľu vážne sledoval a potom sa usmial.

"Až tak dobre ma poznáš? Neuveriteľné." vyslovil veselo a zdvihol k nej ruku, aby pristúpila bližšie. Ona okamžite vložila svoju ruku do jeho.

"Teba až tak dobre nepoznám. Ale vraj podobne sa tvárim, keď sa snažím niečo vyriešiť. Čo je to u teba?" spýtala sa priamo. Sebastian si okamžite spomenul na poznámku Alenky. O tom, ako Zuzka vždy pokladá jasné otázky. Ľahko sa usmial. Tak to povedz. Rovnako priamo ako sa spýtala aj tvoja dcéra. Zaznel tichý hlas v jeho vnútri. Ticho vydýchol a pozrel na Zuzku priamo.

"Vieš ako som ti rozprával o tom, čo sa mi prisnilo, keď som bol v kóme?" odvážil sa začať.

"Myslíš ten prorocký sen?" zaujato nahla hlavu na stranu a pohladila jeho ruku. Videla, že vedie nejaký zvláštny vnútorný boj a snažila sa ho povzbudiť. Pohladením i očami.

"Vtedy som netušil, že je prorocký. To ty si ho tak nazvala a vyzerá to tak, že si mala pravdu." dodal neisto.

"A v čom presne?" Sebastian sa zahľadel na kopce. Ich majestátnosť ho ohromovala. Pripomenuli mu, kto je ich Tvorca.

"Pred pár dňami mi volal dávny priateľ z Južnej Ameriky. Pôsobí v jednej chudobnej oblasti ako dobrovoľný lekár. Nastal mu taký problém, že o niekoľko mesiacov mu dvaja jeho kolegovia vypadnú na pol roka a bude potrebovať náhradu. Pýtal sa ma, či niekoho nepoznám a ja som okamžite počul rovnaké volanie ako v tom sne. Pochopil som, že ja mám byť ten, kto tam má ísť. Je to Božia vôľa. Ja to však nedokážem, keď viem, že si tu ty." vyznal sa vážne a smutne sklopil pohľad. Zuzka k nemu podišla ešte bližšie a chytila jeho tvár do svojich dlaní. Nežne sa na neho usmiala.

"Môj milý, láskavý ocko. Nepozeraj sa na túto výzvu s obmedzením voči mne. Ja ťa budem ľúbiť, nech budeš kdekoľvek. A bude ma napĺňať neskutočná hrdosť, že môj ocko pomáha tým najslabším. S tým, že si pokorný voči Božej vôli. Je to predsa iba na pol roka. Potom budeme môcť byť spolu celý život. A som presvedčená, že prisľúbenie, ktoré ti Boh dal, splní niekoľkonásobne. Takže povzbudzujem ťa, aby si do toho išiel." vyslovila so sebaistým hlasom. Sebastian ju sledoval s dojatým pohľadom. Bol hlboko zasiahnutý nielen jej láskavosťou, ale aj tým ako sa Boh opäť ukázal vo Svojej vernosti.

"Ó, Zuzka, ty si neobyčajný poklad v tomto svete." vyslovil so zlomeným hlasom. Zopár sĺz mu začalo stekať po líci. Zuzka ho okamžite stiahla do objatia.

"To isté tvrdím ja o tebe. Môj milý ocko." šepla s úsmevom.

Po pár minútach tichého a naplňujúceho objatia sa Zuzka odtiahla, prešla k piknikovému košíku, rozprestrela na zem deku a s úsmevom chystala veci k občerstveniu. Sebastian ju s rovnakým úsmevom chvíľu sledoval, potom sa opäť otočil k vrchom a ticho poďakoval Bohu za všetko požehnanie, ktoré môže prežívať. Napokon sa k Zuzke pridal.

Obaja boli v družnej a veselej debate, keď Zuzke zazvonil mobil. Bolo to neznáme číslo.

"Prosím." ozvala sa so zmäteným hlasom.

"Dobrý deň, Zuzka, tu je Milan, Matúškov otec. Dúfam, že vás neruším." Zuzka prekvapene zdvihla obočie.

"Nie, vôbec. Ako vám môžem pomôcť?" spýtala sa pokojne.

"Zuzka, Zuzka. Chýbaš mi." zaznel naliehavý Matúškov hlas. Zuzka sa nežne usmiala.

"Môj krásny chlapček, aj ty mi chýbaš." reagovala okamžite.

"Volám hlavne kvôli synovi. Veľmi by vás chcel vidieť." Milanov hlas znel uvoľnene. Zuzka si ticho vzdychla.

"Určite sa za ním zastavím. Odkážte mu to, prosím." odpovedala Zuzka a sklopila pohľad na deku. Veľmi sa jej nechcelo ísť do domu, kde bude aj Vilma. Nebola ešte pripravená na konfrontáciu s ňou. Na druhej strane, jej srdce túžilo byť s Matúškom. Obzvlášť keď vedela, že je to jej novoobjavený brat. Sebastian si všimol jej vážnu tvár a zaujato počúval jej slová.

"Chcel som vás pozvať na rodinnú večeru." Zuzka začula ako Milanov hlas stíchol a privrel dvere. "Myslím, že by bolo dobré, aby sa Matúško dozvedel, že ste jeho sestra. Myslím skutočná sestra." Milanova naliehavosť v tejto veci Zuzku zaskočila a mierne jej zovrelo hrdlo.

"Vy viete…?" nedokončila, lebo sa jej hlas stiahol v úzkosti.

"Viem, že ste Vilmina dcéra. Asi si budete myslieť, že do toho nemám čo hovoriť, ale môj syn vás má veľmi rád a bol by som rád, keby sa všetky nezrovnalosti vyriešili. Nechcem, aby vzťah medzi vami ochladol kvôli niečomu nevypovedanému, čo visí niekde nad našimi hlavami. Určite to pre vás nie je ľahké a nechcem, aby to vyznelo, že na vás tlačím. Iba by ma potešilo, keby ste prišli. A určite aj Matúška." zaznel jeho priateľský hlas.

"Milan, ďakujem za vaše láskavé slová a pozvanie." Zuzka sa odmlčala a premýšľala, čo mu má vlastne na to všetko odpovedať. Nevedela si predstaviť, že by mala prísť na rodinnú večeru a tváriť sa, že je všetko v poriadku.

"Skúste si to premyslieť. Matúško o ničom nevie, ani Vilma. Bol to môj spontánny nápad. Nechcem však na vás tlačiť a ak sa vám to tak zdalo, odpustite mi to prosím." po tom ako začula uvoľnený, ospravedlňujúci Milanov hlas sa jej uľavilo.

"Ďakujem. Budem nad tým premýšľať." napokon sa rozlúčili a Zuzka mlčky položila mobil na deku vedľa seba. S ľahkým povzdychom na neho uprela pohľad.

"Máš pravdu. Sme si veľmi podobní." zaznel pokojný Sebastianov hlas. Zuzka zdvihla k nemu pohľad a so stiahnutým obočím si ľútostivo opäť vzdychla.

"Volal mi Milan, Matúškov otec, aby ma pozval na rodinnú večeru. Chce, aby sa Matúško dozvedel, že sme súrodenci." zaznel Zuzkin rezignovaný hlas.

"Máš z toho zlý pocit?" spýtal sa Sebastian okamžite.

"Ani nie z toho, že sa to Matúško dozvie. Viem, že bude nadšený. Aj ja som." okamžite, keď si spomenula na jeho jasot, tvár sa jej uvoľnila a jemne sa zasnila v úsmeve. O pár sekúnd však opäť zvážnela a smutne sklopila pohľad na mobil. "Ja neviem, čo si mám myslieť o Vilme. Je to moja biologická matka a ja k nej necítim nič. Jediné, čo ma napĺňa, keď si na ňu spomeniem je ľútosť z toho ako bola výchovaná bez lásky. Bude to znieť možno hnusne, ale som rada, že ma vychovala Alenka." vyznala sa úprimne. Sebastian sa zhlboka nadýchol a zahľadel sa na kopce.

"Moja drahá dcérka. Je ťažké rozoberať minulosť. Obzvlášť, keď siaha do takej neistoty, v akej Vilma vyrastala a ešte stále sa v nej cíti. Ona nie je zlá. Dokonca môžem povedať, že jej na tebe veľmi záleží. Iba cíti obrovské výčitky svedomia z toho, čo urobila a nevie ako ti to povedať. To ju však neospravedlňuje. Aby si si nemyslela, že chcem vyvolať v tebe pocit, že ty máš byť tá, ktorá urobí prvý krok. Chcem ťa však povzbudiť, aby si sa nevzdala tej nádhernej Božej láskavosti, ktorá v tebe rozvoniava ako ten najvoňavší kvet. Si vzácnejšie než si myslíš. A ja verím, že tak ako Boh spojil naše cesty, spojí aj tie vaše. Iba maj otvorené srdce pre Jeho zámer." Zuzka sa po otcových slovách upokojila a jemne sa usmiala. Bola tak vďačná, že práve tento muž je jej otcom.

"Som tvojou dcérou. Vďačná Bohu, že ma vložil práve do týchto rúk." chytila Sebastianove ruky a jemne mu dlane pohladila palcami. Sebastian sa dojato usmial, pritiahol si ju k sebe a otcovsky ju pobozkal na čelo.

"Môj drahý poklad." šepol, keď sa hrdo pozrel do jej očí.