Bolí to, keď rastieš - 166. časť

"Som vďačná Bohu za naše deti. A hoci som toho prežila mnoho, rozhodla som sa v živote posunúť ďalej. Boh mi ukázal, že najlepšie, čo môžem pre seba urobiť je odpustiť ti, všetko. Bez ohľadu, či to dáva zmysel alebo nie. Takže, Bernard, odpúšťam ti všetko to trápenie, ktoré si mi za celý čas spôsobil. Či už si to uvedomuješ alebo nie. Chcem, aby si to vedel. Pretože, keď to teraz hovorím nahlas, dáva mi to väčší zmysel ako keď som si to iba vytvárala vo svojom srdci. Môj život som odovzdala do Božích rúk. Viem, že u Neho budem v bezpečí. Túžim a prosím ťa iba o to, aby si ma neťahal naspäť. Pretože tá sloboda, ktorou som bola prijatá je pre mňa až príliš vzácna. Neničme si životy, Bernard. Ak je pre teba moc taká dôležitá, žehnám ti, nech jej máš toľko, koľko potrebuješ, aby si bol šťastný. Ty ma na oplátku, prosím, nechaj dýchať." keď dopovedala všetko, čo mala na srdci, zrazu sa jej zdalo, že jej oči nadobudli úplne iný pohľad na všetko. Srdce sa jej obmylo v radosti a ona si slobodne vydýchla. Cítila, že Boh ju dokonale vyviedol z otroctva strachu, v ktorom dlhé roky žila. Bernard na ňu hľadel so stiahnutým obočím. Zdalo sa, že chce povedať niečo v hneve. Keď však uvidel Tomášov a Vivienin pohľad a vzápätí sa opäť zahľadel na Janku, vzalo mu to vietor z plachiet. Cítil, ako sa mu srdce opäť stiahlo v známom pocite osamelosti. A tak iba ticho sklonil hlavu, otočil sa a mlčky odkráčal von.

Janka za ním hľadela s obrovskou vďakou k Bohu. Vedela, že to bol práve On, kto jej dal tie správne slová k tomu, aby sa dokázala s Bernardom porozprávať bez zbytočných konfliktov. Nevedela si spomenúť, kedy naposledy viedli takýto pokojný rozhovor. O to väčšia bázeň ju naplnila. Sebastian k nej pomaly podišiel a jemne jej položil ruku na rameno.

"Ako sa cítiš?" spýtal sa priateľsky. Janka sa k nemu otočila a veselo sa usmiala.

"Mal si pravdu. Možnosť odpustiť niekomu je obrovský dar a nie slabosť. Cítim sa slobodnejšie, než kedykoľvek predtým." vyznala sa a pohľad uprela na svoje dve deti, ktoré sa práve na niečom spoločne smiali.

"Boh to vie lepšie, než si my môžeme iba predstaviť. Naše srdce nebolo stvorené na prílišnú záťaž. Preto Ježiš povedal, aby sme si na seba vzali Jeho bremeno. Je omnoho ľahšie ako všetko to, čím veľakrát svoju dušu nasycujeme. Boh, ktorý je s nami vždy a všade, už všetko dokonal na kríži. Buď neustále pod Božími krídlami, moja drahá Janka." ovinul ju okolo pliec Sebastian a s láskou si ju privinul k sebe. "Som za teba veľmi šťastný." dodal a priateľsky ju pobozkal do vlasov.

Ďalej už večer prebiehal veľmi príjemne a v radostnej atmosfére. Jediný človek, ktorý sa stratil vo vlastnom pocite zlyhania, práve šoféroval svoje nové BMW po diaľnici a snažil sa výčitky svedomia prehlučať tou najväčšou rýchlosťou, akú mu motor dovoľoval.

Peter práve kráčal po chodbe k bufetu, keď stretol svojho bývalého spolužiaka, ktorý v nemocnici pracoval na chirurgii. Spoločne sa dali do reči pri šálke obľúbenej kávy.

"Tak, ako sa ti páči na Slovensku?" spýtal sa ho Adam. Peter sa pobavene uškrnul a pokrčil plecami.

"Som tu rád. Myslím, že konečne začínam mať pocit, že niekam patrím." vyznal sa Peter pokojne.

"Je vidno, že si iný, než si ťa pamätám. Zdáš sa mi taký." Adam sa zamyslene odmlčal a s veselým úsmevom sa tváril, že hľadá tie správne slová. "Už viem. Pokojnejší, vyrovnanejší." dodal a priateľsky ho potľapkal po pleci. Peter sa radostne usmial a prikývol. "Je v tom žena?" spýtal sa Adam zvedavo.

"Je to na dlhší rozhovor a neviem, či máš toľko času." odpovedal mu Peter pokojne. Adam sa pozrel na hodinky a zamračil sa.

"Veru máš pravdu. Mám chystanú operáciu. Ozaj, vieš koho nám priviezli nadránom v dosť zlom stave? Niekoľko minút sme ho oživovali, ale nakoniec sa nám ho podarilo vrátiť späť na zem." povedal Adam vážne. Peter na neho prekvapene zdvihol obočie.

"Rozprávaš, akoby som ho mal poznať." vyslovil Peter nechápavo.

"Tomáš predsa pracuje na tvojom oddelení, nie?" spýtal sa Adam zaujato. Peter sa zamračil.

"Niečo sa stalo s Tomášom?" zhozene stiahol tvár Peter.

"Nie. Ale jeho otec mal ťažkú autonehodu. Práve čakám na odborníka z druhého mesta, s ktorým budem konzultovať jeho operáciu." vysvetlil mu vážne. Peter si zľahka vydýchol, potom si však uvedomil, že to nie je vôbec príjemná správa.

"Tomáš o tom vie?" spýtal sa Peter naliehavo.

"Myslím, že nie. Priviezli ho dnes nadránom a ešte sme nestihli nikomu volať." odpovedal Adam. Peter sa postavil.

"Ďakujem, Adam. Postarám sa o to." povedal Peter a v okamihu sa stratil z bufetu. S vážnou tvárou a rýchlym krokom prešiel až k výťahom, kde práve stála Veronika. Tvár mu okamžite zjemnela, keď uvidel jej prekvapený pohľad. Od ich posledného bozku bol ich vzťah intenzívnejší, aj keď, ešte stále, sa ani jeden z nich neodhodlal úprimne vysloviť, čo vlastne cíti.

"Peter, si v poriadku? Vyzeráš akoby si sa práve dozvedel niečo hrozné." povedala tichým hlasom Veronika. Práve sa otvorili dvere výťahu. Peter chytil jej ruku a nečakane ju stiahol dnu. Veronika prekvapene pozerala na ich spojené dlane. Do srdca jej vošiel oheň a podbruško sa jej stiahlo v jemnej nervozite. Od ich posledného bozku sa medzi nimi neudialo nič fyzické. O to viac bola prekvapená, keď teraz cítila jeho dotyk. Za celý čas ju nepustil a iba mlčal. Držal ju dokonca aj keď vyšli z výťahu na jeho oddelení. Tam ju potom pustil a poprosil ju, aby s ním zašla do jeho izby. Mlčky prikývla a pokojne kráčala vedľa neho.

Keď sa obaja posadili oproti sebe, zahľadel sa hlboko do jej očí, čím sa jej nervozita ešte viac zintenzívnila. Okamžite sklopila pohľad a snažila sa sústrediť na veci, ktoré mal na stole.

"Práve som sa dozvedel, že Tomášovho otca hospitalizovali po ťažkej autonehode. Vzal som si na starosti, že mu to poviem ja. Teraz však, keď nám tým premýšľam, nie je to zvláštne?" začal rozhovor Peter. Veronika sa odhodlala na neho opäť pozrieť.

"Nie, pokiaľ si sa rozhodol urobiť to s láskou." ozrejmila mu svoj pohľad k veci. "Mrzí ma to s Tomášovým otcom, bude v poriadku?" dodala, keď sa trochu upokojila a pochopila význam situácie.

"Neviem. Majú ho teraz operovať." Peter sa nadýchol, postavil sa a zahľadel sa do okna. "Prial by som si, aby boli Zuzka s Tomášom šťastní, bez zbytočných ťažkostí, ktoré sa im dejú." vyslovil svoje myšlienky nahlas. Veronika prekvapene zdvihla obočie. Bolo to po prvý raz, čo počula Petra niečo také povedať. Tiež sa postavila a pomaly podišla k nemu. Zastavila malý kúsok od neho a neisto mu položila ruku na chrbát, aby ho pohladením povzbudila.

"Majú silný Zdroj opory, nemusíš sa o nich báť. Ak chceš, môžeme sa za nich spoločne pomodliť." povedala Veronika nežne. Peter sa otočil ku nej a chvíľu ju vážne sledoval. Potom celé telo otočil k nej, s úsmevom prikývol a odovzdane ju objal. Veronika sa zhlboka nadýchla a objatie mu opätovala.

"Ďakujem, že si so mnou." šepol do jej vlasov. Pri jeho hlase sa jej naplo celé telo. Keď sa od seba odtiahli, ešte stále cítila ako splašene jej bije srdce. Peter opäť chytil jej ruku a spoločne s ňou sa posadil na sedačku. Keď privrel oči, Veronika ihneď pochopila, čo chce.

"Otče, ja vlastne ani neviem, kde začať. Nikdy som sa nemodlil, neviem ako na to. Viem však ako dokonale poznáš ľudské srdcia a to, keď úprimne po niečom volajú. Tentokrát však nejdem volať za seba, ale za mojich priateľov. Viem, že nie som dokonalý vo vzťahoch. Tvoje slovo je však večné a hovorí, že o čokoľvek budem prosiť s vierou, tak sa to stane. A tak teraz prosím.. " Peter sa odmlčal a snažil sa hľadať tie správne slová.

"Prosíme, drahý Otče, aby si vzhliadol na našich najbližších. Zuzka a Tomáš teraz prechádzajú tmavým údolím a Ty ich, prosím, ako dobrý a láskavý Pastier preveď tak, aby cítili, že sú skrytí pod Tvojimi ochrannými krídlami. V mene Ježiš. Amen." dokončila pokojným hlasom Veronika. Keď otvorila oči a otočila sa k Petrovi, privítal ju jeho jemný úsmev.

"Ďakujem. Tvoja spoločnosť vždy prinesie pokoj aj do môjho vnútra." vyslovil nežne. Veronika sa tiež usmiala a prikývla.

"To je v poriadku. Veď Zuzka a Tomáš sú aj moji priatelia." vyslovila priateľsky. Peter sa nahol k jej lícu a nečakane ju pobozkal.

"Idem zavolať Tomášovi." okamžite sa zdvihol a podišiel k stolu, aby si vzal mobil. Potom sa jej chrbtom otočil a hľadiac do okna čakal na Tomášov hlas.

Veronika Petra ticho sledovala a jemne si pohladila miesto, kde ju pred chvíľou pobozkal. Ľahko sa usmiala. Keď sa otočil a stretol sa s jej očami, takmer sa jej zatajil dych. Srdce kričalo slová, ktoré tak dlho tajila: Milujem ťa.

Tomáš sedel na sedačke v Petrovej primárskej izbe a smutne si rukami zakrýval tvár. Zuzka sedela vedľa neho. Bolelo ju pozerať sa na to, ako sa jej vždy optimisticky naladený manžel, uzavrel sám do seba. Odvtedy, čo počul správu o nehode otca nepovedal takmer ani slovo. Peter sedel na stoličke a súcitne si prezeral Tomáša, po chvíli otočil pohľad k Zuzke. Veronika sedela na stoličke a sledovala Tomáša.

"Bude žiť?" rozhodol sa prerušiť niekoľko minútové ticho Tomáš a pohľadom plným neznámych pocitov sa pozrel na Petra. Peter sa zhlboka nadýchol a zovrel pery. Predtým, než mal Tomáš prísť, zašiel ešte raz za Adamom a zúčastnil sa konzília ohľadom Bernardovej operácie hlavy. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošiel Sebastian. Ihneď prešiel k svojej dcére a nežne ju pohladil po tvári. Potom podišiel k Tomášovi a otcovsky ho pohladil po chrbte.

"Počul som, čo sa stalo. Rozhodol som sa, že tvojho otca budem operovať ja." povedal rozhodne. Všetky oči sa okamžite upreli na neho s prekvapením.

"Ocko, ale čo tvoja noha?" spýtala sa zarazene Zuzka. Sebastian sa jemne usmial a prikývol, akoby jej tým chcel povedať, aby sa nebála, že všetko bude v poriadku.

"To nemôžem od teba žiadať." povedal Tomáš vážne.

"Naštudoval som si všetko ohľadom jeho zdravotného stavu. Jeho stav je vážny, Tomáš. Na operáciu, ktorá ho čaká, táto nemocnica nemá dostatočne znalých lekárov. Čakalo by sa niekoľko hodín, možno deň, kým by sa našiel niekto, kto by mohol operáciu viesť. Tvoj otec nemá toľko času. Moja prax je dostatočná a som k dispozícii. Čím skôr začneme, tým je väčšia možnosť k tomu, aby tvoj otec nemal vážne následky." Tomáš ho chvíľu pozoroval so stiahnutým obočím. Potom si vydýchol a ticho prikývol. Zuzka mu položila ruku na rameno. O pár sekúnd na to sa k nej otočil. Okamžite si ho privinula k sebe. Bolo jej jedno, že nie sú sami. Jej srdce ju ťahalo k tomu, aby mu bola čo najbližšie. Aj bez slov. Sebastian s Petrom sa zdvihli a v spoločnom rozhovore odkráčali von. O pár minút v tichosti odišla aj Veronika.

"Ako sa cítiš?" spýtala sa Zuzka, držiac Tomáša stále vo svojom objatí. Zhlboka sa nadýchol a plytko vydýchol.

"Pravdupovediac, neviem aké mám mať z toho všetkého pocity. My sme si s otcom nikdy neboli blízky. Čo ma mrzí najviac je to ako som sa s ním rozlúčil predtým, než odišiel. Možno naozaj iba túžil po prijatí. Bol som na neho dosť tvrdý. Chcel som však iba chrániť mamu." povedal rezignovane a pomaly sa odtiahol. "Obávam sa ako na túto správu zareaguje ona, keď sa to dozvie." ľútostivo stiahol obočie a zamyslene sklonil hlavu. Zuzka chytila jeho ruku do svojej a jemne ju začala hladiť.

"Som tá posledná, ktorá by ti mohla radiť. Ja som ešte stále nebola schopná prelomiť ľady so svojou biologickou mamou. A radšej sa jej vyhýbam. Avšak hlboko v srdci cítim, že Boh pracuje aj bez mojej pomoci. Aj vďaka tvojej láske sa mi do srdca vrátil ten pokoj, ktorý presahuje každé trápenie. Neboj sa, len ver." povedala Zuzka nakoniec povzbudivo. Tomáš zdvihol pohľad k nej a s láskou v očiach ju pohladil.

"Môj vzácny poklad. Som taký vďačný, že si tu so mnou." priblížil svoju tvár k jej a odovzdane si o jej čelo oprel to svoje. Potom ju ľahko pobozkal. "Pôjdem za Petrom a Sebastianom a potom zavolám mame a Vivien. Pošlem ti sem Veroniku?" spytujúco zdvihol obočie, keď sa postavil a ešte raz ju pohladil po líci. Zuzka ticho prikývla a nežne sa na neho usmiala.

"Tomáš?" povedala, keď sa chystal otvoriť dvere. Tomáš sa na ňu prekvapene otočil. "Verím, že Pán pracuje tak, aby nám v našich ťažkých skúškach pripravil to najlepšie prostredie k tomu, čo je správne." povedala rozhodne. Tomáš chvíľu, s vážnou tvárou, skúmal jej modré oči a potom súhlasne prikývol.

"Aj ja, láska moja." dodal a ticho odkráčal von.

Zuzka sa postavila a pomaly pristúpila k oknu. Skúmavo sledovala vtáky, ktoré sa slobodne premávali po oblohe, hoci bola šedá a zdalo sa, že bude pršať.

"Kam by som mala ísť, Pane, ak nie do Tvojho náručia. Tam, kde je Tvoj pokoj mojim domovom." povedala Zuzka do ticha. Potichu sa otvorili dvere a dnu vošla Veronika. Chvíľu stála na mieste a sledovala Zuzku, ktorá jej bola otočená chrbtom. Po pár sekundách pomaly pristúpila k sedačke a posadila sa. Zuzka sa otočila až o niečo neskôr. Veronika však bola trpezlivá. Vedela, že aj jej priateľka si prechádza ťažkým obdobím.

"Moja vzácna priateľka." vyslovila Zuzka s ľahkým úsmevom. Veronika jej úsmev opätovala. Zuzka pomalými krokmi prešla až k sedačke a posadila sa vedľa Veroniky. Tá jej chytila dlaň do svojich dvoch a ľahko ju pohladila.

"Ako sa cítiš?" spýtala sa Veronika vnímavo. Zuzka ju chvíľu sledovala svojim modrým pohľadom a hneď nato sklopila oči na prsty, ktoré ju s jemným dotykom upokojovali. Zuzka si vzdychla.

"Zajtra som mala ísť na návštevu za Matúškom. On je však tak veľmi citlivý. Zistí, že nie som vo svojej koži. A ja jeho čisté detské srdiečko nechcem zaťažovať dospeláckymi ťažkosťami. Beztak si už toho zažil dosť." povedala Zuzka smutne.

"Vieš po kom je Matúško taký citlivý?" položila nečakanú otázku Veronika. Zuzka k nej prekvapene vzhliadla.

"Neviem." odvetila Zuzka ihneď. Veronika sa s láskou usmiala.

"Po svojej veľkej a múdrej sestričke. A myslím si, že ak sa rozhodneš a zajtra za ním pôjdeš, Matúško bude na tvoje problémy pozerať s rovnakou láskou a záujmom ako ty na tie jeho. Boli ste spojení výnimočným putom ešte skôr ako si zistila svoj pôvod." vyslovila Veronika nežne a opäť ju pohladila po dlani. Zuzke sa po týchto slovách v srdci vytvoril oslobodzujúci pokoj.

"Ani nevieš aký dar v sebe máš. Boh veľmi dobre vedel, prečo naše cesty spojil. A ja som Mu za to nesmierne vďačná. Si poklad v tomto svete, Veronika." vyslovila Zuzka s vďačnosťou v očiach. Veronika sa zasmiala a pokrútila hlavou.

"Moja milá. To ty si tá, čo každému rozžiari cestu presne tým svetlom, ktorým Ježiš strhával ľudí z tmy do života. Ešte aj teraz, hoci sama prežívaš nedostatok, myslíš viac na druhých ako na seba." zaznel Veronikin jemný hlas. Zuzke sa do očí nahrnuli slzy. To ako ju videla jej priateľka ju dojímalo. Okamžite ju strhla do objatia.

"Ďakujem. Ani nevieš ako ma tvoje slová oživili v nádeji. Nech ťa Boh žehná presne rovnakým spôsobom ako ty obdarovávaš mňa v čase môjho súženia." povedala Zuzka ticho, skrytá v pokojnom zovretí svojej priateľky. Veronika sa ticho usmiala. Potichu sa otvorili dvere a dnu vošiel Tomáš. Vzápätí sa od seba obe odtiahli a upreli pohľad na toho, kto vošiel. Veronika sa postavila a keď prechádzala okolo Tomáša, bez slova ho pohladila po ruke. Tomáš jej daroval ľahký úsmev. Potom sa posadil vedľa Zuzky.

Veronika kráčala po dlhej chodbe. Myšlienky sa jej zlievali do jednej nástojčivej. Vracala sa k bozku s Petrom. Snažila sa premýšľať racionálne, ale srdce jej to neuľahčovalo. Stačilo, že v tichu vyslovila jeho meno a ihneď strácala pevnú pôdu pod nohami. Nadávala si v duchu zato, že si dovolila nechať pomotať hlavu tým, ktorý vlastne ešte len hľadá, kto v skutočnosti v Ježišovi je. A kto sa rozhodol odísť. To bol ten najbolestnejší verdikt. Práve keď vychádzala z chodby do ďalšej miestnosti, úplne zahalená do svojho vnútorného monológu, stratila prehľad, nevšimla si vchádzajúcu druhú postavu a celou silou do nej narazila. Obopli ju silné mužské ruky a než si uvedomila, čo sa vlastne deje, s pootvorenými ústami hľadela presne do tých očí, ktoré sa jej v pravidelnom intervale zjavovali v mysli. Peter na ňu hľadel s rovnakým prekvapením ako ona na neho. Pár sekúnd na to sa mu však v očiach objavila zvláštna iskra. Tvár sa mu zovrela vo vážnosti. Srdcia im bili v rovnakom rytme. Nemuseli hovoriť nič. Ich pohľady túžili po tom istom. Peter spravil prvý krok a svoje pery pomaly priblížil k jej. Veronike ochablo celé telo a celá sa poddala v jeho objatí. Ich pohľady horeli v rovnakej túžbe.