Bolí to, keď rastieš? - 165. časť

Prešlo niekoľko týždňov. Vzťah medzi Zuzkou a Sebastianom sa prehlboval. To, že mal odísť ani jednému z nich nespôsoboval nič nepríjemné. Začali jeden druhého povzbudzovať v každej maličkosti, ktorú ten druhý považoval za dôležité. Zuzke sa napokon podarilo stretnúť aj s Matúškom a to bez Vilmy. Otvorene sa porozprávala s Milanom a ten pochopil, že bude lepšie pozerať sa na celú situáciu v menej nástojčivom pohľade. Avšak pravdu o tom, že sú skutoční súrodenci, sa mu ešte stále rozhodla neprezradiť. Nie, že by nechcela, len nevedela ako mu vysvetliť jej vzťah, k ich spoločnej matke. Z nemocnice sa jej, aj vďaka Petrovi, podarilo dostať bez toho, aby sa musela s Vilmou stretnúť. A v novej práci, s Tomášom, sa cítila naplnená a spokojná. Hoci o Vilme a Silvii veľakrát premýšľala, stále si v srdci nebola istá, čo je v tomto smere potrebné urobiť. Modlila sa k Bohu a verila, že On bude ten, kto jej ukáže v správny čas najlepšie riešenie.

V piatok podvečer sa Zuzka s Tomášom chystali na vernisáž Jankiných obrazov. Tomáš nadšene stál pri kuchynskej linke a kým sa Zuzka pripravovala, varil pre nich ešte jeden čaj. Vytvorili si spoločný zvyk. Vždy v podvečer si vzájomne sadli, pri šálke dobrého čaju a rozprávali sa. Aj keď iba na pol hodiny. Preberali spoločné sny, túžby v živote, neistoty, ktoré ich občasne ťažili alebo iba slobodne srandovali o maličkostiach. Keď Zuzka vyšla z kúpeľne, Tomáš už sedel za stolom a v ruke držal svoju šálku. Zuzka si s úsmevom prisadla oproti nemu a Barras si našiel svoje obľúbené miesto pri nich. Zakaždým si užíval ich vzájomné pokojné konverzácie s hlavou položenou pri Zuzkiných nohách.

"Milujem tieto naše polhodinkové chvíle." vzala hrnček k sebe a privoňala si k svojej dávke voňavého čaju.

"A ja milujem sledovať, keď si šťastná." zamilovane sa usmial Tomáš a pohladil jej ruku, ktorú mala položenú na stole.

"Inak to ani nejde, keď mám po svojom boku manžela, pri ktorom môžem kvitnúť." s nežným pohľadom pohladila jeho tvár. Tomáš pobozkal jej prsty a odpil si z čaju.

"Premýšľala si nad tým, či budeš študovať ďalej za doktorku? Nechcem ťa ovplyvňovať, ale podľa mňa by si bola špička vo svojej profesii. Vlastne už teraz si. Ale sama vidíš, že veľa pacientov si myslí, že si doktorka." zaznel Tomášov vážny hlas. Zuzka sa tajomne usmiala a tiež si odpila z čaju. Tomáš ju sledoval s pobaveným úsmevom. "Tento úsmev poznám." odpovedal Tomáš veselo. S pretrvávajúcim úsmevom si k nej priblížil stoličku a nahol sa k jej krku. Jemne ju pobozkal. Zuzka si ticho vzdychla.

"Možno by sme už mali ísť. Aby sme neprišli neskoro." šepla s privretými očami, keď sa perami blížil k jej sánke. Tomáš súhlasne zahmkal, ale pokračoval ďalej vo svojom nežnom útoku. Zuzka mu prstami vošla do vlasov a keď sa odtiahol so zrýchleným dychom čakala, kedy sa jeho pery spoja s jej. Trvalo to iba niekoľko sekúnd. A priestor, ktorý medzi nimi bol, Tomáš zaplnil svojim bozkom plným túžby a lásky. Zrazu začal zvoniť Tomášov mobil. Snažil sa nevšímať si ho a sústredil sa iba na pocity k žene, ktorú tak nekonečne miloval. Keď však zazvonil už tretí raz, Zuzka sa pomaly odtiahla a pohladila ho po tvári.

"Možno by si to mal zdvihnúť. Asi to bude niečo dôležité." povedala s láskou. Tomáš pokrútil hlavou.

"Dnes mám od práce voľno. A ešte stále pretrváva naša spoločná polhodinka. Vidíš, čo dokáže so mnou urobiť jeden tvoj úsmev?" povedal pobavene. Zuzka sa usmiala. Mobil už zvonil štvrtýkrát. Zuzka ho pohľadom povzbudila, aby mobil konečne zdvihol. Tomáš si ticho vzdychol a pozrel sa na displej.

"Sestrička, čo je také naliehavé, že ma tak bombarduješ?" povedal pobavene a otočil svoj zamilovaný pohľad k Zuzke.

"Tomáš, vieš, čo som sa dozvedela?" vyslovila Vivien naliehavo.

"Čo?" Tomášov výraz tváre zvážnel. Otočil sa od Zuzky a pomaly prešiel ku knižnici, kde začal očami skúmať jej obsah.

"Vieš, kto je majiteľom priestorov, kde má mama vernisáž?"

"Vivien, už ma toľko nenaťahuj a prosím, povedz narovinu to, čo chceš." povedal Tomáš ustarane. Začínal mať zo sestrinho tónu hlasu zvláštny pocit.

"Náš otec sa postaral o to, aby sa tak rýchlo uskutočnila mamina vernisáž. Neviem, o čo mu ide, ale nechcem, aby opäť spôsobil, že bude naša mama rozrušená. Čo budeme robiť?" Tomáš si vzdychol a nervózne si pošúchal šiju. Zuzka k nemu pomaly pristúpila a pohladila ho po chrbte. Očami sledovala jeho oči, v ktorých sa zračilo sklamanie.

"Sestrička, teraz už s tým nespravíme nič. Omnoho väčšie sklamanie by pre našu mamu bolo, keby sa to teraz všetko zrušilo. Vieš ako to bolo naposledy. Zdalo sa, že vernisáž bude a majiteľ galérie napokon všetko zrušil. Necháme to tak, postarám sa o otca, ak by náhodou prišiel." povedal pokojne.

"Dobre braček. Ďakujem. Pozdrav moju milú švagrinku. Vidíme sa." povedala už s väčším pokojom hlase. Tomáš zložil a chvíľu sa zamyslene zahľadel do neznáma. Zuzka mlčky stála pri ňom a trpezlivo čakala, kedy sa k nej otočí. Po chvíli sa k nej otočil a ľahko sa usmial.

"Je všetko v poriadku?" spýtala sa Zuzka vážne. Tomáš ju chytil za ruku a previedol ju naspäť k stolu, aby si vychutnali ešte ich šálku čaju.

"V úplnom. Ešte sme nedokončili našu chvíľku." prisadol si blízko nej a nahol sa, aby ju opäť mohol pobozkať. Zuzka sa usmiala tiež a priložila mu dlaň k ústam. Tomáš sa trochu podráždene zamračil.

"Láska moja. Máme chvíľku na rozprávanie. Takto sa nedozviem nič." snažila sa mu vysvetliť a s láskou ho pobozkala na líce. Tomáš sa zhlboka nadýchol a prikývol.

"Priestory, kde má mať mama vernisáž vlastní môj otec. Obávam sa, že pre mamu to nerobí z nezištnej lásky alebo preto, aby odčinil to, čo za celé roky robil." povedal trochu ustarostene. "Ale netráp sa vôbec preto, postarám sa o všetko, keď to bude potrebné." dodal s ľahkosťou. Zuzka ho zamilovane pohladila očami.

"Ach, môj drahý. Chcela by som zotrieť každú starosť, ktorá sa ti snaží vtesnať do srdca. A ak to nie je možné, chcem, aby tvoje srdce vedelo, že preteká cez to moje. Všetkými farbami, obavami a neistotou. Božia láska je naše syto. Všetka nečistota, ktorá by nám mohla naše jazero radosti narušiť, práve Jeho krásy pretavia do čistoty a pokoja." vyslovila pokojným hlasom Zuzka a nežne ho popritom hladila po líci. Tomáš privrel oči a užíval si všetko to, čím na neho pôsobila. Jej odovzdanosť voči Božej autorite, jej pokoj a láska boli pre neho diamantom. S obrovskou dávkou nehy v srdci sa k nej pritúlil a všetky myšlienky sa vytratili v jej nádhernej blízkosti.

Vernisáž bola v plnom prúde. Medzi pozvanými bol dokonca aj Sebastian, ktorý sa s Jankou, počas svadby Zuzky a Tomáša, zblížil natoľko, že sa z nich stali priatelia. Všetko prebiehalo v príjemnej atmosfére. Janka sa osmelila a užívala si rozhovory aj s neznámymi ľuďmi, ktorí sa nadchýnali jej obrazmi. Tomáš stále letmo pozoroval vchod, či nevojde ten, kto by to všetko mohol skomplikovať. Nikto si jeho obozretnosti a miernej nervozity nevšimol, iba Zuzka. Bola jediná, ktorá tušila, čo sa asi v jeho vnútri odohráva. Už sa zdalo, že napokon všetko bude inak ako si Tomáš myslel, keď počas možnosti zakúpenia obrazov vstúpil dnu Bernard. Zuzka stála tak blízko Tomáša, že ihneď pocítila ako sa celé jeho naplo a tvár mu zvážnela. Tomáš sa úplne potichu vytratil až ku vchodu a postavil sa oproti svojmu otcovi s plnou vážnosťou. Zuzka ho pomaly nasledovala a postavila sa po jeho boku.

"Dobrý večer, synu." vyslovil dôležito Bernard a letmo sa pozrel na Zuzku. Zdalo sa jej, že ju pozdravil jemným úklonom hlavy. Nebola si však istá, či sa jej to iba nezdalo a tak v tichu chytila Tomáša za ruku. On si s ňou prekrížil prsty a jemne ich zovrel.

"Dobrý večer, otec. V akom úmysle si sem prišiel. Myslím, že si nebol pozvaný." zaznel Tomášov pokojný, ale hlboký hlas. Bernard sa zhlboka nadýchol a vystrel ruky.

"V mieri. Iba chcem vidieť úspechy svojej manželky." ozrejmil mu s pohľadom, pri ktorom si Tomáš nebol úplne istý či hovorí pravdu alebo ide iba o ďalší jeho manipulatívny ťah.

"Myslel som si, že sa chceš rozviesť." reagoval Tomáš okamžite. Bernard zovrel sánku a pozrel sa na Tomáša s chladným pohľadom.

"Bola to chyba. Rozmyslel som si to. Pochopil som, aká je tvoja mama pre mňa dôležitá." vyslovil sebaisto. Tomášovi sa jeho náhla zmena správania vôbec nepozdávala.

"O čo ti ide otec? Celý čas si o mamu nemal vôbec žiadny záujem. Prečo zrovna teraz, keď sa cíti spokojne? Opäť ju chceš dostať na úplné dno? Ak ju máš naozaj rád, nechaj, nech si konečne zariadi život tak ako ona chce. A to bez teba." vyslovil Tomáš ráznym hlasom. Zuzka sa k nemu viac pritúlila a úzkostlivo sledovala ako sa Bernardov výraz sťahuje do hnevu.

"Čo ty vieš o našom vzťahu? Nestaraj sa do niečoho, o čom vieš sakramentsky málo. A prestaň sa hrať na jej bodyguarda." Zuzka na malý okamih zaváhala. Zdalo sa jej, že zo začiatku sem naozaj prišiel Bernard s dobrým úmyslom a chcela sa zapojiť do rozhovoru. Teraz, keď videla ako jeho oči zmenili výraz, jej samotnej prešli zimomriavky po tele.

"Bernard." zaznel pokojný hlas za nimi. Všetky oči okamžite padli na Janku, ktorá stála kúsok za Tomášom. Medzi všetkými sa vytvorilo zvláštne ticho. Zuzka si všimla, že Bernardov pohľad sa v okamžiku zmenil a aj jeho tvár o kúsok zjemnela. "Synček, prosím, nechaj nás samých." prerušila ticho Janka a nežne pozrela na Tomáša. Ten chvíľu neisto hľadel mame do očí a snažil sa jej pohľadom povedať, či si je naozaj istá. Janka pokojne prikývla a tak sa Tomáš so Zuzkou pobrali od nich ďalej. Keď zastali pri Vivien, ktorá chcela vedieť ako to vyzerá, Tomáš sa stiahol do seba a ostražito sledoval svoju mamu.

"Ahoj Janka. Som rád, že ťa vidím." povedal nežne Bernard a o malý krok sa k nej priblížil. Janka stála pevne na svojom mieste a sledovala jeho tvár. Obávala sa tejto konfrontácie, už keď sa pri náhodnom rozhovore s riaditeľom galérie dozvedela, že majiteľom priestorov je jej manžel. Nikomu o tom nepovedala a so svojím strachom a obavami sa zverovala iba Bohu a Sebastianovi. Ten jej, v jasnej perspektíve Božej vernosti, pomohol vytvoriť pevný múr pokoja. A teraz, keď stála oproti tomu, ktorý jej dlhý čas spôsoboval nočné mory, necítila žiaden strach iba ľahkosť. Jemne si vzdychla úľavou.

"Prišiel si z nejakého konkrétneho dôvodu?" spýtala sa Janka s priamym pohľadom. Videla ako sa Bernardova tvár stiahla v prekvapení. Nečakal od nej takúto reakciu.

"Vidím, že už je ti lepšie. To ma teší. Prišiel som sa pozrieť na tvoju výstavu obrazov. Zaujímam sa o umenie." povedal čo najpriateľskejším tónom hlasu. Janka ho však poznala. A teraz, keď sa dokázala na neho pozerať bez tej masky strachu, ešte lepšie videla, že nemá nezištné úmysly.

"Buď úprimný, Bernard. Vždy si bol dopredu o niekoľko ťahov od ostatných. Nikdy si nemal rád spontánne veci a všetko si si dokonale plánoval. To, čo sa vymykalo z tvojich predstáv si považoval za slabošstvo a ničil si to už v zárodkoch. Aj teraz je to tak. Odzačiatku si ma mal zmapovanú, však?" vyslovila úprimne Janka.

"Stále si moja manželka, zaujímam sa o teba." povedal povýšenecky. Janka sa zhlboka nadýchla a sklonila hlavu. Chvíľu premýšľala, či je dobré pokračovať v rozhovore s ním. Nie zo strachu, ale z povýšeneckosti, ktorá sa okolo neho ovinula. "Chcel som ťa proste vidieť." dodal jemnejšie. Janka k nemu opäť zdvihla pohľad.

"Prečo?" spýtala sa priamo. Bernard si trochu uvoľnil kravatu a nervózne si odkašľal.

"Vieš, že vyjadrovanie pocitov mi nikdy moc nešlo." vyznal sa s výdychom.

"Pamätám si obdobie nášho života, kedy to tak nebolo. Miloval si jednoduchosť, bol si galantný a pozorný. Povrchnosť ti bola cudzia. Keď sa ti začalo v podnikaní dariť, úplne si sa zmenil. Prestávala som chápať, čo za muža to vedľa mňa vlastne je. Peniaze a moc tebou mocne otriasli." snažila sa mu vysvetliť s ľútostivým pohľadom.

"Mám teraz prosiť o pokánie? Alebo čo odo mňa chceš? Viem, že som ti zničil život. Som si vedomý, že som zničil celú našu rodinu. Ale všetko, čo som robil, som robil pre vás." argumentoval s povýšeneckosťou, ktorá mu bola tak dobre známa.

"Ak si o tom presvedčený, nemám potrebu sa s tebou hádať. Súdiť ťa bude Boh. Iba jednu otázku mám. Ak si to všetko robil pre nás, si teraz šťastný?" pokojne sa nadýchla a očami sa priamo zahľadela do jeho. Sprvoti v nich uvidela prekvapenie, po chvíli sa jej zazdalo, že cez ne prebleskol smútok. Hoci neodpovedal, stačilo jej to ako odpoveď.

"Prečo som nevedel o tom, že sa môj syn žení?" odpovedal jej otázkou.

"To sa skús spýtať seba a svojho svedomia. Chcem ti povedať už iba poslednú vec, predtým, než sa s tebou rozlúčim." odmlčala sa Janka a na okamih sa otočila za Sebastianom, ktorý práve vtedy k nej vzhliadol a povzbudivo sa na ňu usmial.

"Čo mi chceš povedať?" trochu podráždene sa spýtal, keď uvidel jej pohľad, ktorý venovala mužovi za ňou. Janka sa otočila späť k nemu a chvíľu ho pokojne sledovala.